Bolo pre Blaha Uhlára divadlo vždy stokou? To by nemala byt pejoratívna otázka. Zdá sa mi, že Uhlár bol a je pre mnohých neprijateľný, lebo je jednoducho nepohodlný. Pretože jeho divadlo bolo a zostalo akousi stokou problémov jedinca žijúceho v našej spoločnosti. Bolo to tak vtedy a je to tak aj teraz.
   Uhlár bol od svojich počiatkov politický  a – ako málo kto -  nerobil kompromisy. Myslím si, že sa ani dodnes nezmenil.  Každý vie, že keď príde Uhlár, dozvieme sa niečo nepríjemné, respektíve niečo, o čom by sme radšej nevedeli, radšej nepočuli. A keď o tom vieme, tak nechceme vedieť.
Uhlár bol a je, svojím spôsobom,  trízniteľ a týraný v jednej osobe. V období socializmu boli jeho názory jednoducho nežiaduce. Boli jednoznačné a  nútili rozmýšľať, ak už nehovorím- konať, nie len publikum, ale aj kolegov divadelníkov. Pamätám sa, že to bola celkom ”fuška”, písať zdôvodňovania, prečo jeho inscenácie nemajú byť zakázané ešte pred premiérou. Bola to možno len taká hra, tí, čo to nechceli pustiť, to nechceli pustiť, lebo sa báli, že si to nemôžu dovoliť. Ak mali  dobrozdanie, zodpovednosť padla na niekoho iného.
   Nemám pocit, že by režisérovi Uhlárovi niekedy nerozumelo trnavské publikum. Pamätám si opak. Nechceli ho prijať  viacerí kritici, možno z pohodlnosti, možno zo strachu, možno z nevedomosti? Neviem. Politikum sa u neho prelínalo s poéziou, trpkým humorom a s výraznou divadelnosťou, vizuálnosťou. Iste, jeho divadelne prostriedky boli málo klasické, malo socialisticko-realistické. V spolupráci so scénografom Jánom Zavarským vytvorili v Trnave / 1974-1988 / istú divadelnú epochu. Inscenácie to boli všetko iné, len nie nudné. Uhlárove videnia klasiky –  Moliére, Gogoľ, Suchovo-Kobylin, ale aj nové texty – Princezná Maru, Téma Majakovskij, Kvinteto, to boli inscenácie plne nepokoja, výbušnej energie, inscenačnej skratky, metafory, v ktorých sa herci museli učiť rýchlemu strihu, nadhľadu, a kládli sa na nich veľké pohybové nároky. Ostré strihy medzi jednotlivými obrazmi  postupne nadobúdali tvar dekomponovanej kompozície. To je tiež niečo, čo v činohre na Slovensku nebolo celkom zaužívané. U Uhlára herci nemohli prežívať, museli sa vyjadrovať k svojim postavám a k problémom jednotlivca a spoločnosti cez svoje roly. Museli spolupracovať na ich výklade, museli ich sami vytvárať. Jednoducho povedané, stávali sa spoluautormi inscenácií. 
   Uhlára inšpiruje, Mejerchoľd, ruská avantgarda, pantomíma, absurdná dráma, Divadlo na provázku a hlavne vlastná ambícia hodiť do stoky neznesiteľnú súčasnosť divadelnú aj reálnu. To že Uhlár pristál na krátky čas / 1989-1991/ v Ukrajinskom národnom divadle /Divadle A.Duchnoviča/ je paradox, jemu vlastný extrém a nevyhnutný osud. Avšak to, čo urobil pre budúcnosť  tohoto divadla, mu ono bolestne, ale napokon štedro vrátilo. Bola to opäť cesta k Stoke. Uhlár plný vlastnej rozorvanosti, neistoty a vzdoru,  rusínskych hercov svojím spôsobom tvorivo mučil. A oni, plní pokory, ktorej ich naučila kijevská dramatická škola, vypúšťali pre Uhlára dušu. Nekonečné hodiny hľadali cesty k spoločnému dielu, k spoločnej výpovedi. V dlhých diskusiách  ich Uhlár nútil hľadať samých seba, nebáť sa vypovedať o sebe, stať sa svojím vlastným  javiskovým obrazom, vypovedať sebou samým..Sondy viedli až do stoky ľudského vnútra. Nepríjemne, šokujúce a úprimné výpovede, ku ktorým sa spoločne v Prešove dopracovali,  boli unikátne silou posolstva, autencitiou pocitov  / Sens Nonsens /, kombinácou jednoduchosti a štylizovanosti, výtvarna a intelektu /No-no!, Záha/. Výtvarník Miloš Karásek potiahol Uhlára /1988 – 1992/  k výtvarnej stoke, k viditeľným deformáciám ľudskej duše, k čudesným surreálnym tvorom, čím podčiarkol aj uhlárovskú smutnú poéziu, ktorá potom v Bratislave vyvrcholila Impassom. 
   Prešovskú éru vidím ako etapu očistca. Raj však nebola Trnava a peklom nie je bratislavská Stoka. V tomto prípade sa peklo a raj spájajú. 
   Tí, čo videli Uhlára z vonka, z poza hraníc, teda zo Západu, ho nepozvali do Británie, Švédska, Holandska, Francúzska, či Nemecka, preto, aby ukázali svojim divákom, ako ich  na Slovensku dobiehame.  To čo robí Uhlár, nie je to, čo na Západe dávno poznajú. Briti boli, napríklad, zaskočení  nezvyčajnosťou Uhlárovej krutosti a Uhlárovej poézie. Sú jednoducho zvyknutí na inú krutosť, na inú poéziu. Teraz hovorím o inscenácii No-no!, ktorá vznikla v DADe. Inscenácia bola, v britskom kontexte, dôkazom existencie iného hodnotového sveta, iného chorého myslenia a zapôsobila na city, vyvolala pocity možno zvláštne, možno nepohodlné, ale rozhodne prekonala bariéru medzi predstavením a divákom. Tým, že bola takmer bez slov, jej jednotlivé obrazy oslovovali všetkých.
   Podobným „predajným“ artiklom bol aj Impasse, už v dnešnej  Stoke. Inscenácia plná surrealistických obrazov, zlých snov a skutočných pocitov. 
   Cesta do Stoky bola plná odriekania, úmorného hľadania najvnútornejších tajomstiev človeka, krutého otvárania jeho trinástych komnát, cesta psychoanalýzy, očisťovania sa od reálneho života, útokov na nepriateľa, ktorý sa menil. Blahov odpor voči nemu ostáva. Nepoctivosť, faloš, pretvárka, manipulácia, moc, postavenie umelca v spoločnosti, boj muža so ženou a muža  o ženu, to sú témy, ktoré  pretrvávajú. 
   Uhlárove inscenácie sú, okrem iného, aj cestou slovenskej divadelnej postmoderny. Analyzovať  ich,  to znamená začať   inú kapitolu.  V každom prípade však musím povedať, že existencia Divadla Stoka je obrovské víťazstvo neústupného a nespútateľného človeka - umelca.