O Víťazstve.

Miro Zwiefelhofer.
Písané pre rádio Devín. Vysielané v marci 2015.

Kolektívna tvorba, javiskový minimalizmus, dekompozícia,  civilné herectvo, estetika škaredosti, a predovšetkým Blaho Uhlár. To sú najcharakteristickejšie črty, ktoré sa viažu k fenoménu divadla Stoka. Spomínam tento fakt z dvoch dôvodov, pretože  inscenácia Víťazstvo je  prvou po vyše desaťročí, ktorá je uvádzaná oficiálne pod názvom divadlo Stoka, a nie S.T.O.K.A.,  ktorý využíval Uhlár v posledných rokoch. Návrat k starému názvu symbolizuje pravdepodobne aj to, že v posledných rokoch sa skupina tvorcov okolo tohto režiséra stabilizovala a jeho spoluprácu so scénickou výtvarníčkou Miriam Struhárovou a hercami Braňom Mosným a Petrom Tilajčíkom možno považovať za dlhodobú. V druhej inscenácii za posledné štyri roky účinkuje navyše aj herec Martin Kollár. V intenciách nezávislého divadla, teda možno hovoriť o stabilnej skupine tvorcov.
Z formálneho hľadiska je Víťazstvo pokračovaním „stokárskej“ poetiky, ktorej hlavné črty som už spomínal už v úvode. Divák aj v tomto prípade sleduje za sebou voľne radené výstupy, interpretuje ich jednotlivo aj postupne a aj v kontexte celku, pričom vždy platí dôraz na jedinečnosť interpretácie diela. Z formálneho hľadiska však rozhodne treba spomenúť prácu so svetlom, ktorá využíva vo veľkej miere domáce zdroje svetla, ako malé lampičky či baterky. Tie sú východiskom z absentujúceho svetelného parku v priestoroch Cvernovky, kde mala inscenácia premiéru. Zároveň ich však tvorcovia dokážu využívať ako plnohodnotné divadelné svetlá, ktoré umožňuje ešte väčšiu prácu s detailom a dotvára intímny charakter inscenácie.
V prvom rade je však inscenácia tradične veľmi silnou osobnou výpoveďou tvorcov. Hlavnými motívmi, ktoré spájajú jednotlivé výstupy sú témy identity, sebauvedomenia, jedinečnosti ľudskej existencie, úlohy jednotlivca v spoločnosti resp. ich absencia.
Víťazstvo túto tému rozvíja v troch hlavných rovinách.
Z hľadiska súkromného života hovorí o svete, v ktorom autonómne osobnosti prakticky zanikli. V partnerskom vzťahu neexistuje láska ku konkrétnej osobe, preto trvá niekoľko minút, kým si ľudia pri telefonovaní uvedomia, že netelefonujú so svojím partnerom.
Pracovný kolektív, je zasa svetom, v ktorom neexistujú jednotlivci, len masa pracovnej sily. Jednotlivec môže byť nahradený kýmkoľvek iným, či už z ulice alebo z vnútra pracovného kolektívu. Jedinou náplňou života veľkej časti populácie sa stala potreba slúžiť a pracovať. Bez nej stráca ich existencia zmysel.
Treťou rovinou je etnikum a  príslušnosť k etniku. Tú reprezentujú výstupy s citáciami z eposu Jána Hollého Svätopluk, či úvodná videonahrávka, v ktorej Peter Tilajčík a Braňo Mosný spievajú maďarskú pieseň samovrahov Szomorú vasárnap uprostred newyorskej štvrti Queens. Najprv z javiska znie báseň, ktorá sa dodnes chápe ako jedna z kľúčových pre sebaurčenie slovenského národa a potom divák sleduje video, v ktorom slovenskí herci spievajú maďarskú pieseň v najmultietnickejšom mesta sveta.
Divadlo Stoka prinieslo špecifickú výpoveď o ľudskej potrebe niekam, niekomu a k niekomu patriť a tým definovať seba samého. Tvorcovia samozrejme nechcú svojím dielom vynášať súdy a vonkoncom nie moralizovať. Ponúkajú svedectvo a je len na divákovi, ako tento svet interpretuje, či aký k nemu zaujme postoj.
Zdanlivo zanedbateľná hra s bodkami medzi písmenami v názve divadla, ktorú som spomínal v úvode, v tomto kontexte dostáva trochu hlbší rozmer. Celé herecké obsadenie v tomto roku ukončuje magisterské štúdium na VŠMU. Blaho Uhlár pracuje už na štvrtej inscenácii s hereckým kolektívom, ktorý sa výraznejšie nemení. Víťazstvo teda môže byť vnímané aj ako symbolické potvrdenie spolupráce stabilného kolektívu tvorcov, ktorého ambíciou nie sú už len jednorazové projekty, ale dlhodobejšie fungovanie pod značkou Divadlo Stoka.