Ľubo:    Napríklad... zdravie! Zdravie je veľmi dôležité!
Lucia:   Ale ja chcem peniaze! Ja chcem peniaze! Ja som zdravá a chcem peniaze! 
              Peniaze chcem!

   Je to priam neuveriteľné, ale je to tak: STOKA nás už deviaty rok zabáva svojimi inscenáciami. Z toho veľkú väčšinu času existenčne živorila, bola to zo strany stokárov obeť divadlu - pre divadlo. A v mene lepších časov, ktoré niekedy možno prídu.

   Lepšie časy, sa zatiaľ nedostavili a dlhé roky strádania sa napokon museli prejaviť aj v takom húževnatom kolektíve. Mám na mysli atmosféru únavy, ktorá sa akosi šíri okolo súboru. Zúžený herecký kolektív v predchádzajúcich inscenáciách Monodrámy a Tváre sa v Dne zúžil len na troch vytrvalcov - sestry Piussi a Ľuba Burgra. Môže to byť únava finančná, ale aj umelecká - nie je jednoduché presadiť sa v takej vyrovnanej tvorivej skupine a naviac metódou kolektívnej tvorby, keď herec prezrádza svoje najintímnejšie pocity a myšlienky. A v procese skúšok sa ľudia otvárajú ešte väčšmi. Teda únava z mizérie a z umeleckej metódy?

   Aj z tohto stavu STOKA dokáže vyťažiť maximum a daný stav robí predmetom svojej tvorby: práve z únavy a zhnusenia vychádza poetika Dna.

   Nie je to len svet Mcov - súčasný konzumný štýl, ktorý valcuje Stoku. Je to holá skutočnosť, pred ktorou niet úniku, veľmi účinná práve v kombinácii s mcworldizmom. „Kto mal hovno, teraz chce mať všetko.“

   Zdá sa mi, že sústredenie sa na javy mcworldizmu  trochu sploštilo zvyčajný dialektický pohľad stokárov na život. Akoby sa umelci sústreďovali väčšmi na vonkajškové prejavy hrubosti, to zdrsnenie života vpádom raného kapitalizmu. Vďaka svojmu talentu aj v tom dosahujú vynikajúce momenty (napr. v scénach Kúlmajer a Pančušky), ale celkovo inscenácia pôsobí menej výrazne ako podobné inscenácie založené na texte, napríklad Monodrámy alebo Eo ipso, ktoré sa zameriavajú na nadčasové témy a sú tvarovo zovretejšie. Väčšia formálna uvoľnenosť Dna je však zámerná, je ďalším z experimentov STOKY

   Úvodnú scénu Kúlmajer považujem za príznačnú pre celú inscenáciu: traja zabávači-konferenciéri navodzujú témy pretvárky, falše, moci peňazí, prebytku a nedostatku. Zároveň do toho zapájajú problém samotného súboru: kto ostal, kto odišiel, kto sa tu zabudol a nereagoval na svoje okolie a kto mal dosť sily odísť a realizovať svoju vôľu. Reč sa zvrtne na úprimnosť úsmevov a Ľubo presvedčí svoje kolegyne, aby spolu zahrali scénku na vrátnici výškovej budovy. Ľubo sťaby inžinier Fekete prichádza s pracovným kufríkom na stretnutie s inžinierom Kúlmajerom, prichádza s vierou v prostú ľudskú slušnosť, ako aj v základy, na ktorých stojí kapitalistický systém. No namiesto jednoduchej služby Lucia a Zuza sťaby vrátničky ho zasypú najhrubšími nadávkami. Ľubov údiv sa postupne mení na agresiu a vulgárnosť rovnakého druhu - vrátničky ho vyprovokovali k rovnakému štýlu komunikácie. Zdá sa mi, že výborný je ten prvý prekvapivý moment, tá nečakaná reakcia vrátničiek: intenzívne vŕtanie sa v navodenej situácii už na mňa nepôsobí tak presvedčivo. Na druhej strane, predlžovanie trápnej situácie a do istej miery aj zmätenosti divákov, ktorí možno nevedia, čo si o danej scéne majú myslieť, je opäť zámerné, tvorcovia ako by si testovali účinok poetiky trápnosti.

   Scéna Pančušky nadväzuje na Kúlmajera predstavovaním istých typov, mohli by sme ich pomocne označiť ako „týpky z ulice“. Zuze sa napokon podarí presvedčiť Ľuba a Luciu, aby si išli s ňou kúpiť mačičkové pančušky. Tvorcovia kladú dôraz na spôsob reči, veľmi slangovej, opäť hýriacej nadávkami. Ak to, čo sa do tohto času udialo na scéne, nepresvedčí divákov, že Stoka experimentuje na hranici medzi umením a neumením. Luciin dadaizujúci pseudofilozofický monológ musí byť už ranou do čela aj tým posledným, čo by chceli vidieť v Dne čosi úplného či vyváženého. Toto nie sú kategórie, a nikdy ani neboli, určujúce pre tvorcov Stoky. Celok si musí divák poskladať intuitívne, zmyslovo. Nie je rozhodujúci prvý plán, ale hmlovina pocitov a nálad zahaľujúca inscenáciu.

   Po Luciinom monológu nasleduje Ľubova parafráza historky s odrezaným údom (citát skutočnosti), ktorý v Ľubovej verzii akási žena vyhodila von oknom na chodník a Ľubo sa na úde pošmykol. Výstižná ukážka poetiky či humoru trápnosti, keď tvorcovia sa neboja umelecky riskovať, neboja sa negatívnej reakcie divákov.

   Tematická uvoľnenosť, kolážovitosť prejavu, časté prelínanie pasáží, v ktorých herci hrajú väčšmi samých seba a väčšmi určité typy, balansovanie na hranici nevkusu v predchádzajúcich inscenáciách nie také intenzívne a nie také programové. Takže opäť posun v poetike tvorby, hoci pri rovnakej tvorivej metóde. A tiež beckettovská otázka, dosiaľ stokármi nevyslovená či nepriznaná: ako ďalej, čo budeme teraz hrať? Zaznieva práve vo chvíľach, keď diváci môžu mať pocit, že inscenácia sa začína akosi zasekávať.

   Scéna Rádio je vydareným vyvrcholením Dna a patrí k tomu najlepšiemu v tvorbe Stoky. Aj preto, že sústredene mieri do vnútra postáv, na nadčasové problémy: lásky, sklamania, komunikácie. „Keď nejde o všetko, ide o hovno.“ Rádio je skutočná, malá tragikomédia na tému dna s typickým stokárskym šarmom a talentom. Zúfalstvo ženy, ktorá po dvadsiatich rokoch zhodnotí partnerský vzťah ako blud a stratený čas, vyvažuje skutočnosť, že si uľavuje na linke nočnej rozhlasovej relácie, kde sa ju žoviálny moderátor usiluje presvedčiť o opaku. Príznačne, táto scéna vyznieva aj herecky najpresvedčivejšie. Záverečný „odľahčený“ muzikálový výstup I'm Singing in the Rain paradoxne zdôrazňuje tragický pól predvedených scénok, divák si to môže uvedomiť až po chvíli, alebo až po predstavení.

   STOKA siaha na dno svojich možností: poslednú premiéru naštudovali len traja kmeňoví herci. Z nich Ľubo Burgr a Zuzana Piussi, ktorí sa k herectvu dopracovali cez hudbu, respektíve výpravu, dominovali v hlavných úlohách v inscenáciách z posledného obdobia - okrem Dna v Monodrámach a Tvárach. Spolu s Luciou Piussi dokazujú, že vyrástli na výrazné osobnosti autorského typu divadla, schopné uniesť ťarchu celého predstavenia: autorsky i herecky. Nová tvár - Monika Čertezni sa prejavila ako nadaná autorka a tanečníčka, ktorá potrebuje získať viac hereckých skúseností, aby sa presvedčivosťou svojho ústneho prejavu vyrovnala kolegom v Stoke. Jej výkon je presvedčivejší v kolektívnej scéne Rádio, keď herečka nie je stredobodom pozornosti. 

   A kam mieri Blaho Uhlár, duch súboru a prevádzkar divadelného domčeku vrátane krčmy, i s výpalníkmi rokujúci to režisér? Priťahuje ho kolísanie medzi umením a gýčom, skúmanie divákovho vnímania, miery jeho tolerancie... Možno je Dno predzvesťou ďalšej etapy v tvorbe Stoky alebo Blaha Uhlára, minimalisticky vulgarizujúcej a vulgárne úprimnej, dokumentárne hravej. Inscenácia vyznieva ako show, ako zmes kabaretu a varieté, možno aj s náznakom laterny magiky, skrátka koláže obrázkov zo života, ktorý práve teraz a tu žijeme. Pred veľkým diapozitívom bratislavských ulíc (akoby záber z luxusnej budovy Slovenskej poisťovne) sa odohráva klauniáda, ktorá priam dokumentárne presne vystihuje súčasnú atmosféru úpadku v slovenskej spoločnosti.

   Súbor prechádza fázou Dna, ale netvrdím, že sa nachádza pod hladinou. Naopak ,
stále je to jedno z mála slovenských divadiel, čo dokáže človeka rozosmiať a potešiť. Umením.