Na poslednej premiére Stoky v tomto roku (nepíšem tisícročí, lebo je to už fráza a mystifikácia) s názvom Z diaľky som sedel spolu s Martinom Šulíkom a Dušanom Dušekom, zabávali sme sa skvele a tí dvaja moji mladší priatelia aj skríkli na konci "Bravó"! Teda presnejšie: ten spoločný výkrik bol zložený z basbarytónového zaručania Šulíkovho a z hlasnejšieho nežného vzdychu Dušekovho. I potešilo ma, že tých dvoch autorov zväčša molovo citlivých príbehov oslovila durová a excentrická komediálnosť Lucie Piussi a Blaha Uhlára, jediných to účinkujúcich v inscenácii. Dumal som, prečo sa tak stalo, a uvedomil som si, že nie excentrická forma, lež najvnútornejší obsah výstupov, dialógov a scén, z ktorých sa predstavenie skladá, oslovuje mojich spolusediacich, mňa aj publikum Stoky. Pod neraz brutálnou šupkou produkcií Stoky sa totiž skrýva citlivý zmysel pre čosi, čo tvorí podstatnú časť ľudského "existenciálneho pocitu", a tým je trapas, teda všetko to, čo sa rozprestiera ako čudná priepasť medzi naším najintímnejším prežívaním reality a tým, ako sa správame navonok. Ako to, čo prežívame, vyjadrujeme, či presnejšie skrývame a prekrývame exhibíciami najrozličnejšieho kalibru. To bola napokon téma, ktorá tak poznačila rané filmy Formana, Chytilovej a Němca v šesťdesiatych rokoch a čosi podobné je bytostne prítomné aj súčasných filmoch Šulíkových. O tom sú napokon aj hry Čechovove. A o tom - hoci v pestrejšom a radikálnejšom „balení“ - sú aj predstavenia Stoky. Uhlár, familiárne aj zlostne diskutujúci s Pánom Bohom o fyzických defektoch, ktorými ho Stvoriteľ obdaroval, Lucia Piussi ako protivná piksľa Snehová kráľovná alebo ako hajzlbaba vedecky analyzujúca svoju profesiu na akomsi hajzlbabskom kongrese, alebo Blaho s Luciou v prejemnelom menuete, ktorý spolu elegantne tancujú debatujúc pritom "vysokým štýlom" o banalitách - to všetko sú pokrivené klaunovské masky, pod ktorými sa skrýva utajovaný smútok z neschopnosti nadviazať normálny ľudský kontakt, rozhovor, vzťah, cit... A tak na seba tí nešťastníci nabaľujú rozličné modely správania, lepia si stále nové a iné nosy, hovoria rozličnými jazykmi i hlasmi, intonujú tu spevavo a vzápätí zasa zupácky, vyjadrujú sa romanticky alebo vulgárne, a stále a znova sa fatálne míňajú. Pod zväčšovacím sklom excentrickej divadelnej formy a hereckej klauniády je to potom obzvlášť vypuklé a groteskné, a tak sa smejeme, aby sme na chvíľu zabudli, že je to všetko tak bolestne o nás samých. A nie iba preto, že aj nám - rovnako ako Blahovi a Lucii - chýbajú peňáze. 

Recenzia vyšla v denníku SME, dňa 20. 12. 1999.