Maroš Berák: Divadlo štandardne dojebaného mozgu (Poníženie číha všade). (Napísané len tak...) Keďže
do štartu prvých významných pretekov Grand tour ostáva ešte
niekoľko týždňov, dnes namiesto cyklistiky niekoľko poznámok z
oblasti umenia. V Neistom grunte Uhlár a jeho herci zaútočili na transcendentálne základy komunikácie. Možnosť ilúzie
vzájomného porozumenia je podmienená celkom náhodnými iracionálnymi
konvenciami. Primárnou úlohou jazyka je však zastrašovanie (Kladivo),
jazykové akty sú podmienené potrebou permanentnej agresie voči okoliu
ale aj voči sebe samému. V ostatnej hre s takmer optimistickým názvom
Víťazstvo, sa Uhlár a jeho zdivená divadelná spoločnosť pokračujú
k smerom surreálnemu obrazu štandardizovaných individuálnych vzťahov.
Práve v nich sa odohráva neľahký život súčasného zosieťovaného
jedinca. Surrealizmus, chceme či nechceme, má však svoje, nebojme sa
povedať, racionálne jadro. Mozog je vo svojich základných kognitívnych
procesoch úplne neprístupný vedomiu. Našťastie. Nevedomie uniká normalizačnému tlaku, dobrým mravom, či kresťanským hodnotám.
Zdravý mozog je vždy perverzný. Uhlárovo divadlo sa teda zamerieva na
spojenia, ktoré sú síce nemožné v čase a priestore (individuálna
donáška alkoholu v severnom oceáne) alebo technicky (vzdorovitý blesk
trpiaci strachom z opustenia), zato odhaľujú principiálne príbuznosti
vzdialených udalostí či ich vedome odmietanú podstatu problému. V
inscenácii sa opakujú naliehavé motívy našej východoeurópskej
súčasnosti: intímna komunikácia úplne cudzích ľudí, totálna
determinácia človeka pracovnou pozíciou, nekonečná otvorenosť k
poníženiu. A hoci sa sám Uhlár prezenteje ako prívrženec
kapitalistickej ideológie (predpláca si .týždeň aj Denník N (pozn.
autora)) jeho divadlo paradoxne evokuje celkom iného autora, a
síce spis mladého Karla Marxa Odcudzená práca. Práve tento
filozof, ktorého dielo je prirodzeným zavŕšením Kantovho kriticizmu,
akoby do našej súčasnosti prenikal zadnými dverami. Dôstojnosť
"človeka" je ničená jeho vlastným pokrokom (internet a automatizácia),
pozícia, toho kto musí žiť, hovoriť a pracovať, aby bol možný samotný
jazyk (Foucault) sa v dôsledku samotnej ideológie humanizmu
stráca (Nie každý má to šťastie, že je biely). Pojem osoby
je demaskovaný. Už neobsahuje žiadne tajomné zákutia, transcendentálne.
Ja sa rozpúšťa v erupciách úprimného smiechu. Osoba je charakterizovaná
pohlavím (piča, kokot) a pracovnou pozíciou (zamestnanec, šéf,
rohožka). Nič z toho nie je stabilné, záleží na konfigurácii
dodávateľsko-odberateľských vzťahov. Táto interpretácia "reálneho
humanizmu" je nepochybne aj zaujímavým príspevkom do súčasnej diskusie
o ochrane tradičných hodnôt. Nie je ani ich kritikou, ani odmietaním,
či parodovaním. Poukazuje skôr na stratu niečoho, čo ich podmieňovalo,
ale nenávratne zmizlo a to navyše tak, že sa ocitlo za hranicami jazyka
súčasnosti. Divadlo tak zostáva verné svojmu avantgardnému duchu.
Vysmieva sa z minulosti, v ktorej stále žijeme, aby nás pripravilo na
historickú úlohu, ktorú budeme musieť zohrať, hoci ešte nie je
napísaná. |