Divadlo STOKA Bratislava: DNO (Óda na Mc World) Scenár: Ľubomír Burgr, Monika Čertenzi, Lucia Piussi, Zuzana Piussi, Blaho Uhlár. Réžia: Blaho Uhlár. Výprava Zuzana Puissi. Hudba: Ľubomír Burgr. Účinkujú: Ľubomír Burgr, Monika Čertenzi, Lucia Piussi, Zuzana Piussi.

Ak by si niekto pomyslel, že Blaho Uhlár inscenoval v Stoke verziu Gorkého drámy ľudí žijúcich na dne spoločnosti, bude sa, prirodzene, mýliť, aj keď isté paralely medzi týmito dvoma dielami sa dajú pritiahnuť za vlasy. Režisér Uhlár otvorene kritizuje neúnavné inscenovanie ruskej klasiky na našich "doskách" a celým svojím umeleckým postojom odmieta recyklovať archaické texty, eho hrdinovia napriek tomu zdieľajú s Gorkého antihrdinami podobne bezútešné bezdomovectvo. Keďže k stokárskemu dnu padajú skôr utopené duše než telá, môžeme sa tu voľne poprechádzať medzi mentálnymi odpadkami nášho lokálne globálneho sveta prifarbenými (pre niekoho až priveľmi) súčasnými výrazovými prostriedkami. Vulgarita sa v stokárskej interpretácii vrátila k svojmu pôvodnému významu - je obyčajná v tom najkonvenčnejšom zmysle. Prínos divadla Stoka sa často posudzuje skôr v oblasti špecifickej divadelnej poetiky, táto nscenácia však opätovne pripomenula, že v Stoke sa systémovo generujú pôvodné texty invenčne pracujúce so slovníkom i problémovníkom našej doby. 

K stabilným oporám herectva Stoky Zuzane a Lucii Piussi či k Ľubomírovi Burgrovi pribudla skôr pohybovo zdatná Monika Čertenzi. Táto štvorica hercov nie je nevinnou obeťou vykorisťovateľského kapitalizmu prvotného štádia, ale nevedomým predmetom záujmu rozkošníka McWorlda. Figúrky oblečené v "módnej" imitácii tigrej kože trpia naraz prebytkom i nedostatkom, bolesťou i nudou, keďže nedokážu tieto pojmy od seba odlíšiť. Prichádzajú do mesta (po celý čas máme pred sebou fotografický obraz striech Bratislavy), s ktorého malou veľkosťou sa nevedia dentifikovať, sú tu, pretože tu zostali z nedostatku invencie či zo slabosti, z ktorej si urobili svoju cnosť. 

Ako sa to občas v Stoke stáva, dokonalé výstupy (večerný rozhlasový dialóg so psychológom o rokoch stratených vlastnou hlúposťou) sa striedajú s poloestrádnymi číslami, v ktorých sporadicky zaznievajú aj falošnejšie intonácie skúsených entertainerov. Predstavenie nemá ako celok taký silný vnútorný náboj a štylizáciu ako dve posledné premiéry tohto divadla, opätovne však dokazuje spontánnu schopnosť členov Stoky vyrábať štýl aj z tých najnechutnejších banalít. Zábleskovito geniálne, zdanlivo nelogické spojenia prvkov – deklamovanie fracúzskych fráz po ukončení verejnej spovede Zuzany Piussi na vlnách éteru - vytvárajú momenty, kvôli ktorým sa do Stoky už radične chodí.

Sme, dňa 28. 12.1998