I. slovenský divadelný manifest

Súčasná dráma v svojej kauzálnej konzekventnosti a fabulačnej závislosti nemôže reflektovať komplikovanosť interpersonálnych relácií, permanentnú variabilizáciu reality, nemôže vyjadriť to metaverbálne a doteraz nepomenované čo determinuje sociálnu interakciu súčasníka.
Dekompozíciou, motivickou difúznosťou, polytematizáciou, nedeterminovanosťou sa vytvára nová estetika dramatickej tvorby.
Motivická difúznosť je symptomatickým znakom nielen divadelnej reality. Dekompozícia artefaktu vyúsťuje logicky v jeho polytematizáciu.
Na tomto stupni vývoja hereckej tvorby je už javisková postava škrupinou, ktorú musí herec rozlomiť, aby mohol zaujať osobné stanovisko. Dekompozícia javiskovej postavy je kvalitatívne nová fáza jeho tvorby.
Poslaním umelca nie je potvrdzovanie jestvujúcich hodnôt, ale ich permanentná verifikácia.

Blaho Uhlár

DIVADLO KRÍZY

Momentálny stav divadla na Slovensku je tragický. Väčšina divadiel väzí ešte hlboko v XIX. storočí a dusí svojich už aj tak preriedených !!! divákov svojimi tradičnými predstavami o zábave Z napudrovaných divadelných portálov bez prestania bez prestania bez prestania bez prestania (vystrkuje rožky) vyviera nezastaviteľný fixatív balzamujúci publikum v osvedčených polohách meštiackeho spôsobu života. Skutočne nevidím dôvod, aby sme teraz, na konci XX. storočia so sebou naďalej vláčili rozpadajúcu sa mŕtvolu divadelnej konvencie minulých stáročí. Systém kolektívnej tvorby tu použitý v danom predstavení mieri k riešeniu problému takmer úplne ignorovanému profesionálnymi divadelníkmi. Namiesto presnej príbehovej ......................... línie: v ktorej je nám dramatikom prezentovaná zápletka, očakávanie, vyvrcholenie a rozuzlenie, autorské divadlo stavia na reálnom autentickom ľudskom zázemí. Divadlo sa tak stáva prostriedkom umožňujúcim ľuďom vysloviť svoj vlastný názor, zahrať svoje privátne predstavy. Hlavné pracovné postupy sú dekompozícia, fragmentácia, diskontinuita, používanie náhody a nedeterminovanosti. Dielo vznikajúce úplnou improvizáciou všetkých členov súboru a jej následnou presnou fixáciou so sebou prináša nové kvality ktoré ho robia bohatším a prirodzenejším. Používanie náhody, odmietanie príbehu a formy, celková dôvera v prirodzený chod vecí, to nie je len pracovný postup, je to nový myšlienkový systém. Prečo by umelecké dielo malo zdeľovať nejaké posolstvo, keď je predsa svojim vlastným vysvetlením a ospravedlnením?
Zdravý rozum je obmedzujúci.

Miloš Karásek dipl. ing. arch.

(Manifest uverejnený v bulletine k inscenácii A čo?, ktorá mala premiéru 29. apríla 1988 v súbore DISK, Trnava-Kopánka.)

II. slovenský divadelný manifest 

ĽUDU ĽUDU ĽUDU

400 rokov je každému jasné, že Shakespeare je mŕtvy. Niektorí dokonca uvažujeme o tom, či vôbec niekedy žil. Všetky pokusy o reanimáciu tejto mŕtvoly zlyhali. Zastavme tieto nekrofilné omyly. Dramatické texty sú potrebné len pre netalentovaných jedincov, ktorí nie sú schopní samostatne sa vyjadrovať.
Celé desaťročia progresívni divadelníci bojovali za slobodu herca. Túto etapu máme za sebou. Začíname kvalitatívne novú epochu v dejinách divadla.

BOJ ZA SLOBODU DIVÁKA
Prečo by divák musel dostávať predžuté, natrávené, preparované jednoznačnosti? Vážime si osobnosť, ktorá sedí v hľadisku. Nemáme právo jej vtĺkať svoj názor do hlavy.
Nedeterminovanosť, nejednoznačnosť divadelného diela poskytuje možnosť vzniku nového asociatívneho myslenia, ktoré diváka odkazuje do oblasti čistej kreativity.

DIVÁK AKO TVORCA
Človek, ktorý si kúpil lístok do divadla, nemôže očakávať, že sa za pár korún bude ulievať. 

POSTMODERNIZMUS JE MŔTVY
Postmodernisticky zmýšľajúci jedinci stavajú na subjektivizácii tvorby, čo je priamym dôsledkom dlhoročného konceptualistického teroru. Žiaľbohu jednoznačnosť vo výklade týchto diel predstavuje len ten istý koncept so znakom mínus. Divák je tak isto ako predtým obchádzaný. Subjektivizácia nie je cestou k objektivizácii. Je preč doba, keď autor diela mohol diktovať svoj výklad divákovi. V svetle novej estetiky môže byť vlastný výklad autora považovaný len za jeden z ďalších diváckych názorov. Veď čo má spoločné s dielom, okrem toho, že ho vytvoril? Poctivý tvorca vytvára nadsubjektívny názor.

SUPERSUBJEKTIVIZMUS 
Je nám jasné, že naše diela budú v petrifikovanej forme tisíckrát premieľané, ale nikdy nedosiahnu kvalitu pôvodnej autorskej výpovede.
Súc poučení históriou, môžeme s pokojným svedomím prehlásiť, že práve v tomto momente sme sa stali klasikmi.

V Prešove v kaviarni Tatra dňa 30. 10. 1988 Miloš Karásek Blaho Uhlár

DEKOMPOZÍCIA ZNAMENÁ 
popretie tradičnej dejovej štruktúry
aditívny spôsob stavby diela z náhodne zvolených a zoradených udalostí
zdôrazňovanie nenadväznosti a nezávislosti jednotlivých udalostí a ich absolútnu rovnocennosť 
zobrazenie sveta nerozprávačskou formou prinášajúcou popretie začiatku a konca diela neustále potvrdzovanie nedramatickosti

AUTORSKÉ DIVADLO
úplná sloboda všetkých zúčastnených tvorcov 
oslobodenie herca od diktátu režiséra
herec sa stáva tvorcom 

DEKOMPOZÍCIA 
aktivizácia diváka a jeho nasledovné oslobodenie sa od diktátu herca 
divák sa stáva tvorcom

DEKOMPONOVANÉ AUTORSKÉ DIELO
prispieva k ozdraveniu vzťahov medzi hercami a divákmi

slobodu hercom slobodu divákom svetu mier 

(Manifest uverejnený v bulletine k inscenácii Ocot, ktorá mala premiéru 15. decembra 1988 v Ukrajinskom národnom divadle. Prešov.)