Už to vyzeralo, že tohto leta sa vás diváci nedočkajú. Čo rozhodlo, že ste jedenástu sezónu začali predsa len v duchu tradície vašich prázdninových predstavení?

Sám neviem celkom presne, možno sa mi zacnelo za tými časmi, keď sme s sa obrovským nadšením pokúšali hrať divadlo aj vtedy, keď to nebolo zvykom. A keď som si uvedomil, že otvárame svoju jedenástu sezónu, tak sa mi zazdalo, že to má tiež hodnotu. Možno je to ale len malá sentimentalita.

Augustový program tvoria dve inscenácie plus ich anglické verzie. Po troch derniérach v minulej sezóne vám zostalo v repertoári ešte stále osem titulov.

To bolo pravdou do polovice júna, keď nám Ingrid Hrubaničová oznámila, že už ju neteší hranie a  tak nám nečakane z repertoáru zmizli Impasse, Eo ipso, Monodrámy, Tváre i Hetstato. A keďže Zuzana Piussi sa má stať každú chvíľu druhýkrát matkou, nemôžme uviesť ani inscenáciu Dno. Hrať môžeme len Z diaľky a Sami meri vari.

Sú teda tie ostatné predstavenia už definitívne stratené, prípadne nechystáte aspoň derniérovú rozlúčku s nimi?

Bude mi ľúto tých predstavení i keď... ak by sa objavil každá trikrát za sezónu na repertoári bolo by to dosť (a možno by sa naše neveľké hľadisko i z väčšej časti naplnilo). 
Impasse – bola skutočnou premiérou divadla Stoka. Priniesla čosi, čo bolo nevypočítané a nevypočítateľné, nepomenované i nepomenovateľné, samých nás prekvapila záhadnosťou a vnútorným nábojom nič nehovoriacich výstupov, ktoré sa celkom prirodzene úporne usilovali nemať takmer žiadny konkrétny význam, žiadnu pointu, aby fragmenty navždy ostali len fragmentmi a hlbokými jazvami a nedala sa na ne našiť nijaká vonkajšková, alebo kauzálna logika. V čerstvo uvedenom pivničnom priestore u Čierneho havrana mal Impasse svoju slovenskú premiéru dokonca po „svetovej“ v Holandsku. Bolo akýmsi osudom, že prvý divák, ktorý mohol tento opus uvidieť bol práve uvoľnený Holanďan, svedok tisícich kultúrnych vstiev a úsilí, nezaťažený, ktorý s nádhernou až strhujúcou spontánnosťou si vybral z inscenácie prvok zábavy. Slobodný človek. 
Inscenácia zaujala i na Slovensku, nás i našich divákov a dosiahla vyše sto repríz. Uvádzali sme ju na niekoľkých festivaloch a vo francúzskom Perigueuxe na festivale Mimos získala dokonca hlavnú cenu. Niektorí diváci na ňu reagovali tak ako uvoľnení Holanďania, niektorí boli zaskočení, ba mnohí dokonca i stiesnene zastrašení tými čudnými ľuďmi, ktorí pred nimi robia veci celkom nepochopiteľné, a báli sa, že sa zvrhnú na inzultáciu publika (k tomu pravdaže nikdy nedošlo). Hoci mala inscenácia už deväť rokov, na jej občasnú reprízu prišlo vždy niekoľko ľudí. Nikdy sme ale nevedeli, či sa budú diváci baviť, alebo naopak budú zaskočení, alebo – unudení. Túto inscenáciu, kde Karáskove masky dominovali výtvarnej koncepcii teda už nezahráme – a ani ju divák neuvidí. Škoda. Mohli sme ju aspoň naposledy zaznamenať na videopás.
Eo ipso – bola tiež svojím spôsobom premiérovou premiérou. Po dlhom čase sme sa vrátili k hovorenému slovu a väčšina účastníkov bola úplných činoherných začiatočníkov. Napriek tomu zaujala nielen divákov ale i teatrológov, a (vtedy sa ešte neudeľovali Dosky) v anketách divadelných kritikov vystupovala veľmi často ako inscenácia sezóny a Martin Porubjak ju dokonca posúdil ako slovenskú inscenáciu prvej slobodnej päťročnice. 
Hetstato je inscenácia, ktorá mala premiéru pred necelým rokom, mala iba 13 repríz, zhodou okolností bola trinásta repríza uvedená presne v deň deviateho výročia vzniku divadla Stoka – 23. marca 2000. V inscenácii účinkovali štyria herci a bola vážnym kandidátom na účasť na festivale Bonner Biennale. Bohužiaľ i táto inscenácia teda umrela bez derniéry – bez dôstojného pohrebu. 

Pred časom ste sa vyjadrili, že v existencii divadla sa všetko podstatné odohralo v jeho prvom roku, keď sa sformovalo jadro súboru. Odchody, neraz súvisiace aj s existenčnými problémami, ste prijímali s tvárou hráča pokra. Súbor sa však koncom sezóny zredukoval na minimum. Stále trváte na svojom názore?

Asi áno. Vznik toho súboru bol zhodou tisícich náhod a takéto veci sa nezvyknú opakovať.

Paradoxne k tomu došlo po významných oceneniach na Divadelnej Nitre 1998 a následne po vlaňajšej premiére hry Hetstato, ktorú veľmi pozitívne prijalo publikum i odborná kritika. Je to zhluk náhod, či vyvrcholenie rozdielnych umeleckých ciest? 

Asi oboje. A určite aj logika vývoja. Po čase sa niektorí ľudia od seba celkom prirodzene vzdiaľujú. A tomu treba nechať prirodzený priebeh. Pravdaže dá sa nasilu pozliepať aj kolektív, ktorý sa skladá s navzájom sebe celkom cudzích jednotlivcov, ale to považujem za neprirodzené. Takto existujú mnohé štátnodivadelné kolektívy, ale len vďaka tomu, že sú dotované z peňazí daňových poplatníkov, a to je predsa celkom nemorálne.

V dvojici s Luciou Piussi ste potom uviedli vašu spoločnú hru Z diaľky, ktorú ste naštudovali aj v angličtine. Na hodnotenie tohto kroku je ešte skoro, čo vás však k nemu viedlo, čo si od neho sľubujete?

Ak mám povedať celkom pravdu – som rozhodnutý emigrovať. Zatiaľ sa mi to nepodarilo.

Chystáte v Stoke predstaviť aj nejakých nových či staronových ľudí?

Možno sa nám podarí zachrániť inscenáciu Monodrámy. Namiesto Hrubaničovej fragmentu pracujeme s Erikou Láskovou na novom fragmente s pracovným názvom Portréty cestujúcich a ak sa to podarí tak Erika po päťročnej pauze, vyplnenej jej intenzívnou kancelárskou činnosťou znova zažije premiérový pocit, ale bohužiaľ aj bez fragmentu Jozefa Chmela Pamoky, ktorý nám tiež oznámil, že už s nami nemieni hrať. Pravdaže i tu platí, že všetko to je možné urobiť až keď sa Zuza Piussi pozviecha zo svojho druhého materstva.

Roky ste v popredí boja nezávislých divadiel za ich prežitie, notoricky známa je vaša idea o zrušení štátnych divadiel, pred časom ste aj v tlači prezentovali traktát Kde leží naša bieda, ktorý vážne nazývate vaším celoživotným dielom. Ako je na tom Stoka s financiami dnes?

Začiatok roka vyzeral zaujímavo a perspektívne. Po veľkorysej finančnej injekcii od MK SR v roku 1999 (pre všetky neštátne divadlá) nám vzkvitla nádej lepšej sezóny. Na MK vypracovávali prepracovanejší systém podpôr, intenzívne sa hovorilo o síce malej, ale predsa len dotácii i pre prevádzkovú činnosť nezávislých divadiel, vypisovali sme na to nesmierne komplikované podklady. Zároveň sa nám črtala spolupráca s jednou súkromnou televíziou, ktorá hodlala vyrábať každý mesiac u nás štyri, alebo päť relácií. Vyzeralo to nádejne. Lenže na ministerstve neskôr zrejme zmenili názor, dotácie minimalizovali a súkromná TV sa dostala do ťažkostí a napokon nám dlhuje nejaké peniaze. 
Zachraňuje nás teda naša podnikateľská činnosť a zároveň odhaľuje naše celkom beznádejné postavenie. Postupne sme vystriedali rôzne „hosťujúce manažmenty“ až kým sme celé vedenie tohto minipodniku neprevzali v zúfalstve do vlastných rúk. Keď sme nasadili všetky svoje sily až vtedy sme dosiahli slušný hospodársky výsledok. V súčasnosti platíme načas všetky povinné i nepovinné platby. Načas výplaty, načas dane z príjmov zo závislej činnosti, odvody do sociálnej poisťovne, do zdravotnej poisťovne, na úrad práce, príspevok na poistenie v nezamestnanosti do garančného fondu, i do sociálneho fondu. Platíme načas honoráre i odvody z nich do literárneho fondu, platíme načas poplatky pre SOZA za súhlas s použitím hudobných diel a ich verejné predvedenie, odvádzame načas DPH, zaplatili sme prenájom za chodník Mestskej časti Bratislava Staré mesto i prenájom za ten istý chodník Magistrátu hl. mesta Bratislavy, platíme načas za odvoz a likvidáciu odpadu, prenájom za prenajaté dva metre štvorcové na uskladnenie kontajneru na odpad, platíme načas vodné i stočné, i poplatok za odvod zrážkovej vody, platíme načas za spotrebu elektrickej energie, za kúrenie, teraz už aj „koncesionársky poplatok“, platíme za používanie telefónu, za ekonomické služby.
Meškáme len s platbou – poplatok za predaj alkoholu a cigariet mestskej časti za rok 1998 vo výške 100 000,- Sk, ale to do konca roku splatíme a zároveň nám podobná povinnosť za tento rok každým dňom narastá, ale splatnou sa stane za až v marci budúceho roku. A potom sme dlžní jednej fyzickej osobe 90.000.- Sk. Tieto dlhy, ale vyrovnáme. Táto situácia nám umožňuje bez zásadnejších dlhov prežiť dozajtra, ba i do pozajtra. Ale čo bude o rok - to už nie je v našich rukách. Ak sa nebodaj pokazí strecha, alebo kúrenie, či voda – na takéto čosi už nie sme absolútne pripravení. Alebo že by sme si nechali urobiť klimatizáciu, čo už dnes je nevyhnutné pri akejkoľvek verejnej činnosti, o tom môžeme naďalej iba snívať. 
Výsledkom toho je fakt, že pár zúfalcov, ktorí chceli robiť nezávislé divadlo musí podľa zákona odovzdať za tento rok do štátnej a mestskej kasy asi jeden milión dvestotisíc korún a na tvorbu nových inscenácií musí od toho štátu ponižujúco žobrať. (Zo štátneho fondu Pro Slovakia a z MK SR nám pridelili 600.000,- Sk.)
Naplnili sme tak vrchovato european dream. 

Nemáte aj po tejto správe pocit, že za vašu vytúženú nezávislosť platíte napriek nesporným umeleckým úspechom už pridlho príliš veľkú daň? 

Absolútne. To je aj zdrojom môjho totálneho znechutenia, ktoré ma oberá o radosť zo života a z tvorby. To údesné vedomie večného poddaného, ktorý musí svoju slobodu a budúcnosť odvádzať komusi inému, je celkom demotivujúce. A pravdaže to nie je len naším problémom. Je to stav našej spoločnosti, v ktorej je sloboda jednotlivca zatlačená do najhlbšieho kúta. A je celkom zrejmé, že len ona môže zabezpečiť prosperitu štátu a dôstojné postavenie občana. U nás k tomu za týchto okolností nemôže nikdy prísť.

Aká teda bude nová sezóna? 

Predstavení budeme hrať pravdepodobne opäť menej, chystám svoju monodrámu a v širšom obsadení chceme pripraviť inscenáciu s pracovným názvom A zas.