Maroš Berák:

Divadlo štandardne dojebaného mozgu (Poníženie číha všade).

(Napísané len tak...)

Keďže do štartu prvých významných pretekov Grand tour ostáva ešte niekoľko týždňov, dnes namiesto cyklistiky niekoľko poznámok z oblasti umenia. V Neistom grunte Uhlár a jeho herci zaútočili na transcendentálne základy komunikácie. Možnosť ilúzie vzájomného porozumenia je podmienená celkom náhodnými iracionálnymi konvenciami. Primárnou úlohou jazyka je však zastrašovanie (Kladivo), jazykové akty sú podmienené potrebou permanentnej agresie voči okoliu ale aj voči sebe samému. V ostatnej hre s takmer optimistickým názvom Víťazstvo, sa Uhlár a jeho zdivená divadelná spoločnosť pokračujú k smerom surreálnemu obrazu štandardizovaných individuálnych vzťahov. Práve v nich sa odohráva neľahký život súčasného zosieťovaného jedinca. Surrealizmus, chceme či nechceme, má však svoje, nebojme sa povedať, racionálne jadro. Mozog je vo svojich základných kognitívnych procesoch úplne neprístupný vedomiu. Našťastie. Nevedomie uniká normalizačnému tlaku, dobrým mravom, či kresťanským hodnotám. Zdravý mozog je vždy perverzný. Uhlárovo divadlo sa teda zamerieva na spojenia, ktoré sú síce nemožné v čase a priestore (individuálna donáška alkoholu v severnom oceáne) alebo technicky (vzdorovitý blesk trpiaci strachom z opustenia), zato odhaľujú principiálne príbuznosti vzdialených udalostí či ich vedome odmietanú podstatu problému. V inscenácii sa opakujú naliehavé motívy našej východoeurópskej súčasnosti: intímna komunikácia úplne cudzích ľudí, totálna determinácia človeka pracovnou pozíciou, nekonečná otvorenosť k poníženiu. A hoci sa sám Uhlár prezenteje ako prívrženec kapitalistickej ideológie (predpláca si .týždeň aj Denník N (pozn. autora)) jeho divadlo paradoxne evokuje celkom iného autora, a síce spis mladého Karla Marxa Odcudzená práca. Práve tento filozof, ktorého dielo je prirodzeným zavŕšením Kantovho kriticizmu, akoby do našej súčasnosti prenikal zadnými dverami. Dôstojnosť "človeka" je ničená jeho vlastným pokrokom (internet a automatizácia), pozícia, toho kto musí žiť, hovoriť a pracovať, aby bol možný samotný jazyk (Foucault) sa v dôsledku samotnej ideológie humanizmu stráca (Nie každý má to šťastie, že je biely).  Pojem osoby je demaskovaný. Už neobsahuje žiadne tajomné zákutia, transcendentálne. Ja sa rozpúšťa v erupciách úprimného smiechu. Osoba je charakterizovaná pohlavím (piča, kokot) a pracovnou pozíciou (zamestnanec, šéf, rohožka). Nič z toho nie je stabilné, záleží na konfigurácii dodávateľsko-odberateľských vzťahov. Táto interpretácia "reálneho humanizmu" je nepochybne aj zaujímavým príspevkom do súčasnej diskusie o ochrane tradičných hodnôt. Nie je ani ich kritikou, ani odmietaním, či parodovaním. Poukazuje skôr na stratu niečoho, čo ich podmieňovalo, ale nenávratne zmizlo a to navyše tak, že sa ocitlo za hranicami jazyka súčasnosti. Divadlo tak zostáva verné svojmu avantgardnému duchu. Vysmieva sa z minulosti, v ktorej stále žijeme, aby nás pripravilo na historickú úlohu, ktorú budeme musieť zohrať, hoci ešte nie je napísaná.