Editorial
ŠTEFAN HRÍB

Nič iné v živote nemám,“ povedal si mi zrazu v tú trochu clivú noc, keď bol u vás v divadle úplne posledný koncert. Pozrel som sa vtedy na teba trochu prekvapene. Tá krátka veta ma zaskočila. A pozrel som sa rýchlo aj okolo seba.
Pozoroval som ťa, ako v tme mix pultu sedíš celkom sám, ty, ktorý si to všetko vymyslel a niesol celé roky na vlastných pleciach. Videl som, ako hrdo, ale už odovzdane hľadíš pred seba, tam dolu, na legendárne javisko, na tvoje javisko, pred ktorým práve všetci tlieskali Lucii za skvelé piesne z nového albumu.
Ty si bol v tej samote ticho, takmer bez pohybu, oni boli spolu, tlieskali, poskakovali, tešili sa a bolo im dobre. Mnohí pritom vôbec netušili, že to všetko bolo dlhé roky možné len vďaka tebe, tomu excentrickému čudákovi, čo notoricky neznáša štát, úrady a dane. No a občas nevie vyjsť ani so svojimi najbližšími.
Viem, nemali to prečo tušiť, a viem aj to, že ty by si im to ani v poslednej chvíli existencie svojho divadla nechcel prezradiť. Ale v čomsi mi to prišlo strašne smutné. Lebo keď som všetko to dianie poslednej noci Stoky sledoval, zrazu som mal silný pocit, že ty sa nelúčiš len s pekným kusom svojho života a s jedným divadlom, ktoré si priviedol na svet, ale že sa práve nedobrovoľne rozchádzaš aj so svojím najväčším, najúžasnejším a najmilovanejším snom. Snom, ktorý zrazu nemáš.
Na miesto, kde teraz stojí Stoka, prídu už o chvíľu stavebné mechanizmy, bagre, žeriavy. Všade bude plno betónu. Zaleje všetku tú špinu a neporiadok, ktoré v tej časti mesta na brehu Dunaja už desaťročia panovali. Investori, architekti, developeri ju postupne premenia na zónu moderných budov, kancelárií, hotelov, všetko z efektnej ocele a skla.
Asi to tak musí byť. A je vlastne dobre, že sa to stane, pretože nuda modernosti, efektivity a firemného poriadku, akú si tu už roky všade staviame, je oveľa lepšia než čaro zanedbaných a nevyužitých priestorov z čias socializmu. Ale v čomsi sa predsa len deje nenahraditeľná škoda – tvoje divadlo a krčma dali tomu ošarpanému miestu ducha, aký sa nedá ani zaplatiť, ani naprojektovať, ani vystavať. Ten duch vzniká výmenou za život a ty, nie budúci investori, si na tú krutú výmenu pristúpil. Toto, iba toto, je nespravodlivé.
Poznám ťa ako človeka slobody. Jedného z mála. Občas mám dojem, že to preháňaš, napríklad, keď sa hádame o povahe viery a ty vravíš, že kresťanstvo robí z ľudí ovce. A občas si tiež myslím, že až príliš zvaľuješ všetku vinu na štát a politikov, akoby si veril, že bez štátu by bol na svete raj. Ale jednu vec na tebe celé tie roky obdivujem – tú jedinú výmenu, ktorú si podstúpil.
„Nič iné v živote nemám,“ povedal si mi v onú noc. Nech ti to ostane, Blaho.