Samá voda a žiadna
sloboda
A sloboda je to, čo ťa
najviac irituje, sloboda je to, čo ťa uráža a rozčuľuje, sloboda
je to, Taký je text
piesne Sloboda z posledného CD skupiny Živé kvety,
taktiež nazvaného
Sloboda. Piesne kapely Živé kvety, ktorá je
súčasťou divadla Stoka, sú príliš
prenikavé, podobne ako vôňa našich starých
mám, tiež nazvaná Živé kvety.
Speváčka a textárka je herečkou, gitarista sa
stará aj o hudbu
k predstaveniam. Po tomto
úvode už neprekvapí, že týždeň avizovaný
v duchu absurdnej irónie Týždeň
kultúrneho dedičstva, ktorý má Stoka práve
za sebou, ukončila v sobotu
koncertom Živých kvetov. Divadlo sa takto rozlúčilo so
svojimi divákmi.
K 1. aprílu má združenie Stoka opustiť priestory
Stoky, ktoré jej dosť
dávno poskytlo mesto Bratislava.
Keďže rekonštrukcia
bola v tom čase nevyhnutná, nasledoval krok 2:
zháňať investície.
V čase mečiarizmu boli na pomoci švajčiarska
kultúrna nadácia Pro
Helvetia, Nadácia otvorenej spoločnosti, Sorosovo centrum
súčasného umenia či
Nadácia na podporu občianskych aktivít. Vďaka nim, ale aj
pôžičkám od
súkromných osôb mohli priestory zrekonštruovať. Konečne sa
začalo hrať a okrem divadla tu vyrástla aj krčma. Vibroval
tu život.
Umelecký a spoločenský. Diskutovalo sa tu
vášnivo, hralo sa oduševnene.
Absurdné konanie nepochopeného človiečika
v chaotickom víre starých schém
a novej reality, zmietaného raz príliš
odvážnymi, inokedy extrémne
malomeštiackymi myšlienkami, bolo na komornej scéne
prijímané so spriaznenými
prejavmi. Len málokto sa vtedy odvážil tak razantne
a otvorene vykrikovať o našej
úbohosti. Čo už, keď
títo otvorení sektári dokážu tak
odpudzujúco presne, ako karikaturisti na
námestiach, zdeformovať pobolievajúce Achillove päty
tejto spoločnosti
a jej jednotlivcov? Na
scéne aj za ňou Stoka nebola
len divadlo, aj keď by si to možno priala. Práve tam
dostávali azyl kritici
systému. Narodil sa tu génius loci, ktorý dostal
do vienka rebelantstvo.
Nakoniec, čo iné by alternatívnej
a nezávislej pôde viac pristalo?
Nepatrila však k tým kritikom systému, ktorí
sa následne automaticky
včlenia do mainstreamu. Naopak, stala sa chceným outsiderom,
ktorý však vždy
bol in. Keď do Bratislavy prichádzali každú jeseň na
otvorenie Mesiaca
fotografie študenti z českých umeleckých škôl,
Stoka bola pre nich väčšou
raritou než vychýrené Ufo, kam sa, mimochodom,
v novej sezóne tiež už len
tak bez objednania a zvýšeného vreckového
nevyvezú. Najstaršia
skladba Živých kvetov mala jednoduchý názov Voda.
Živel, ktorý mal vtrhnúť do
prispatého slovenského kultúrneho života. Očista,
ktorá mala provokovať našu
apatiu a potom z nej odnášať nánosy
minulého režimu. A pritom
nič cudzie, naopak, to, čo je ľudskému telu najvlastnejšie.
V podaní Lucie
Piussi dokáže táto skladba zmraziť svojou naliehavosťou
vypočutá aj po stýkrát
(na napálenom CD z nahrávky letného koncertu
v Stoke v lete
2002). Hádam
projekt alternatívneho divadla spolu
s kapelou Živé kvety nevyschne,
ani nezhnije. Má pred sebou niekoľko možností:
starý projekt v nových
priestoroch, nový projekt v nových priestoroch,
alebo zánik. Každopádne,
za Umelkou to otočte späť do mesta. Dvere na Pribinovej sa už
zrejme neotvoria.
Ak tam ešte budú stáť. Už
o chvíľu tá zvláštna budova aj
s Bubánovou maľbou dvoch mužov, ktorí palicami
tlčú na zemi tretieho muža, zaľahne k zemi. To množstvo
príbehov, debát,
polnočných silvestrovských kapustníc, studenej
kofoly v horúcich letných
večeroch, sa neodohralo na scéne, i keď práve ona
tam mnohých pritiahla.
Akokoľvek pateticky to znie, tieto príbehy žiadny
stavebný príkaz nezlikviduje.
Dá sa na nich dokonca aj stavať. Za predpokladu, že má
niekto chuť začínať
znova na zelenej lúke a najmä, ak vidí zmysel
v tom, aby obyvatelia
tejto krajiny mali priestor, ktorý bude šíriť vôňu
alternatívy. Vyhasnutá
túžba „Spravili sme všetko, čo sa dalo, spravili sme
všetko, čo
sme mali. Nikdy sme neplakali, že je nás len málo, nikdy
sme neverili, že sme
malí.“ Skladba sa volá Čakám, kým
táto chata spadne. Dvadsiateho tretieho marca
by si Stoka pripomínala pätnáste výročie od
uvedenia prvej premiéry. Pred
pätnástimi rokmi vládla v spoločnosti
silná túžba po slobode
a premiéra v Stoke bola výsledkom tejto
eufórie. Po čom túžime dnes
a kam zmizla eufória? Ak
zakladateľ divadla Stoka Blaho Uhlár tvrdí, že experiment
Stoka krachol, nie je
to celkom pravda. Ak František Tóth zostane tam, kde podľa časti
verejnosti
nemá čo robiť, mal by ešte pomôcť svojim fanúšikom,
medzi ktorých Stoka patrí.
Ak nezostane, možno pomôžu miestni developeri. Ak ani to nie,
potom staviam na
našu pamäť a súčasne zmierenie sa s tým,
že tento „experiment“
ukázal, v akých myšlienkových stereotypoch je
táto krajina zakliata. Možno
budeme spať ešte dlho, ale bolo by chybou mýliť si
úžasné večery v Stoke s
chimérami. Žiaľ,
už onedlho nás to prázdne miesto na Pribinovej
a kultúrnej mape Bratislavy
bude k tomu zrejme zvádzať. Jana Kadlecová |