Lucia Lejková: Neistý grunt (Písané pre Rádio Devín, vysielané 16. 06. 2015) Metóda kolektívnej tvorby, ktorá do nástupu divadla Stoka na čele s Blahom Uhlárom nebola v slovenskom divadelníctve veľmi známa a rozšírená, nám už trochu zovšednela. Takisto sloboda a odvaha prejavu, úsilie šokovať a otvorená kritika pomerov sa pomaly stáva jednou z charakteristík tzv. nezávislej scény a ojedinele sa nájde aj na javiskách repertoárových divadiel. Je preto zaujímavé sledovať, ako sa súčasná Stoka, resp. nové zoskupenie s poupraveným názvom S.T.O.K.A., usiluje načať ďalšiu etapu niekdajšej kultovej značky. V známej a oceňovanej video-divadelnej inscenácii Pokus Uhlár, okrem iných tém, naznačil aj svoje ďalšie smerovanie. Zo študentov herectva, ktorých naivným či školáckym odpovediam o význame umenia a divadla vôbec sa vedel v Pokuse vysmiať, teraz skladá novú flotilu. Inscenáciou Neistý grunt, ktorá po Pokuse nasledovala, už spoločne pokračovali v nebojácnej kritike, ale aj v tematizovaní umeleckej a umelcovej frustrácie. Podtitul Neistého gruntu - Vnútrodruhová agresia vopred naznačuje, v akom duchu sa tentoraz séria výstupov ponesie. Nehrá sa iba o ľudskej nevraživosti. Využijúc úryvky z diel iných autorov napr. záverečný obraz samovraždy Martin Edena z rovnomenného románu Jacka Londona či pieseň o smutnej nedeli, nastoľujú tvorcovia hneď v úvode ponurú náladu smrti a dobrovoľnej rezignácie na život. Uprostred bližšie nedefinovaného bieleho štvorca rozohrávajú Braňo Mosný a Peter Tilajčík sériu expresívnych dialógov čudáckych, agresívnych, ale aj evidentne fyzicky a mentálne poznačených jedincov. Agresivita ako nákazlivá choroba či voš preskakuje z jednej postavy na druhú. Mosný a Tilajčík sa navzájom striedajú v úlohách agresora a obete, lebo obe strany a ľudia v nich sú si podobní, ak nie úplne rovnakí. Postavy vo výstupoch si robia naschvály a dolujú to neľudské v ľudskom druhu. Absurdné groteskno identifikujú tvorcovia v spočiatku bežne vyzerajúcich každodenných situáciách. Nedávno ešte študenti Mosný a Tilajčík prinášajú aj momenty zo študentského života, ktorý nie je na nepríjemné a bizarné stretnutia o nič chudobnejší. Obsahom výstupov je napr. kúpa lístka na vlakovej stanici, cesta autobusom, zapožičanie kľúča na školskej vrátnici, návšteva kaderníctva či reštaurácie. Tu všade sa Mosný a Tilajčík z partnerov postupne menia až v kŕčovité monštrá. Spolu s režisérom Uhlárom stavajú na vďačnom podklade reálnych, divákovi dobre známych situácií, ktoré maximálne hyperbolizujú až na hranicu únosnosti. Štylizácia prejavu, gest, pohybov aj expresivita jazyka nahlodávajú hranice humoru, vyťahujú to najtmavšie z čierneho a najbolestnejšie z cynického. Ak súhlasíme s uvažovaním o Uhlárovom divadle ako o psychologickej hre, môžeme sa domnievať, že má pre javiskové postavy v Neistom grunte aj isté pochopenie. Viackrát akoby boli rozrtžky medzi nimi a vzájomné urážky iba kratochvíľou, spôsobom, ako k sebe na chvíľu niekoho pripútať. A citáciami Londonovho románu, ktoré rámcujú fraškovito bujaré výstupy, akoby mal v úmysle opakovane náhle schladiť rozveselené publikum. Po opätovnom zaznení piesne o smutnej nedeli, v závere už iba v tichosti veje čierna vlajka. Jej významy môžu byť rôzne, núka sa nielen čierna vlajka na znamenie smrti človeka, ale aj úmrtia v duchovnom rozmere, ako akási čierna vlajka rezignácie. Tak, ako je obsah inscenácie kolážou tém a minipríbehov, aj forma je zložená z rôznorodých prvkov. Prejav Mosného a Tilajčíka sa mení s každým výstupom a preukazuje pozoruhodnú výrazovú škálu a možnosti protagonistov. Sledujeme ich civilnejšie polohy, precítenú recitáciu, desivo grotesknú a fraškovitú štylizáciu, apelatívny spev a pohrávanie sa s pohybovým vyjadrovaním. Po chvíli sa ale séria obrazov nevyhne istému opakovaniu. Zdá sa, že Mosný a Tilajčík príliš ľahko podliehajú možnosti stvárniť postavičky ako kŕčovité existencie. Postupne poľavuje vnútorná koncentrácia jednotlivých obrazov a údernosť poínt, opakujú sa princípy aj vtipy či odkazy, občas tvorcovia zbytočne dopovedia to, čo už bolo zrejmé. Neistý grunt nepochybne má svoje kvality. Po narušení krehkej vrstvy cynického nadhľadu z neho vylúpneme smutne pravdivé zúfalstvo výpovede. V kontexte s ďalšou, novšou produkciou divadla nastáva v jeho vnímaní ďalší posun. Minifestival divadla s názvom Stoka Revival poskytol jedinečný pohľad na jeho najnovšiu tvorbu ako celok. A s ním sa vynorili aj viaceré pochybnosti. Keď dôverne poznáme princípy tvorby, zámery a trochu aj osobnosti divadla, nemôžeme si nevšimnúť opakovanie, cyklenie motívov a tém, miernu stagnáciu vo forme a prostriedkoch. Stoka chvalabohu žije a tvorí. No zišlo by sa uvažovať aj o novej, prieraznejšej tvári, aby neskĺzla iba ku konzervovaniu overenej formy. Lucia Lejková