Dáša Čiripová:

Pokus
(Písané pre Rádio Devín, vysielané 16. 06. 2015)

    Nejednoznačný názov Pokus môže vzbudzovať množstvo rôznych asociácii. V istom zmysle naznačuje experiment, no na strane druhej môže pôsobiť aj trochu alibisticky – ak to nevyjde, nič sa nedeje, veď je to len pokus. Lenže v prípade Blaha Uhlára a jeho video-inscenácie z roku 2011, nie je titul Pokus s podnázov V hľadaní spirituality, náhodný. Ide o  nečakané a prekvapivé dielo so silnou osobnou výpoveďou tohto pre slovenské divadlo významného tvorcu.
    V roku 2007 hrala Stoka poslednýkrát na Pribinovej ulici v Dome dopravárov, a zdalo sa, že spolu s rozbúranou budovou divadla, ostanú aj zo samotného živého divadelného organizmu len trosky. Po istom čase sa enfant terrible slovenského nezávislého divadla spamätal zo straty budovy a z rozpadu pôvodného súboru a sem-tam o ňom bolo počuť v súvislosti s ochotníckym divadlom Disk. Uviedol dokonca pár inscenácii pod hlavičkou divadla Stoka, ale nešlo o kontinuálnu práce, nakoľko ani súbor sa nestabilizoval. Po niekoľkých takýchto “pokusoch” a odmlkách prišla inscenácia s názvom, príznačným pre Uhlára a jeho vtedajšiu situáciu. Pokus (V hľadaní spirituality) je v tvorbe tohto režiséra zlomovým dielom. Táto osobná spoveď umelca, tvorcu, ktorý spôsobil revolúciu a priniesol zmenu do nezávislého divadla na Slovensku začiatkom 90 rokov, hovorí o tom, kam sa dostane človek, ktorý ostal v slovenskej kultúre svojho času nepochopený a ktorý pre svojský a často rebelsky tvrdohlavý naturel nebol ochotný podriadiť sa požadovaným spoločenským normám. Uhlár, ktorý práve pre tieto skutočnosti nemal a ani dnes nemá ďaleko od bezdomovca, samotára, alkoholika a psychiatrického pacienta, bol a stále je outsiderom.
Tento existenciálny výkrik umelca a intelektuála v podobe Pokusu po 6 rokoch nadobúda úplne nový rozmer. Pozornosť sa totiž z tragickosti osudu slovenského umelca presúva aj na iné a rovnako dôležité odkazy a témy, ktorými sú otázky pravdy fikcie a reality v divadle, invencie, alebo pamäte a tradície, ale aj otázky života a smrti človeka v našej spoločnosti, teda otázky hľadania spirituality prostredníctvom umenia.  
    Video-inscenácia Pokus začína rozhovorom niekdajších študentov herectva, ktorí sa v divadelných vsuvkách objavujú na javisku – Braňa Mosného, Martina Kollára a Lýdie Petrušovej s Blahom Uhlárom. Ten sa ich s iróniou v hlase pýta, prečo divadlo robia. Ani jeden z nich však nepovie to, čo by sa stotožňovalo s Uhlárovým myslením, ktoré odhaľujeme postupne aj napriek pretrvávajúcemu čiernemu humoru a komentovaniu spoza kamier. Pre Uhlára ja divadla miestom, ktoré mu prináša pozemský aj nadpozemský zážitok – spirituálnosť. Divadlo je pre neho skutočne chrámom, v ktorom je ale dovolené okrem iného “opíjať sa a aj sa milovať”.  
    Pamäť a vzťah k tradícii, ktorých sa Uhlár tiež v tomto autoportréte dotýka, sú zhmotnené v jeho mame, ktorá patrila k zakladateľskej skupine ochotníckych hercov, podieľajúcich sa na vzniku profesionálneho Slovenského divadla v Prešove v roku 1944. Uhlár využíva dostupné archívne zábery ako aj množstvo fotografii spájajúcich sa s týmto obdobím, aby sprítomnil entuziazmus týchto ľudí a ich oddanosť divadlu. Práve vďaka svojej mame Gabriele Uhlárovej sa aj on sám dostal k divadlu. Tento rebel, spoločenský a divadelný anarchista veľmi dobre ovláda divadelnú tradíciu a slovenskú ako aj svetovú históriu divadla. Napokon, odráža sa to aj v jeho súčasných inscenáciách. Spolu s ním si pri týchto záberoch kladieme otázku, kde sa vytratila štátna kultúra a vzťah Slovákov k nej.  

Pre mnohých kontroverzný Pokus vyhral Grand prix Novej drámy v roku 2012. Táto Cena bola paradoxne pre Uhlára nepredvídateľnou výzvou, ako sa neskôr ukázalo. Uhlár a Stoka pokračujú ďalej, hoci v čase Pokusu nikto– ani samotný Uhlár – netušil, čo príde. Či sa po tomto absolútnom odhalení so všetkými duchovnými a telesnými vzostupmi a pádmi úplne utiahne do úzadia, alebo bude pokračovať. Dnes má Uhlár oživenú Stoku s novými mladými ľuďmi, ktorých vzájomná energia dokázala takmer z popola a trosiek vzkriesiť ikonické alternatívne divadlo ako aj samotného tvorcu. Pre Blaha Uhlára je divadlo otázkou života a smrti – aj keď je squatterom v bývalej továrni Cvernovka, nemieni sa divadla vzdať.

Dáša Čiripová