Nemé tváre

Modrá

Všade sa nám rozmodrilo. Modré košele, modré hrnčeky, modré gauče, modré prelivy, modré prílivy... Ani Stoka sa nemôže nezafarbiť vodou, ktorú dážď (z definície out) zmýva z módnych dneškov. Z modrého predstierania sa nedá uvariť Rapsódia, na jedno tragismiešne blues je však farby dosť. Ak uvažujem racionálne, uvedomujem si, že na scéne bola okrem modrého horizontu iba jedno modrasté prútené kreslo a rebrík. Napriek tomu mi zostala výrazný pocit rafinovanej, jednofarebnej, pritom vôbec nie monotónnej scénografie a kostýmografie Zuzany Piussy. Čaro zmeny po vizuálnej diéte Stokárskych monodrám?

Prelomiť vlny

Keby bolo počuť všetko, čo sa na scéne povie, mali by sme do činenia so slovným prívalom. Že nič nepočujeme, to je iba náš problém, lebo tváre samé o sebe, ako jasne vidíme, nemé nie sú. To, čo nás delí od hlasu protagonistov, nie je hranica počuteľnosti, ale hranica počúvateľnosti. Dôkazujú to momenty, v ktorých sa hranica počuteľnosti prekočí, aby bol vzápätí zrušený jej význam, po prvýkrát prvoplánovou nezrozumiteľnosťou, po druhý raz, nepochopiteľnosťou a nepochopenosťou. Ak sa raz zavedie kánon ticha, jeho porušenie býva pre divákov kruté, a teda aj náročné na technické zvládnutie. Nová inak šarmantná tvár Stoky Marek Piaček nezvládol celkom ťarchu narušiteľa hraníc, jeho vášnivý prednes lásky bol kŕčovitejší, ako by vyžadovala nastolená štylizácia. Druhá epizóda so slovom pôsobí prirodzenejšie a zároveň bláznivejšie. Zuzana Piusi, ako to dokázala už vo svojej monodráme, začína vážne konkurovať doterajšiemu sto(ka)ickému filozofovi Jozefovi Chmelovi. Nechajte si nimi poradiť a nenechávajte v noci okná otvorené. Šťastie môže cezeň vojsť a niečo pekné vám ukradnúť.

Zvuk ticha

Hudobné nástroje hrajú v inscenácii veľkú úlohu tým, že nehrajú. Klávesnice harmoniky nasucho klepocú, dotlčený dychavičný obor rachotí, akási smiešna trúbka sa stáva skôr predĺženým jazykom, chápadlom, treťou rukou či ventilátorom, než nástrojom na vydávanie zmysluplného hluku. Občas predsa len niečo prehluší šumenie mora. Keď Lucia Piussi spieva, jej hlas akoby dodával siluete jej postavy modrý nádych. Lebo to robí ten modrý preliv?

Šepoty a výkriky 

Ingrid Hrubaničová je sama o sebe svojou krehkou javikovou existenciou munchovským výkrikom do tmy. Obrovský heligón jej sluší, tak nejako živočíšne ako prísavky mäsožravej rastline. Ľubomír Burgr, ktorý sa v jednej z najvydarenejších scén prihovára obrovskému nástroju na jej pleciach a nemá šancu uniknúť pohlteniu sebou samým. 

Muž a žena

Pláž. Šum mora. Muži a ženy. Muž kľačí na kraji deky pri žene a okrajuje jablko. Väčšina situácií je milá, banálne priateľská, ľahúčko snobská a pravdepodobne by nimi by aj zostala, keby sa skončila v očakávanom okamihu, keby nám Stoka z dobre premyslenou zlomyselnosťou Stoky neukázala aj to, čo nasleduje bezprostredne po, či čo milej banalite predchádzalo. Žena je jablko. Muž si ako hltač mečov súka do úst skrútené šupky z jablka. Alebo iné. Ľudia dojímavo započúvaní do odrhovačky sa v panike rozutekajú keď zistia, že ich hudba je synteticky naprogramovaná. Situácie vyhrané až do smiešnych dôsledkov a príčin. Záverečnej módnej prehliadke nepriamo predchádza ponižujúce premeriavanie parametrov hlavy, krku, nosa, pásu z úvodnej scény. Zámerne hovorím nie do najsmiešnejších - Myslím, že aj to svedčí o kvalite inšpirácie, ak má človek pocit, že by sa v naznačených limitoch reálnej absurdity dalo občas uhrať aj viac.

Do naha!

„Páv sa skladá z korunky, z hlavy a pávieho oka. Ak sú žiaci zvedaví, pridáme krk a ešte jedno pávie oko.“ Zuzana Piussi v istej dosť účinnej scéne rozprestrela pred divákmi svoj zadok, hrdo ako páv svoje perá a dosiahla tak ono záhadné spojenie predstieraného a zjavného, ktorému sa vo vydarených prípadoch hovorí aj gag. Je potrebné dorozprávať aj pointu načatej študentskej básničky? „V každom prípade zaprieme žiakom zadok. Pretože ako inak by si sme mohli vážiť páva?“

Mlčanie 

Tváre, ktoré sú nemé, sú nemé. Toto nie je tautológia, toto je konštatovanie. Nová inscenácia Stoky by mohla mať pokojne podnadpis zo života hmyzu, dážďoviek, améb, alebo aj chrústožravcov. Možno preto vyvolávajú náhle premeny hercov na javisku taký zvierajúci, taký zvierací pocit. Slovo „tvár“ je odvodené od slovesa „tváriť sa“. Nemôže to by naopak. Tvár je jediná časť tela, ktorou sa dokážeme tváriť. Tváriaci sa malíček je podobným nezmyslom ako hocičo iné. Tvárnosť tvárivosti je nepredstaviteľná. Tváre sa tvária, že milujú, že kričia. Tváre sa precházajú mačacím krokom modeliek. Tam a zase späť. Tváre nosia delikátne čierne kabelky, usmievajú sa a mávajú. Tvár v širokej modrej sukni špúli neprirodzene ústa a škrekľavo spieva do tichej noc, svätej noci. O nositeľoch tvárí sa v hre nič nehovorí. V hre sa mlčí o všetkom, čo treba. Nikto sa nemôže uraziť, hoci popravde, mali by sme sa uraziť všetci. Kto tomu nerozumie, nech ide pracovať do spravodajstva STV.