STANISLAV VRBKA

   Rozličné divadelné produkcie odohrávajúce sa na priestore jediného štvorcového kilometra môžu podať veľmi preukázateľné svedectvo o tom, kam sa prevažná časť nášho javiskového umenia doslova bezhlavo rúti a kam na druhej strane určitá „exkluzívna minorita“ aj so zakalkulovaným rizikom podstatne menšieho diváckeho záujmu cieľavedome smeruje. Bol koniec minulej divadelnej sezóny a v činohre Slovenského národného divadla si s úľavou vydýchli, že sa im inscenačnou revitalizáciou voľakedajšieho hitu Na skle maľované podarilo aspoň na čas vytvoriť pevnú hrádzu všadeprítomnej návštevníckej kríze. A organizátori Kultúrneho leta v tom istom čase postavili divadelný repertoár na nádvorí Starej radnice na podobných atraktívnych, rekreatívnych tituloch. Zápas o priazeň diváka vyvrcholil 29. júna uvedením takmer muzikálnej verzie Goldoniho Prefíkanej vdovy v podaní zvolenskej činohry. V ten večer však len niekoľko málo desiatok divadelných priaznivcov zamierilo do pivničných priestorov klubu Čierny havran na Bielej ulici, kde sa konala bratislavská premiéra novej inscenácie mladého súboru STOKA. Blaho Uhlár a jeho tím ju s veľkou mierou záhadnosti nazvali IMPASSE a my, čo sme odolali zvodom pripomenutých divadelných bestsellerov, sme ešte netušili, že pred našimi očami sa odohrá najvýznamnejšia udalosť práve končiacej, ináč nie veľmi plodnej a široko-ďaleko (česť výnimkám) bezradnej divadelnej sezóny.

   Niekoľko týždňov pred premiérou IMPASSE Národné divadelné centrum vydalo na naše pomery naozaj reprezentatívnu propagačnú monografiu nazvanú Blaho Uhlár. Kritik Miloš Mistrík nielen nám, ale aj zahraničným návštevníkom tu sumarizujúco pomáha osvetliť Uhlárovo svojské, našsky typicky osihotené, rebelantsky vyznievajúce divadelné snaženia: „Ak predtým vznikali literárne predlohy a scenáre, v posledných inscenáciách, približne od roku 1987 sa tvorba textu, toho, čo postavy na scéne vyjadrujú, presúva úplne do skúšobnej šály. Herci hrajú seba, svoje skúsenosti, akousi estetizovanou psychodrámou vyjadrujú pocity z dnešného, v krízovom stave sa nachádzajúceho sveta. Spoločenské konflikty, politické deformácie nachádzajú svoje pomenovanie vo vnútri inscenácií. Súbory... akoby chceli vytvoriť minimodely spoločných štruktúr a ich rozporov. Ľudskú kreativitu konfrontujú s kresbou nadindividuálnych zneužití moci, s diktatúrou byrokracie. Hra, tvorivosť, fantázia sa stretajú s klišéovitými mechanizmami, s odľudštenou brachiálnou presilou. Takému stavu, takémuto životnému pocitu najlepšie vyhovuje forma, ktorú Uhlár nazýva dekompozíciou. Nezobrazuje svet v nejakej ucelenej a zmysluplnej forme, ale ako rozbitú mozaiku, ako deštrukciu človeka, ako narušené historické a spoločenské vedomie.”

   Ale medzi tým, čo Blaho Uhlár spoločne s výtvarníkom Milošom Karáskom doteraz tvoril (podľa podaktorých „stváral“) a produkciou IMPASSE je niekoľko podstatných rozdielov. Veľmi stručne a možno aj vulgárne povedané, to doterajšie vždy nejakým spôsobom vyvieralo z našej bezprostrednej životnej skúsenosti a do našej reality mierilo. Ambíciou IMPASSE je túto ohraničenosť prekročiť a prekonať v historickom aj „miestnom“ rozmere. Je to teda pokus pozrieť sa na ľudskú históriu a svet globálne, pričom jedna z figúr hneď na začiatku divákov upozorňuje, že ten pohľad bude bolestivý; že teda - domyslené do dôsledkov - bude systematicky prechádzať do „zákrokov“ uskutočňovaných prostredníctvom plastických a atakujúcich výstupov nie nepodobných akútnym chirurgickým zákrokom, pri ktorých sa nepoužíva nijaký druh narkózy.
Ponajprv by sme si však mali rozšifrovať názov a podtitul najnovšej produkcie Uhlárovho súboru STOKA. Vo francúzštine to znamená niečo ako slepá ulička, angličtina pod pojmom IMPASSE rozumie citové vzrušenie, rozrušenie. A v podtitule čítame Sentimental Journey, čo v preklade znamená sentimentálna cesta. Všetky tieto označenia sú nanajvýš výstižné. Uhlár a Karásek so svojim mladým, nadaným a očividne nesmierne pracovitým tímom mladých ľudí tu v metaforicky obsažnom a asociatívne prebohatom večere „zobrazujú“ slepú uličku sveta a jeho vývinu. Robia to vzrušene, apelatívne, podnikajúc horizontálne aj vertikálne výpravu, cestu, ktorú možno za sentimentálnu označiť iba ak v parodickom, ba kruto, až thrillerovo výsmešnom zmysle. Formou sú to akési hektické, neurotické, navzájom izolované scénické „videoclipy“, ktoré nám neraz pripomenú svet, históriu a naše životy rimbaudovským obrazom „opitého korábu“ (nie náhodou sa v niekoľkých tých scénických  „videoclipoch" objaví veľavýznamová postava opitého čašníka).
Vo svojom druhom divadelnom manifeste Uhlár s Karáskom tvrdia, že postmodernizmus je mŕtvy. Myslím si, že títo nekonformní rebeli pochovali postmodernizmus len teoreticky. V skutočnosti totiž ich IMPASSE vyjadruje postoj radikálnej nedôvery voči novovekému programu, ktorý liečil racionálny odstup od tradície dôverou v rozumnosť človeka, vedy, modernej demokracie a trhu. IMPASSE je postmodernistický aj tým, že v ňom nejde o permanentnú revolúciu kritického rozumu, ale o trvalú krízu ľudskej identity. Foucoltova teória biomoci či moci nad človekom je tu pretavená do obrazov priam apokalyptických, vytváraných prebúdzaním všetkých dostupných možností tzv. výtvarného divadla (priestor, pohyby masky atď.). IMPASSE ide tvrdohlavo a naisto nie bezperspektívne proti tomu prúdu nášho dnešného divadla, o ktorom sa mnohí naivne nazdávajú, že je prúdom hlavným a teda všetko strhávajúcim.