Kolaps, Impasse, Dyp inaf, Slepá baba, Vres, Donárium, Nikto , len čajka si omočí nohy v mojich slzách, Eo ipso, Lido di Jesolo, Nox, Tváre, Prepad, Hetstato, Sami meri vari, Monodrámy, Dno, Z diaľky, Komisia, Bol-a som nevinn -ý -á, I Was Innocent, Gala, Strata, Prelom, Odraz, Redukcia, Dialógy, Prísun.

.

   Inscenácia Strata je v poradí 25. premiérou Divadla Stoka, ktoré akoby sa čiastočne vrátilo do čias, keď jeho vyjadrovacími prostriedkami boli hlavne pohybové a výtvarné akcie, vidiny, sny, predstavy. Hoci v úvode zistíme, že sa chystá akýsi pohreb význačnej osobnosti s veľkými zásluhami, nie je nám dopriate až do konca predstavenia dozvedieť sa o koho išlo. 
   Uprostred scény dominuje postava obesenca, ktorá nám môže pripomínať nedávnu históriu, nikdy však nie je skonkretizovaná. V plávajúcom tempe sa zjavujú motívy smrti, žiarlivosti, úzkosti, beznádeje, i motív frustrácie preklenutý prázdnou mediálnou zábavou. 
   „Je tu bohatý priestor pre sarkazmus a iróniu, zastúpená je tiež depresia či smútok z reálnej podoby dnešnej spoločnosti. Odkrývajú sa ľudské slabosti a ľudská nátura, často ide o odhalenia šokujúce či mrazivé.“ hovorí na scéne Matej Lauko, keď číta recenziu na práve prebiehajúce predstavenie a ťažko s ním polemizovať.
   Inscenácie Divadla Stoka vznikajú výlučne metódou kolektívnej tvorby, ktorá vo výsledku ponúka množstvo abstraktných vyjadrení, a závisí celkom od diváka, v akej motivickej a tematickej rovine bude toto dielo dešifrovať.
   Popri zakladajúcich členoch súboru v predstavení účinkujú aj štyria debutanti a naživo hrá hudobná skupina Živé kvety.
 

15. sezóna, 25. premiéra divadla. Premiéra dňa 21. 12. 2004.

Účinkujú:
Táňa Brederová, Martin Dinga, Braňo Ďuriančík, Peter Erdélyi, Silvia El Helo, Matej Lauko, Erika Lásková, Lucia Piussi, Michal Šulek a hudobná skupina Živé kvety - Peter Bálik, Agnes Lovecká, Juraj Mironov a Marek Pastier. 

réžia: Blaho Uhlár.

Svetlo: Henrieta Hanzalíková
Zvuk: Denisa Falbová
Video: Juraj Halas

Inscenácia vznikala metódou kolektívnej tvorby od  júla do 21. decembra 2004 a ešte aj potom.
 
 
 

.

Gala (Kto rozjebal Betlehem)

   Inscenácia je zložená z rôznych výstupov. Sú tu tri piesne, hudba, intímny dialóg, akási televízna debata, ktorá sa končí fiaskom, zasadanie rodinnej rady, úvahy o zmysle života i "verejná nahrávka rozhlasovej hry". Tzv. vulgárne slová nie sú síce v každom výstupe, ale je ich dosť. Diváci sa zvyknú veľmi dobre zabávať a poniektorí zhnusene odchádzajú.

13. sezóna, 24. premiéra divadla. Premiéra dňa 9. júna 2003.

Scenár: kolektív účinkujúcich a Ján Kompiš
Réžia: Blaho Uhlár 
Účinkujú: Martin Dinga, Silvia El Helo, Ivan Lacko, Matej Lauko (od marca 2005), Erika Lásková, Vladimír Oktavec, Lucia Piussi, Blaho Uhlár
Hudba: Peter Bálik, Agnes Lovecká, Juraj Mironov, Marek Pastier, Michal Šulek
Svetlá: Anton Kuttner 
Zvuk: Jaroslav Lederleitner
Inscenácia vznikla metódou kolektívnej tvorby od 11. februára 2003 do 9. júna 2003.
 
 
 

.

Bol-a som nevinn -ý -á, I Was Innocent

13. sezóna, 23. premiéra Divadla Stoka. Premiéra dňa 1. septembra 2002.
First night September the 1st 2002.

Spoločné predstavenie divadelnej skupiny Science Project z New Yorku (USA) a Divadla Stoka. 
Created by Science Project New York and Stoka Theater Bratislava

Tvorcovia: Dima Dubson, Oleg Dubson, Gregory L. Ford, Yelena Gluzman, Laco Kerata, Erika Lásková, Lucia Piussi, Eli Rarey, Blaho Uhlár, Lauren Urquhart a skupina Živé kvety – Peter Bálik, Agnes Lovecká, Juraj Mironov, Marek Pastier a Lucia Piussi. 

Created by: Dima Dubson, Oleg Dubson, Gregory L. Ford, Yelena Gluzman, Laco Kerata, Erika Lásková, Lucia Piussi, Eli Rarey, Blaho Uhlár, Lauren Urquhart and a band Živé kvety – Peter Bálik, Agnes Lovecká, Juraj Mironov, Marek Pastier a Lucia Piussi.

Projekt je podporený newyorskou nadáciou Trust for mutual understanding  a Veľvyslanectvom Spojených štátov amerických v Bratislave. 
 
 
 
 

.
 

Komisia

  Inscenáciou prechádza nepomenovaný a bližšie neurčený pár muža a ženy v rôznych priestoroch i situáciách. V úvode ich vidíme v rajskej fáze zrodu, v nepoškvrnenej čistote. Trochu netypický je však vek predstaviteľov a rušivé i znervózňujúce sú rozhovory o poslušnosti a vzbure. Stretávame sa s nimi i v napätej atmosfére podráždenia z monotónnosti manželského súžitia, ale aj v banálnej situácii unavenej priateľskej návštevy. Tieto pohľady sú prerušované prienikmi brutálnej a primitívnej surovosti z okolitého sveta, a z nej vyplývajúcej nadradenej iracionálnej konštrukcie. Tieto dve línie sa v záverečnom výstupe sa dostávajú  do bezprostredného stretu, v ktorom partnerský vzťah zlyháva, ale rozpadáva sa i nepochopiteľný svet nezmyselných pravidiel. Vyššia moc si takto napriek rozpadu potvrdzuje svoju dominantnosť, ale individuálna vzbura prináša istú nádej vnútorného oslobodenia. 
  Je to komorné, činoherné predstavenie. 

12. sezóna, 22. premiéra Divadla Stoka. 
Scenár: kolektív účinkujúcich. 
Účinkujú: Martin Dinga, Silvia El Helo, Ivan Lacko, Erika Lásková a Lucia Piussi. Réžia: Blaho Uhlár. 
Hudba: Živé kvety (Peter Bálik, Agnes Lovecká, Juraj Mironov, Lucia Piussi). Gitara naživo: Peter Bálik. 
Výtvarná spolupráca: Adriana Mišovičová. 

Inscenácia vznikla metódou kolektívnej tvorby od 9. júna 2001 do 12. apríla 2002.
Inscenácia je vytvorená v spolupráci s divadelným súborom BELTS (Bratislava English Language Theatre Society). 
Inscenácia je vytvorená s finančným príspevkom Nadácie – Centrum súčasného umenia v Bratislave.
 
 
 

.

Z DIAĽKY

   Dvaja účinkujúci a zároveň autori predstavenia pokúšajú naplniť svoj svet prvkami klauniády, štylizovaného divadla, parafráz filmových postupov, divadla krutosti, uvoľnenou divadelnou imagináciou s použitím textu i pohybu.
   Sme svedkami rozhovoru s bohom o materiálnych deficitoch, návštevy Snehovej kráľovnej, ktorej sa nedarí splniť sľubované zázraky i prednášky o filozofickej štruktúre upratovačského remesla. Počujeme dialóg medzi optimistickým a pesimistickým vnímaním sveta, rozhovor pri menuete o kyslých rybách a všeobecnosti entropie i sen o neurčitom úteku záhadných bytostí. 
   Predstavením sa nesie trpká nádej ľudí hľadajúcich svoj raj.

10. sezóna, 20. premiéra divadla.
Premiéra 17. 12. 1999.

Scenár: Lucia Piussi, Blaho Uhlár
Réžia: Blaho Uhlár
Scéna: 
Kostýmy: 
Hudba: Peter Bálik
Pohybová spolupráca: Monika Čertezni
Účinkujú: Lucia Piussi a Blaho Uhlár

Technika a svetlá: Anton Kuttner 
zvuk: Peter Bálik

Inscenácia vznikala metódou kolektívnej tvorby od 14. júla 1999 do 17. decembra 1999.

Inscenácia je vytvorená s finančným príspevkom Ministerstva kultúry SR, Štátneho fondu kultúry Pro Slovakia a Nadácie na podporu občianskych aktivít – NPOA.

Poďakúvania:
Pani Kataríne Slugeňovej Cockrell za preklad monológu Love story do angličtiny, pani Andree Záborskej za preklad monológu Love story do francúzštiny a pani Denise Falbovej za pomoc pri výbere kostýmov.
 

*
  DNO (Óda na McWorld)

  V inscenáci sú použité slová. Osoby nachádzame v bežných situáciách, ale prežívaných,
ako to v súčasnosti býva, cez média. Je tu odpozorované správanie z televízneho 
komerčného vysielania, úsilie zvládnuť predpísanú komerčnú „medziľudskú komunikáciu“,
prienik reálnej surovosti do surovosti skrytej pod komerčný pláštik, sú tu osoby, ktorých
najväčším problémom je, či si ísť niečo kúpiť, alebo nie a je tu aj osobná tragédia, ktorá
nachádza uspokojenie v širokej medializácii. Inscenácia používa veľa slov, ktoré sa 
obvykle zvyknú charakterizovať ako škaredé, či vulgárne.

Scenár: Ľubomír Burgr, Monika Čertezni, Lucia Piussi, Zuzana Piussi, Blaho Uhlár.
Réžia: Blaho Uhlár. 
Výprava: Zuzana Piussi. 
Hudba: Ľubomír Burgr.
Účinkujú: Ľubomír Burgr, Monika Čertezni, Lucia Piussi a Zuzana Piussi.

9. sezóna, 17. premiéra divadla. 
Premiéra 19. 12. 1998, predstavenia sa hrá bez prestávky a trvá 1 hodinu a 30 minút. 
Javisko šírka 9 m, hĺbka 12 m, minimálne 12 svetelných okruhov. 2 ks minidisk systém. 
6 účastníkov.

*
  MONODRÁMY

   Päť monológov postáv pokúšajúcich sa nadviazať kontakt s okolím, s ľuďmi, 
ale i kontakt so sebou samým. Vidíme opisy postáv cestujúcich v autobusoch i pokusy o prienik do ich vnútra (Portréty cestujúcich - E. Lásková), hyperrealistický, dokumentárny snímok bytosti žijúcej v našom okolí (Milan - L. Piussi), nesystematické uvažovanie o živote , tvorbe, energii i medziľudských vzťahoch (Príjemné ukojenie racionality - Ľ. Burgr),  vyslúžilého herca v imaginárnom intervjú (Herec - L. Kerata) i „metarealistický“ monológ, pokúšajúci sa s definitívnou platnosťou urovnať svoj život (Kvality citového života - Z. Piussi).

Réžia: Blaho Uhlár.
Výprava: Zuzana Piussi.
Hudba: Ľubomír Burgr s použitím diela L. Janáčka.
Účinkujú: Ľubomír Burgr, Laco Kerata, Erika Lásková, Lucia Piussi, Zuzana Piussi.

Premiéra 29. 11. 1997, obnovená premiéra 22. 12. 2000. Predstavenie sa hrá bez prestávky a trvá 1 hodinu a 10 minút.
Javisko šírka 9 m, hĺbka 12 m, minimálne 12 svetelných okruhov, mixpult, 1 mikrofón na hlas, minidisk systém.

  MONODRÁMY - pôvodná verzia

(V tejto podobe sme uvádzali inscenáciu od jej premiéry do 2. marca 2000 keď mala svoju nevedomú derniéru. Bola to jej 40. repríza.)

  Šesť monológov postáv pokúšajúcich sa nadviazať kontakt s okolím, s ľuďmi, 
ale i kontakt so sebou samým. Vidíme do seba uzavretého človeka baviaceho 
sa memorovaním nájdených listov a trpiaceho vlastnými bolestnými predstavami, 
„jednostranný dialóg“ odhaľujúci ľudské trápenie, dezilúziu, ale zároveň večnú 
živočíšnu silu, hyperrealistický , dokumentárny snímok bytosti žijúcej v našom okolí,
nesystematické uvažovanie o živote, tvorbe, energii i medziľudských vzťahoch, 
vyslúžilého herca v imaginárnom intervjú i „metarealistický“ monológ.

Réžia: Blaho Uhlár
Výprava: Zuzana Piussi
Hudba: Ľubomír Burgr s použitím diela L. Janáčka
Účinkujú: Ľubomír Burgr, Ingrid Hrubaničová, Jozef Chmel, Laco Kerata, Lucia Piussi,
Zuzana Piussi.

Premiéra 29. 11. 1997, predstavenie sa hrá bez prestávky a trvá 1 hodinu a 25 minút.
Javisko šírka 9 m, hĺbka 12 m, minimálne 12 svetelných okruhov, mixpult, 
1 mikrofón na hlas, minidisk systém.
 

  SAMI MERI VARI

  Na scéne klavír a dvaja herci. Jeden číta podivuhodné texty, poviedky, básničky 
a spieva akoby staromódne piesne. Druhý hrá cudne na klavíri a spieva. Všetko evokuje 
akési spomienky, krajiny vzdialené, ľudí blízkych i neznámych. Texty aj v rôznych rečiach 
splývajú do smiešno-smutnej jednoty. Groteskné, sentimentálne, ironické, 
romantické stretnutie.

Texty: Ladislav Kerata.
Hudba: Ľubomír Burgr.
Réžia: Ladislav Kerata.
Účinkujú: L.Kerata a Ľ.Burgr.

Premiéra 29.11.1991, predstavenie sa hrá bez prestávky a trvá 1 hodinu. 
Javisko šírka 7 m, hĺbka 5 m, minimálne 12 svetelných okruhov, pianíno na scéne.
 
 

.

HETSTATO (Hystericko-zúfalý výkrik šialenstva.)

Premiéra 17.  9. 1999, nevedomá derniéra 23. 3. 2000 (14 repríz).
 

   Je inscenáciou, ktorá požíva slová – slovenské, anglické, srbské i vulgárne. Vidíme čudnú parafrázu na orientálne divadlo, ktoré po anglicky analyzujú akýsi intelektuálni konzumenti, počujeme dialóg o zmysle umeleckej tvorby, avšak vedený jednou herečkou a v srbčine, sme svedkami siahodlhej „televíznej“ diskusie o kultúre, ktorej výsledkom je poznanie, že „kultúra je kultúra“, sovietsky populárny hit nás vráti o nejaké desaťročie dozadu, zažijeme i barové táranie s akousi Američankou i zúfalú obranu pred vtrhnutím vulgárnosti do nášho života vyjadrenú vulgárnymi slovami a cítime totálne zúfalstvo ľudí v spoločnosti, ktorá nedáva nijakú nádej na lepšiu budúcnosť.

10. sezóna, 19. premiéra divadla.
 

Scenár: Ľubomír Burgr, Ingrid Hrubaničová, Lucia Piussi, Zuzana Piussi, Blaho Uhlár
Réžia: Blaho Uhlár
Scéna: Zuzana Piussi
Kostýmy: Zuzana Piussi a kolektív
Hudba: Ľubomír Burgr
Účinkujú: Ľubomír Burgr, Ingrid Hrubaničová, Lucia Piussi a Zuzana Piussi

Svetlá: Blaho Uhlár
Technika a zvuk: Anton Kuttner

Inscenácia vznikala metódou kolektívnej tvorby od 2. marca 1999 do 17. septembra 1999.

Inscenácia je vytvorená s finančným príspevkom Ministerstva kultúry SR, Štátneho fondu kultúry Pro Slovakia a Nadácie na podporu občianskych aktivít – NPOA.

Poďakúvania:
Pani Alexandre Furlanovej za preklad textu I. Hrubaničovej Integrálnosť do srbčiny, pani Nadežde Lindovskej za pomoc pri pátraní po piesni Milióny purpurových ruží a pani Denise Falbovej za pomoc pri výbere kostýmov.
 

.

PREPAD (Estráda.)

Premiéra 31. 12. 1998, derniéra 19. 3. 1999 (2 reprízy).

  Recitáca Kraskovho Otroka, spevy operné - Věrné milování, Pravoslavnyje, populárne -
Slečna, ja vás zveziem, Dievčatá z našej škôlky, ale i od Annie Lenox či Bonnie Tyler 
v podaní hercov divadla Stoka i ich hostí, Bugatti step, činoherné výstupy, prednášky 
o hudbe i literatúre. Orchester v trinásťčlennom obsadení. Zábava. 

Réžia: Blaho Uhlár. 
Účinkujú: Ľubomír Burgr, Ingrid Hrubaničová, Monika Čertezni, Jozef
Chmel, Jozef Pavlovič, Marek Piaček, Lucia Piussi, Zuzana Piussi, Blaho Uhlár 
a Malomestský komorný orchester Požoň sentimentál v rozšírenom obsadení 
s klavírnym sólistom Mikulášom Škutom. 
Diriguje Adrian Rajter. 
Hudobné aranžmány: Marek Piaček a Ľubomír Burgr. 

9. sezóna, 18. premiéra divadla. 

predstavenie sa hrá bez prestávky a trvá jednu hodinu a 40 minút. 
Javisko šírka 9 m, hĺbka 14 m, minimálne 24svetelných okruhov, 8 mikrofónov, 
1 ks minidisk systém, 24 účastníkov.

*
  TVÁRE

Premiéra 19. 12. 1997, nevedomá derniéra 11. 6. 1999 (26 repríz).

  Inscenácia nepoužíva slová. Vidíme neistotu, skryté utrpenie, či predstieranú 
ľahostajnosť, deformáciu ako výraz bolesti, alebo hry, alebo možno aj úprimného 
citu. Modré ladenie evokuje chlad, ale miestami i takmer gýčovo nostalgickú
atmosféru, ktorú však systematicky rozbíja a naštrbuje nadhľad a irónia.

Réžia: Blaho Uhlár.
Výprava: Zuzana Piussi.
Hudba: Skladby V. Bokesa, Ľ.Burgra, D. Lauka, F. Chopina, J. Pachelbela, M. Piačeka, 
P. Zagara a I. Zeljenku v podaní Malomestského komorného orchestra Požoň sentimentál
vybral Ľ. Burgr. 
Účinkujú: Ľubomír Burgr, Ingrid Hrubaničová, Jozef Chmel, Marek Piaček, Lucia Piussi,
Zuzana Piussi.

Premiéra 19. 12. 1997, predstavenie sa hrá bez prestávky a trvá 1 hodinu. Javisko
šírka 9 m, hĺbka 12 m, minimálne 24 svetelných okruhov. 6 mužov, 3 ženy. 
2 ks minidisk systém.
 

Premiéra dňa 10. februára 1995, derniéra 4. 2. 1999 (40 repríz).

  Inscenácia je akoby realistickou činohrou bez slov. V konkrétnom priestore, ktorý 
môže byť izbou žije viacero konkrétnych ľudí. I akcie, ktoré vykonávajú sú v svojom 
prvom význame konkrétne. Avšak čo presne oná konkrétnosť znamená sa nedá vysvetliť.
Ponurá atmosféra nočných výstupov evokuje obrazy Edwarda Muncha, úzkosť z hľadania
vlastnej identity, ale i život medzi povrchným reklamným gestom a strachom zo seba 
samého. Objavuje sa i mikropríbeh, ktorý dáva tušiť, že všetky postavy kedysi, kamsi 
a k niekomu patrili ale zdá sa, že už rezignovali na hľadanie toho miesta.

Réžia: Blaho Uhlár.
Scéna: Alexandra Grusková.
Kostýmy: Zuzana Piussi.
Hudba: Martin Burlas s použitím diel klasikov.
Účinkujú: Ľubomír Burgr, Ingrid Hrubaničová, Jozef Chmel, Laco Kerata, Erika Lásková,
Lucia Piussi, Peter Zagar.

Premiéra dňa 10. februára 1995, predstavenie sa hrá bez prestávky a trvá 1 hodinu a 5 minút.
Javisko šírka 9 m, hĺbka 9 m, minimálne 24 svetelných okruhov.
Zvuková aparatúra: mixážny pult, 1 mikroport, 2 CD prehávače

Premiéra dňa 1. 11. 1994, derniéra 4. 4. 1996 (20 repríz).

   Osamotení štyria muži v tmavom prostredí naznačených, nenaplnených vzťahov, 
čudných príbehov, kde aj čo by mohlo súznieť sa vytráca, kde zanikajú harmonické 
akordy, kde niet zreteľnej odpovede, alebo ozveny, kde aj dialógy sú skôr monológmi.
Napokon keď konečne vyrastie kvetina poznania, všetci radšej odchádzajú do nekonečnosti.
Dialógy, monológy, piesne, duetá.

Hrajú: Ľubo Burgr, Laco Kerata, Peter Zagar, Vlado Zboroň.
Hudba,: Ľubo Burgr, Peter Zagar, L. v. Beethoven, A. Adam, G. Mahler.

Premiéra dňa 1. 11. 1994, predstavenie sa hrá bez prestávky a trvá 1 hodinu a 5 minút.
Javisko šírka 8 m, hĺbka 9 m, minimálne 24 svetelných okruhov, pianíno na scéne.
Zvuková aparatúra: mixážny pult, 3 mikrofóny na hlas, 1 mikrofón na ozvučenie pianina.
 

Premiéra dňa 4. marca 1994, nevedomá derniéra 7. 4. 2000 (64 repríz).

  Inscenácia stojí tentoraz na texte. Nemá dej, ale príbehy jednotlivcov sú až veľmi 
konkrétne, hoci ťažko pomenovateľné, ťažko pochopiteľné, ale zároveň veľmi 
zrozumiteľné. Pred divákom sa obnažujú postavy z mäsa a krvi, postavy, ktoré stretávame
denno-denne, ktoré sa trápia, pokúšajú sa nadviazať kontakt s inými, ale darí sa to len 
veľmi ťažko.

Réžia: Blaho Uhlár.
Kostýmy: Zuzana Piussi.
Hudba: Peter Zagar.
Účinkujú: Peter Batthyányi, Ingrid Hrubaničová, Jozef Chmel, Ladislav Kerata, Erika Lásková, Lucia Piussi, Zuzana Piussi, Vlado Zboroň.

Premiéra dňa 4. marca 1994, predstavenie sa hrá bez prestávky a trvá 1 hodinu a 25 minút.
Javisko šírka 8 m, hĺbka 9 m, minimálne 24 svetelných okruhov.
Zvuková aparatúra: mixážny pult, 1 mikrofón na hlas, 1 mikrofón na ozvučenie kvarteta

Premiéra 29. 5. 1993, nevedomá derniéra 18. 2. 1999 (47 repríz).

  Inscenácii dominuje hudba. Je zobrazením života hlavnej hrdinky, ktorý je vnímaný cez
hudbu, prežitý hudbou. Zaznieva populárna pieseň minulých desaťročí, Schubert, Marylin
Monroe, Oskar Nedbal, ale hlavne štýlovo rôznorodé autorské piesne Ingrid Hrubaničovej
(texty) a Ľubomíra Burgra (hudba) - šansón, pop, avantgarda, parafrázy a paródie. 
Herecko-spevácky výkon Ingrid Hrubaničovej prináša aj významovú rovinu - esenciu 
ženstva so všetkými pôvabmi, ale i odpudivými stránkami, láskou i sebectvom. Inscenácia
skrýva príbeh, ktorý narába so sentimentom a s jeho neustálym prevracaním.

Texty piesní: Ingrid Hrubaničová.
Hudba: Ľubomír Burgr.
Výprava: Zuzana Piussi.
Réžia: Blaho Uhlár.
Účinkujú: Ľubomír Burgr, Ingrid Hrubaničová, Zuzana Piussi, Vlado Zboroň, Lucia Piussi.

Premiéra 29. 5. 1993, predstavenie sa hrá bez prestávky a trvá 1 hodinu.
Javisko šírka 7 m, hĺbka 9 m, minimálne 24 svetelných okruhov, pianino na scéne.
Koncertná aparatúra: mixážny pult, 4 mikrofóny na spev, 2 mikrofóny na ozvučenie
nástrojov, 1 vstupy na linku pre sampler, 2 vstupy na mix. pult pre CD prehrávače.

Premiéra 19.12.1992, derniéra 12. 9. 1997 (40. repríz).

  Zvláštna spoločnosť v zvláštnom priestore, ktorý by mohol byť kaviarňou, kde zaznie 
občas pieseň, ktorou prepláva vzdialený, osvetlený zaoceánsky parník, kde sa zjavujú 
veľmi konkrétne osoby, ktoré vedú máloslovné dialógy a miestami majú pocit, že si 
dokonca porozumeli, niektoré neustále blúdia čosi hľadajúc, niekedy zmiznú kdesi vo 
výške a už sa viac nezjavia.

Réžia: Blaho Uhlár.
Kostýmy: Zuzana Piussi.
Hudba: Ľubomír Burgr.
Účinkujú: Peter Batthyányi, Ľubomír Burgr, Jozef Chmel, Erika Lásková, Laco Kerata,
Albert Marenčin, Lucia Piussi, Zuzana Piussi,Veronika Turanová, Vlado Zboroň.

Premiéra 19.12.1992, predstavenie sa hrá bez prestávky a trvá 1 hodinu. 
Javisko šírka 9 m, hĺbka 7 m, minimálne 24 svetelných okruhov, pianíno na scéne

Premiéra 10.10.1992, derniéra 21. 8. 1998 (51. repríz).

  Účinkujúci vyliezajú zpod divákov sediacich po troch stranách, aby po nezmyselných 
akciách zas pod divákov zaliezali ako neurčité živočíchy. Celý čas na diváka dolieha
ťažko popísateľná atmosféra strachu, úzkosti, ohrozenia na každom kroku. Z ľudí 
sa stávajú terče, z katov obete, zo slov len zvuky, násilie je súčasťou lásky, láska 
súčasťou násilia. Avšak ponurú náladu relativizuje všadeprítomná radosť 
z umeleckej tvorby.

Réžia: Blaho Uhlár.
Hudba: Ľubomír Burgr.
Kostýmy: Zuzana Piussi a kolektív.
Účinkujú: Peter Batthyányi, Ingrid Hrubaničová, Jozef Chmel, Erika Lásková, Laco Kerata,
Lucia Piussi, Veronika Turanová, Vlado Zboroň.

Premiéra 10.10.1992, predstavenie sa hrá bez prestávky a trvá 1 hodinu a 5 minút. 
Hrá sa medzi a pod divákmi, priestor 9 x 25 m, minimálne 22 svetelných okruhov.

Premiéra 3.4.1992, derniéra 14. 4. 2000 (61 repríz).

  Inscenácia sa zrodila z detských spomienok a predstáv. Vo fragmentoch, s málom textu 
sa zjavuje učiteľka - autorita a dezorientované dieťa, detské hračky, čierny klaun, ktorý
nikoho nerozveselí, rôzne bizarné figúry, ale i detská agresivita a nezaťažené detské 
skúmavé gesto.

Réžia: Blaho Uhlár.
Výprava: Boris Kudlička.
Hudba: Ľubomír Burgr.
Účinkujú: Ľubomír Burgr, Jozef Chmel, Erika Lásková, Laco Kerata, Lucia Piussi, Veronika Turanová, Vlado Zboroň.

Premiéra 3.4.1992, predstavenie sa hrá bez prestávky a trvá 1 hodinu. 
Javisko šírka 9 m, hĺbka 14 m, minimálne 22 svetelných okruhov.

Premiéra 6.12.1991, derniéra 13. 4. 2000 (78 repríz).

  Predstavenie s minimom textu vytvára expresívnu, výtvarne čiernobielu mozaiku. Útržky 
z ľudskej pamäti sa zhmotňujú ako hŕba pohyblivých fotografií, medzi ktorými sa občas 
zjaví ona a on. Hľadajú sa, pokúšajú sa komunikovať, ale za tónov Mahlerovej hudby
nachádzajú len tragický rozchod.

Réžia: Blaho Uhlár.
Výprava: Miloš Karásek.
Hudba: Ľubomír Burgr s použitím hudby G. Mahlera.
Účinkujú: Jozef Chmel, Erika Lásková, Laco Kerata, Lucia Piussi, Veronika Turanová,  Vlado Zboroň.

Premiéra 6.12.1991, predstavenie sa hrá bez prestávky a trvá 1 hodinu a 10 minút.
Javisko šírka 9 m, hĺbka 12 m, minimálne 22 svetelných okruhov

Premiéra 22.6.1991, derniéra 27. 5. 1999 (106 repríz)

  Zmes fragmentov, absurdných scén a persifláží s neustálymi obmenami kostýmov 
a masiek sa hrá v uličke medzi divákmi. Dvaja v mŕtvolne bledých maskách a kostýmoch
pripomínajúcich zvieracie kazajky si vyznávajú lásku, on po anglicky, ona po slovensky.
Dominuje akcia, výtvarný znak, spevy s naživo hranou hudbou. Je to farbistá hravá 
groteska s čiernym humorom, iróniou a absolútnymi protikladmi.

Réžia: Blaho Uhlár.
Výprava: Miloš Karásek.
Hudba: Ľubomír Burgr.
Účinkujú: Ingrid Hrubaničová, Jozef Chmel, Erika Lásková, Laco Kerata, Lucia Piussi,
Veronika Turanová, Vlado Zboroň.

Premiéra 22.6.1991, predstavenie sa hrá bez prestávky a trvá 1 hodinu a 25 minút.
Hrá sa v uličke medzi divákmi, hrací priestor 3 x 8m plus šatňa, minimálne 18 svetelných
okruhov.

Premiéra 23.3.1991, derniéra 15. 4. 2000 (75 repríz).

  Štyri čierne postavy na bielom pozadí sa v dialógoch pokúšajú nájsť svoje vlastné 
miesto, svoj domov, pokúšajú sa nájsť sami seba, avšak hľadanie je márne, slová sa valia 
jedno za druhým, čím viac sa snažia veci pomenovať tým viac ich zahmlievajú a znejasňujú.
Láska prichádza v podobe kašírovaného venčeka a gýčových svetiel. Zrazu sa postavám 
marí, že s nimi niekto bol, ale nevedia kto, nevedia ako vyzeral, vedia len, že im ten 
ktosi strašne chýba.

Réžia: Blaho Uhlár
Výprava: Miloš Karásek
Hudba: Ľubomír Burgr s použitím diela B.Smetanu a W.A.Mozarta.
Účinkujú: Jozef Chmel, Erika Lásková, Laco Kerata, Imrich Maťo.

Premiéra 23.3.1991, predstavenie sa hrá bez prestávky a trvá 1 hodinu a 10 minút.
Javisko šírka 6 m, hĺbka 4 m, minimálne 12 svetelných okruhov