O Víťazstve.
Miro Zwiefelhofer.
Písané pre rádio Devín. Vysielané v marci 2015.
Kolektívna tvorba, javiskový minimalizmus, dekompozícia, civilné
herectvo, estetika škaredosti, a predovšetkým Blaho Uhlár. To sú
najcharakteristickejšie črty, ktoré sa viažu k fenoménu divadla Stoka.
Spomínam tento fakt z dvoch dôvodov, pretože inscenácia Víťazstvo
je prvou po vyše desaťročí, ktorá je uvádzaná oficiálne pod
názvom divadlo Stoka, a nie S.T.O.K.A., ktorý využíval Uhlár v
posledných rokoch. Návrat k starému názvu symbolizuje pravdepodobne aj
to, že v posledných rokoch sa skupina tvorcov okolo tohto režiséra
stabilizovala a jeho spoluprácu so scénickou výtvarníčkou Miriam
Struhárovou a hercami Braňom Mosným a Petrom Tilajčíkom možno považovať
za dlhodobú. V druhej inscenácii za posledné štyri roky účinkuje navyše
aj herec Martin Kollár. V intenciách nezávislého divadla, teda možno
hovoriť o stabilnej skupine tvorcov.
Z formálneho hľadiska je Víťazstvo pokračovaním „stokárskej“ poetiky,
ktorej hlavné črty som už spomínal už v úvode. Divák aj v tomto prípade
sleduje za sebou voľne radené výstupy, interpretuje ich jednotlivo aj
postupne a aj v kontexte celku, pričom vždy platí dôraz na jedinečnosť
interpretácie diela. Z formálneho hľadiska však rozhodne treba spomenúť
prácu so svetlom, ktorá využíva vo veľkej miere domáce zdroje svetla,
ako malé lampičky či baterky. Tie sú východiskom z absentujúceho
svetelného parku v priestoroch Cvernovky, kde mala inscenácia premiéru.
Zároveň ich však tvorcovia dokážu využívať ako plnohodnotné divadelné
svetlá, ktoré umožňuje ešte väčšiu prácu s detailom a dotvára intímny
charakter inscenácie.
V prvom rade je však inscenácia tradične veľmi silnou osobnou výpoveďou
tvorcov. Hlavnými motívmi, ktoré spájajú jednotlivé výstupy sú témy
identity, sebauvedomenia, jedinečnosti ľudskej existencie, úlohy
jednotlivca v spoločnosti resp. ich absencia.
Víťazstvo túto tému rozvíja v troch hlavných rovinách.
Z hľadiska súkromného života hovorí o svete, v ktorom autonómne
osobnosti prakticky zanikli. V partnerskom vzťahu neexistuje láska ku
konkrétnej osobe, preto trvá niekoľko minút, kým si ľudia pri
telefonovaní uvedomia, že netelefonujú so svojím partnerom.
Pracovný kolektív, je zasa svetom, v ktorom neexistujú jednotlivci, len
masa pracovnej sily. Jednotlivec môže byť nahradený kýmkoľvek iným, či
už z ulice alebo z vnútra pracovného kolektívu. Jedinou náplňou života
veľkej časti populácie sa stala potreba slúžiť a pracovať. Bez nej
stráca ich existencia zmysel.
Treťou rovinou je etnikum a príslušnosť k etniku. Tú reprezentujú
výstupy s citáciami z eposu Jána Hollého Svätopluk, či úvodná
videonahrávka, v ktorej Peter Tilajčík a Braňo Mosný spievajú maďarskú
pieseň samovrahov Szomorú vasárnap uprostred newyorskej štvrti Queens.
Najprv z javiska znie báseň, ktorá sa dodnes chápe ako jedna z
kľúčových pre sebaurčenie slovenského národa a potom divák sleduje
video, v ktorom slovenskí herci spievajú maďarskú pieseň v
najmultietnickejšom mesta sveta.
Divadlo Stoka prinieslo špecifickú výpoveď o ľudskej potrebe niekam,
niekomu a k niekomu patriť a tým definovať seba samého. Tvorcovia
samozrejme nechcú svojím dielom vynášať súdy a vonkoncom nie
moralizovať. Ponúkajú svedectvo a je len na divákovi, ako tento svet
interpretuje, či aký k nemu zaujme postoj.
Zdanlivo zanedbateľná hra s bodkami medzi písmenami v názve divadla,
ktorú som spomínal v úvode, v tomto kontexte dostáva trochu hlbší
rozmer. Celé herecké obsadenie v tomto roku ukončuje magisterské
štúdium na VŠMU. Blaho Uhlár pracuje už na štvrtej inscenácii s
hereckým kolektívom, ktorý sa výraznejšie nemení. Víťazstvo teda môže
byť vnímané aj ako symbolické potvrdenie spolupráce stabilného
kolektívu tvorcov, ktorého ambíciou nie sú už len jednorazové projekty,
ale dlhodobejšie fungovanie pod značkou Divadlo Stoka.
|