Dá sa povedať, že Blaho Uhlár je tvrdohlavý rozhnevaný muž slovenského divadelníctva. Istý hnev a vnímavosť k tým temnejším stránkam života v sebe nosí celkom prirodzene a budí dojem, že hádam od narodenia. Jeho tvorba, i tá, ktorá ho z dnešného pohľadu vlastne roky až tak veľmi neuspokojovala, bola natoľko neprehliadnuteľná, že si dokonca vyslúžila aj pochvalné socialistické "interno-vedecké všimnutie" (alebo ako by som nazvala ten kus papiera, čo som našla v archívoch).

Dnes je riaditeľom a režisérom neštátneho divadla Stoka, kde už siedmy rok na vlastnom piesku háji farby svojej obľúbenej estetiky. Je to estetika sarkastického humoru, groteskného výrazu, a povedala by som, že je neustálym vyjadrovaním toho jungovského tieňa. Možno sa mýlim, ale Blaho Uhlár sa mi javí ako jedna z mála osobností, čo tento tieň urobili svojím domovom.

Pochopiť svoj tieň, teda odvrátenú stránku svojej osobnosti, v ktorej sa skrýva mnoho našich nevedomých pohnútok, túžob, nevyjadrených a nevyjadriteľných emócií, a vedome ho integrovať do celku svojej osobnosti je úloha na celý život (možno aj na niekoľko). Výhrou je už len priznanie, či zistenie, že nejaký tieň máme. Preto máme dosť prirodzenú tendenciu vyjadrovať sa bez veľkého nadšenia o niečom, čo nám ho pripomína. V konečnom dôsledku však môžeme byť vďační, že existujú ľudia, ktorí sa venujú priam výlučne problematike tieňa - aj keď netvrdím, že si to musia uvedomovať.

Blaho Uhlár ma vo svojej "riaditeľni" privítal otázkou, prečo práve ja som sa rozhodla písať jeho profil, keďže moje kedysi v tlači zverejnené názory na tvorbu Stoky zaváňali dešpektom. Dnes si myslím, že ak tak vyzneli, tak to bolo práve preto, lebo divadelné prejavy Stoky sa zrejme nejako dotkli môjho tieňa. Čo je dobré. To neznamená, že dnes by som už bola nadšeným fanúšikom poetiky tohto divadla. Ale tak ako vtedy, aj dnes si ju vážim a považujem ju za obohacujúcu a divadlo za jediné, ktoré má na Slovensku "totálnych hercov". Teda hercov, ktorí dokážu byť absolútne pravdiví. No a Uhlára ako človeka si vysoko vážim a je mi sympatický, ako každý, kto silou svojej osobnosti vytŕča na inak dosť šedivom Slovensku a nebojí sa vytŕčať a už ôsmy rok dokáže umelecky i finančne živiť vlastné divadlo. Je v ňom zvláštny vnútorný kontrast: na jednej strane isté celoživotné znechutenie životom okolo, z ktorého vníma najmä ten hnus, určité pokrivenie, a na druhej strane silná vôľa či skôr pud prežiť, realizovať svoje predstavy, sprostým slovom povedané - budovať. Takže ma pochopiteľne zaujímal pôvod Uhlárovej poetiky. Pri hľadaní tých smeroviek, ktoré viedli až k Stoke, začal spomínať na to, ako počas šestnástich rokov pôsobenia v "kamennom" divadle zabil veľa času na skúškach premýšľaním, prečo to vlastne robí. Racionálne sa to pripravilo, potom sa to začalo hrať a už to potom podľa neho nemalo nijakú autenticitu. "S umením to nemalo nič spoločné, bolo to iba naplnenie nejakých racionálnych predstáv, ktoré často môžu byť veľmi iracionálne, ale neodrazilo sa to v tej iracionalite. Samotný čin zrodu, život sám je oveľa zaujímavejší než to, čo si človek vymyslí - ako si to dopredu naplánuje."

Uhlár nemá rád bulvárne divadlo, nevie sa stotožniť s tým, keď je niečo nasilu smiešne a veselé. Znamená to, že upiera bulváru právo na existenciu? To nie, ľuďom sa to páči a za také komerčné bulvárne divadlo považuje napríklad české muzikály. Za hrozné však považuje, ak sa štátom dotované divadlo ako napríklad Nová scéna usiluje robiť niečo podobné ako komerčné divadlo, a pritom je to miliónmi dotované štátne divadlo. Takže má čosi proti socialistickému prežitku veľkých divadiel, ktoré majú ľúbivú dramaturgiu, a pritom ide o pokrytectvo a finančne nečisté veci.

No celoživotný vzdor a pocit zhnusenia z praktík, jemu bytostne odporných, je jeho hnacím motorom. A tak napriek veľmi výraznému znechuteniu z organizačnej a hlavne papierovacej práce, ktorej má na stole nezúradovanú hromadu, pokračuje v práci. Otázka, či a ako mimo divadla relaxuje, vyvolá neistotu. Vlastne ani nerelaxuje. Budí dojem, že svojím divadlom totálne žije. Divadlu, a teda i jemu samému sa celkom dobre darilo tak v rokoch 1990 až 1992. No potom nastali neblahé politické časy, ktorými budeme stíhaní minimálne ešte do volieb, občianska spoločnosť sa prestala vyvíjať, ale Uhlárovi ostáva aspoň hrdosť na to, že divadlo napriek tomu prežilo a je v ôsmom roku existencie. I keď životný pocit, názor na svet, spôsob práce i finančná situácia ľudí tvoriacich Stoku, jej atmosféru a poetiku spôsobujú, že nie každý to vydrží, a tak sa súbor vlastne za tie roky zmenšil a prakticky nikto z nových záujemcov dlho nevydržal ťahať to v ich životnom štýle. "My totiž pracujeme dosť neefektívne," vysvetľuje Uhlár, ale zároveň sa k tomuto štýlu hrdo hlási. "Máme napríklad 150 hodín skúšok a z tých prvých, povedzme, sto hodín takých 80 percent nerobíme nič, iba sedíme, drístame - ja rád slopem - a nič sa neurobí. A to normálny človek nevydrží. Ale ako hovorí Jožo Chmel, nevieš dňa ani hodiny, kedy príde inšpirácia." Takže ak tri - štyri hodiny presedia v krčme a niekto si povie, že to nepotrebuje a za ten čas môže urobiť kopu iných vecí, napríklad aj zarobiť si, tak má jednoducho smolu, ak tam vo chvíli, keď sa náhle začne niečo diať, práve nie je. Keby mal pre divadlo dostatok peňazí, aby toho človeka udržal pri niekoľkohodinovom ničnerobení, tak by to bolo možno iné. A možno ani nie - v tomto zrýchľujúcom sa svete, kde už málokto pamätá na úslovie, že pomaly ďalej zájdeš. Ide vždy, samozrejme, o to, kam kto chce zájsť.

Čím dlhšie som Uhlára počúvala, tým vo mne silnela myšlienka, že je to vlastne taký zenový prístup k tvorbe, a vlastne i k životu. Na pohľad môže síce pôsobiť deštruktívne, nakoniec všemožné slová s predponou de- sú aj súčasťou Uhlárových a Karáskových divadelných manifestov, v čase ktorých to ešte mohlo pôsobiť trochu kŕčovito (alebo som bola v kŕči ja), a ono to dokonca aj skutočne môže byť deštruktívne, ale je to aspoň úprimné a je to presne to, čo to je, nič viac a nič menej. A v každej chvíli to vzniká úplne nanovo.

Bez divadla si Uhlár síce život predstaviť nevie, ale pritom uznáva, že divadlo mu vlastne ako výraznému individualistovi až tak nevyhovuje. Na druhej strane však nevie robiť nič, čo by mohlo vznikať osamote. Existuje v ňom silné napätie medzi túžbou byť sám, tvoriť niečo individuálne, za čo by bol zodpovedný iba sám, a na druhej strane potreba byť s ľuďmi, ktorých však podľa vlastného presvedčenia nevie riadiť. Dokáže "iba" spolupracovať. Keďže v ňom neustále tlie nejaký vzdor a hnev, napadá mi, ako, ak vôbec, pociťuje radosť zo života. "To je veľmi ťažká otázka. Mávam radosť zo života tak päť sekúnd a potom som naň zase polroka nasratý." Témou na rozmýšľanie je pre neho aj samovražda. "Neviem, či je to hrdinstvo, alebo zbabelosť. Mnohí tvrdia, že je to zbabelosť, ale ja si tým nie som taký istý. Myslím, že na to nemám odvahu. Ale mám sklon k radikálnym riešeniam. Aj keď na takýto som sa ešte neodhodlal." A tá radosť zo života? "Tak stáva sa, že ju mám, ale to je málokedy... a možno to za to stojí. Sexuálny život, to je radosť, to je taká veselá vec v mojom živote." Ale predsa len jeho radosť raz bola taká, že aj na pohľad cynikovi Uhlárovi slza ušla. To bolo, keď prvýkrát po rekonštrukcii budovy hrali v Stoke Kolaps. Divadlo ešte nebolo stavebne celkom dokončené, no keď v úlohe osvetľovača sledoval toto predstavenie, zrazu mu došlo, že predsa len hrajú, a to vo vlastnom divadle, a že už si nemôže hovoriť, že komunisti mu niečo nedovolili. Že už padli všetky tie výhovorky slovenských divadelníkov o tom, ako sa čo nedá. "Dá sa, kurva, veď my hráme," je jediné konštatovanie na pohľad pesimistu Uhlára. A to ho tak dojalo, až mal pocit šťastia. Potom sa síce zase pokazil záchod a všetko bolo v ...., ale pocit, že to za niečo stojí, asi niekde vzadu v mozgu pretrváva.

Priznáva, že aj závidí ľuďom, ktorí dokážu žiť podľa hesla carpe diem, tomu francúzskemu typu, ktorý sa otvorene a úprimne od rána do večera teší zo života. Takýto sa Uhlár nenarodil. "Som presvedčený, že človek sa už taký rodí. Že pri narodení mu Pánboh alebo tá chémia v jeho tele určí, že ty budeš celý život veselý a ty budeš celý život nasraný. Ja keď sa aj jedného dňa poteším, hneď na ďalší dostanem po hlave." Myšlienka, že by to človek mohol ovplyvniť, mu je zatiaľ cudzia, a nie je to vôbec na škodu, lebo keď si predstavím šťastného Uhlára, ako behá po lúke a raduje sa zo života, tak mi je jasné, že máme o výrazného divadelníka menej.

Cesta Blaha Uhlára k divadlu bola veľmi priamočiara. I keď o tej vnútornej ceste k vlastnému výrazu a k čo najpresnejšej realizácii vlastných predstáv o divadle sa to už jednoznačne povedať nedá.

Detské roky, čiže 50. i časť 60. rokov prežil v Ružomberku v rodine, kde otec bol stredoškolský učiteľ, a k 50. rokom sa neskôr zvykol vracať vetou "neobesili ma". Matka bola učiteľka, venovala sa ochotníckemu divadlu a mali aj slúžku Eržiku, ku ktorej sa viaže jeho prvá spomienka z detstva. Voskovec a Werich na platniach, filmové grotesky - Zlatý vek grotesky - v kine i pantomímy Milana Sládka v televízii viedli Uhlára k menším predstaveniam na pionierskych schôdzach; neskôr sa so spolužiakom dohodli, že svoje exhibície rozšíria aj mimo rámec týchto schôdzí. Tak vznikali autorské kabaretné, estrádne vystúpenia inšpirované aj Lasicom a Satinským, ale aj takým Jiřím Šterclom. Mimochodom, asi už tam bol zárodok Uhlárovej neštruktúrovosti - nacvičovali a hrali totiž úplne mimo školských i pionierskych štruktúr bez dozoru učiteľa, a dokonca im na to dali k dispozícii kresliareň. Ako siedmaci už mali tri premiéry. Otec však organizoval recitačné súťaže a týral syna recitovaním, dokonca už od prvej triedy. Z pochopiteľných dôvodov sa teda k skutočnému čítaniu poézie dostal až po osamostatnení od otca. Očarili ho Novomeský a najmä Válek, existenciálne tóny hnusu a odporu v jeho diele - to Uhlára fascinovalo. Aj totálna skepsa, ktorá je mu dodnes blízka. Samoúčelné a plytké ukazovanie pekných vecí vníma ako násilie. "Nejaká pekná vec, čo normálne ľudí teší a pomáha im žiť, mňa dokáže tak nasrať, že sa rozklepem od zlosti."

Smerovanie k štúdiu na VŠMU bolo teda akoby nalinkované - okrem otcových umelecko-organizačných aktivít sa aj matka venovala ochotníckemu divadlu, takže mladý Uhlár mal pocit, že by sa mal stať hercom. Až kým sa nestretol s režisérom Karolom Spišákom, ktorý ho úplne očaril, takže ako siedmak vo vani vyhlásil, že sa stane radšej režisérom, lebo nakoniec režisér sa nemusí naspamäť učiť tie haldy textu. Mama nenamietala, preto už rozhodnutie nezmenil.

Hoci má dodnes rád grotesky, k čistej ľahkej komédii vzťah nezískal. "Smiech na javisku mám rád, aj keď sa diváci smejú, ale musí to súvisieť skôr s niečím bolestným, aby to bolo katarzné. Takže ani nie tá špina, hnus, ale tragické ma vlastne vždy zaujímalo."

Hneď na prijímačkách sa dostal do konfliktu kvôli jednej knižke o Mejerchoľdovi s vtedajším absolútnym bohom, režisérom Budským, ktorý neznášal, keď mal niekto vlastný názor. Na VŠMU sa úprimne snažil preniknúť do metód iných režisérov alebo aj Stanislavského, ktorého študoval, a mal aj pocit, že ho logicky pochopil, no nakoniec dospel k zisteniu, že keby chodil k živému Stanislavskému, tak by ho asi tiež nepochopil. V tom, že sa naozaj nedá skutočne vniknúť do metódyniekoho iného, ho potom utvrdil aj Bulgakovov Divadelný román, ktorý si neskôr prečítal a kde je aj myšlienka, že každá logická metóda je vo svojej podstate iracionálna. Chodil aj na hodiny Karola L. Zachara, ktorý však už koncom 60. rokov bol za svojím zenitom a nerobil nič nové, vlastne sa iba opakoval - z Uhlárovho diváckeho pohľadu to bolo nechutne nasilu veselé a milé. "K Zacharovi som chodil dobrovoľne, náš ročník ho ani nemal ako pedagóga. Vtedy som si myslel, že predsa bysom sa mal naučiť aj nejaké remeslo, robiť niečo ako Zachar, ale potom som pochopil, že to je úplná kravina. No aspoň tie pokusy mali nejaký zmysel. Vždy keď sme si mysleli, že teraz sme už urobili niečo, čo sa Zacharovi bude páčiť, tak nás obyčajne úplne zotrel." V lepšom svetle mu v pamäti utkvel iný režisér, vtedy už tiež za svojím zenitom, Tibor Rakovský. Ten bol Uhlárovi i ľudsky najbližší a priblížil mu zmysel pre selektovanie pri stavbe inscenácie.

Od začiatku mal určitú, aj keď nepresnú predstavu o avantgardnom divadle, teda o živom a nepokryteckom divadle. Čo samozrejme Budský, ktorý sa chodil pozerať na študentské práce, hneď zotrel. A tam sa Uhlár iba utvrdil v pocite, že každý len trochu odlišný názor je v tejto krajine úplne nežiaduci, nové názory sú vnímané ako odporné. A to v podstate dodnes, a s tým sa dá iba súhlasiť.

Hneď po skončení školy nastúpil aj s celým ročníkom končiacich študentov do Divadla pre deti a mládež v Trnave. A od roku 1974 strávil vlastne šestnásť rokov až do roku 1988 v tomto divadle. Zaujíma ma, či predstava jeho vlastnej avantgardy bola už vtedy nejako vykryštalizovaná? "No, práve že nie. Nikdy som totiž nemal dostatok sily, nedokázal som tak vyhranene pociťovať tú svoju pravdu, alebo ju zdeliť, a vždy som bol veľmi prispôsobivý. Zároveň vo mne bolai neprispôsobivosť, no nebolo to také radikálne. Uvedomoval som si, že tam sa očakávalo niečo iné, nie nejaká avantgarda. Teraz sa už nechcem prispôsobovať, lebo viem, že nemusím. Navyše som nikdy nemal istotu, že sám by som niečo dokázal alebo že by som našiel niekoho, s kým by sa to dalo. Takže bolo to všetko vo mne v takom nepríjemnom napätí celých šestnásť rokov. Nemal som nikoho, o koho by som sa mohol oprieť, a ani som to nemal tak sformulované, aby som našiel odvahu odísť odtiaľ a hľadať si ľudí." Občas sa mu tam však predsa len podarilo vniesť niečo zo svojich predstáv. Tak spomína celkom v dobrom na rozprávku Princezná Maru. A postupne mal pocit, že z vlastného akéhosi zakomplexovaného buričstva sa mu darilo posúvať aj v tomto divadle veci dopredu. No nikdy by netvrdil, že chcel čosi a "oni" mu to nedovolili. "Ja som totiž nevedel ako. Ja som len matne tušil."

Nakoniec napísal vlastnú hru Kvinteto, ktorá sa aj hrala. No stále to nebolo ono. Niektorí tým boli nadšení, iní to celkom zatratili, no polovica súboru prijala názor nepriaznivej kritiky a túto hru vzdali, čo bol pre Uhlára veľký šok. Nenašiel zatiaľ v divadle takú podporu spolupracovníkov, ktorí by za spoločným dielom stáli, aj keby kritiky boli akékoľvek. A to je, pochopiteľne, veľmi znechucujúca skúsenosť. A tak skutočné naplnenie začalo prichádzať až v práci s ochotníkmi, na rôznych dielňach. V roku 1986 začal spolupracovať s trnavským ochotníckym súborom Disk. To boli tie skvelé predstavenia ako TANAP a A čo. Vlastne až keď sa stretol s výtvarníkom Milošom Karáskom a prešiel do Ukrajinského národného divadla v Prešove, veci začali byť jasnejšie a konečne boli už dvaja, čo si rozumeli. No a v roku 1988 sa veci tušené a namáhavo formulované podarilo utriediť, a vtedy sa stal aj presvedčeným antikomunistom. To bola vec, ktorá v ňom samozrejme tlela celé tie roky, ktoré najlepšie charakterizoval spomienkou na 68. rok: "V januári 68 som povedal, že keby prišli Rusi, pôjdem do hôr. No a do riti som šiel - na VŠMU som išiel. Všetci sa prispôsobili a mňa štvalo, že na Slovensku nie je avantgarda. Chodil som sa pozerať na Ypsilonku, na Provázek a Hadivadlo do Prahy, Brna a Prostějova a premýšľal, ako je možné, že tam to je, tam je možná taká slobodná tvorba, taká súdržnosť tých súborov. Celý čas som cítil, žev porovnaní s tým, čo tu robím ako režisér, to nie je ono. Chcel som nastúpiť radšej aspoň ako technik na Provázek, no samozrejme, neurobil som to. Vedel som, že na to, aby tak mohli fungovať, tak Honza Šmíd, riaditeľ Ypsilonky, i Arnošt Goldflam, šéf Hadivadla, boli v strane, Scherhaufer z Provázku zase vystupoval ako marxista. A tak som si hovoril, že by som asi aj ja mal vstúpiť, aby som mohol robiť také divadlo. Aj som sa usiloval, ale nedovolili mi to, a potom, keď ma tam volali, tak to som už bol antikomunistom. No ale na Slovensku ani príslušnosť k strane nespôsobila dobré divadlo. Bola tu iba tá trauma z rozprášeného Korza."

A tak si Blaho Uhlár musel počkať až na ochotníkov z Trnavy a na Miloša Karáska, s ktorým v roku 1988 vytvorili 1. a 2. slovenský divadelný manifest, kde za svoje hlavné pracovné postupy označili dekompozíciu, fragmentáciu, diskontinuitu, používanie náhody a nedeterminovanosti, odmietanie príbehu a dopredu danej formy a dôveru v prirodzený chod vecí - "to nie je len pracovný postup, je to nový myšlienkový systém", napísal Miloš Karásek. No a nakoniec na rok 1991, keď vznikol súbor Stoka; o rok získal aj priestor na skúšanie a hranie.

Hľadanie odpovedí na otázku "prečo" nie je pre Uhlárov život a tvorbu, ktoré vlastne jedno sú, dôležité. Hlboko verí v moc iracionálneho a v to, že veci sú dobré také, aké sú, ako vznikajú, a nič sa nedá vtláčať do nejakých dopredu stanovených pravidiel. A najmä nie umenie.

Z časopisu Kankán, máj 1998.
Nina Jassingerová