Stoka story
JURAJ KUŠNIERIK

Divadelný a koncertný priestor na Pribinovej ulici prežíva svoje posledné dni. Od 21. do 24. februára, posledné štyri divadelné predstavenia a na záver, v sobotu 25. februára, koncert Živých kvetov. V marci už bude Stoka zredukovaná na krčmu, potom ju nájomníci vypracú a 18. apríla odovzdajú kľúče investorovi projektu s pracovným názvom „Zóna Pribinova“. Skončí sa tak pätnásťročná história jedného zvláštneho divadla.

Začiatok deväťdesiatych rokov bol na Slovensku zvláštnym obdobím. A zďaleka nielen v politike. Vznikali prvé nezávislé vydavateľstvá (napríklad Archa alebo L.C.A.), oslobodili sa kultúrne periodiká (napríklad Slovenské pohľady), na pavlači starej budovy na ulici Červenej armády vzniklo Artforum, vysielať začalo Rádio Ragtime, nezávislá rocková scéna mala svoj klub na Kominárskej, vznikol festival Večery novej hudby, obnovené bolo divadlo Korzo (Astorka), z polooficiálneho priestoru „malých javiskových foriem“ vyšlo divadlo GuNaGu a začiatkom roku 1991 založil režisér Blaho Uhlár a výtvarník Miloš Karásek divadlo Stoka. Niektoré z týchto projektov medzičasom zanikli (hlavne Rádia Ragtime je veľká škoda – prázdne miesto, ktoré tu po ňom zostalo, je stále nenaplnené), iné sa stali súčasťou slovenského kultúrneho priestoru. Dlho ňou bolo aj divadlo Stoka, ktorého príbeh, alebo aspoň jeho významná kapitola, sa v týchto dňoch končí.

.od Kolapsu na Dno
Prvé predstavenie sa nieslo v „optimistickej“ nálade, ktorá bola Stoke od prvého dňa dodnes vlastná. Názov bol Kolaps, témou hľadanie svojho miesta, samého seba, blízkeho človeka a poznanie existenciálnej samoty. To ešte Stoka pôsobila – spolu s divadlom Gu- NaGu – v klube Čierny havran v centre Bratislavy. Inscenáciu, tak ako všetky ďalšie, vytvorili kolektívne členovia súboru, režisérom bol Blaho Uhlár, hudbu zložil Ľubo Burgr.
Už v Kolapse hrali Jozef Chmel, Erika Lásková a Laco Kerata, neskoršie hviezdy Stoky. A už prvá inscenácia mala 75 repríz. Až druhá – Impasse – urobila zo zvláštneho divadla z Čierneho havrana zjav. Prvýkrát v Stoke vystúpila Ingrid Hrubaničová, Lucia Piussi (jej sestra Zuzana tu pôsobila od roku 1992) a Vlado Zboroň, Stoka s Impassom úspešne vystupovala v zahraničí, predstavenie získalo niekoľko ocenení. Do derniéry v roku 1999 mal Impasse 106 repríz. V januári 1992 sa Stoka presťahovala na Pribinovu ulicu, do budovy, ktorá patrila odborárom z Dopravného podniku mesta Bratislava. Každá premiéra bola udalosťou, divadlo bolo plné aj po desiatkach repríz. V pravom zmysle kultovou sa stala inscenácia Eo Ipso s hudbou Petra Zagara a s neuveriteľným Petrom Batthyányim v hlavnej úlohe. Niektoré skeče z tejto hry zľudoveli („Som taký múdry, že si až vadím...“), verní fanúšikovia ju videli niekoľkokrát a ten, kto Eo Ipso nepoznal, bol bratislavskými bohémami považovaný za outsidera.
Stoka sa v budove kúsok od ministerstva vnútra „zabývala“. Mesto Bratislava v roku 1996 ukončilo prenájom budovy dopraváckym odborárom a „zadarmo“ ju prenajalo Stoke. Divadlo odvtedy investovalo do prestavby okolo 3,5 milióna korún a na Pribinovej tak vznikla pravdepodobne najlepšia experimentálna divadelná sála v Bratislave, hojne využívaná aj mimobratislavskými divadlami. Zhruba od polovice deväťdesiatych rokov bola Stoka v permanentnom ohrození. Problémy súviseli hlavne s nedostatkom peňazí a podpory od mesta či štátu. „Nie som ochotný byť prosebníkom u žiadneho úradníka, a to je asi môj problém“, hovorí Blaho Uhlár, „lebo úradník rád pomôže, len ho treba pekne prosiť“. V roku 1997 bola v priestoroch Stoky otvorená krčma, z ktorej sa stal jediný stabilný sponzor divadla. Vďaka rázovitej krčme sa z budovy na Pribinovej ulici stalo svojské „komunitné centrum“. Pri pive sa tu stretávali muzikanti, umelci, pankáči aj politici. Obsluhovali ich pritom herecké hviezdy Stoky. Bývali tu pravidelné politické diskusie, vďaka ktorým tu hlavne v období vlády Vladimíra Mečiara vznikol jeden z dôležitých „ostrovov slobody“. V Stoke vznikali nové inscenácie plné dekadentne bizarného humoru, skvelého herectva a výbornej hudby.
V roku 2000 sa však súbor rozpadol. Odišiel Jozef Chmel, Vlado Zboroň, Ľubo Burgr, Zuzana Piussi, Ingrid Hrubaničová a neskôr aj Laco Kerata. Poslednými inscenáciami „starej Stoky“ boli Monodrámy a Dno. Všetci okrem Chmela zostali pri divadle. Vlastný súbor si vytvoril Laco Kerata, ostatní tvoria jadro divadla SkRAT, ktoré poetiku Stoky úspešne rozvíja v bratislavskom „Véčku“. „Napriek problémom to boli najkrajšie roky môjho života,“ spomína na Stoku Vlado Zboroň.

.od Dna k Strate
Na začiatku tretieho tisícročia zostali v Stoke z jej pôvodných členov len Blaho Uhlár, Erika Lás ková a Lucia Piussi. Po prijatí nových členov sa divadlo posunulo viac k amatérskemu divadelnému spolku. „Hrali sme zadarmo, kostýmy sme si nosili z domu, honoráre sme dostávali len výnimočne – z občasného grantu alebo na zájazdoch,“ hovorí Erika Lásková. Divadelné skúšky boli možné len po večeroch, veľa času a energie zaberala krčma a neustály boj o holú existenciu divadla. Keď sa rozhodlo o stavbe nového centra v okolí Pribinovej ulice, bolo jasné, že tu divadlo v chátrajúcej budove nemá veľkú budúcnosť. Napriek tomu v tomto období vzniklo päť nových inscenácií, ktoré odrážajú neveľmi optimistický pohľad Blaha Uhlára a jeho súboru do najbližšej budúcnosti. Súčasťou predstavení je v tomto období skupina Živé kvety. Tak ako sofistikovanejšieho Ľuba Burgra nahradil jednoduchý bigbít Petra Bálika a Lucie Piussi, aj divadelne Stoka „pritvrdila“. Jej posledné predstavenia nemali ďaleko od príslovečného „výkriku do tmy“. Boli to však výkriky plné čierneho humoru s neskrášleným pôvabom.
V čase písania toho článku nie je jasné, čo bude sUhlárovým súborom ďalej. Mesto mu ponúklo „Sklad číslo 7“, architektonicky síce zaujímavú, no zdevastovanú budovu pri Dunaji. Keďže by si prestavba žiadala obrovské investície, je to ponuka platonická. Ďalšie alternatívy sú ešte menej realistické.
„Chceli sme dokázať, že slobodné divadlo na Slovensku neexistuje. Po pätnástich rokoch je to jasné,“ so skepsou sebe vlastnou hodnotí posledných pätnásť rokov Blaho Uhlár. Stoka, zdá sa, permanentnému tlaku zvonku aj zvnútra podľahla. „Slovenský štát neznesie slobodného umeleckého ducha,“ hovorí Uhlár. Napriek všetkým problémom, napriek tlakom a „nepriazni osudu“ to boli skvelé roky. Pre Stoku nemusí byť sťahovanie z Pribinovej ulice definitívnym koncom.
Možno, že prípadná zmena adresy so sebou prinesie novú tvorivosť a začne sa nová kapitola tohto divadla. Čo však určite končí, je priestor so zvláštnou atmosférou. Bratislava už takýchto miest veľa nemá. Za tie roky sme si na Stoku zvykli. Teraz sa naučíme na ňu spomínať. Posledné predstavenie Stoky sa volalo Strata. Presne tak to cítime.