Na základe nespokojnosti so súčasným postavením nezávislého umenia, rozhodli sa jeho predstavitelia na čele s Ľubom Burgrom a Blahom Uhlárom učiniť krok, ktorý by pomohol otvoriť túto tému, vyvolať diskusiu a zmobilizovať tých, ktorí by situáciu mohli ovplyvniť. Druhého mája vydali vyhlásenie, pod ktoré sa doteraz podpísalo 78 umelcov a sympatizantov. Existuje takisto veľa ľudí, ktorí s jeho obsahom súhlasia, nepodpíšu ho však z obavy o stratu aj toho mála, čo im ich pozícia v tejto sfére prináša. 
   Vzhľadom k počtu signatárov a reakciám, ktoré vyhlásenie vyvolalo, nie je už možné ďalej ignorovať potreby neštátnej kultúry, ktorá pravidelne dokazuje svoju kvalitu a opodstatnenie. Umelci sú zúfalí, hovoria o diskriminácii, likvidácii nezávislého umenia, nesplnených sľuboch. Minister Kňažko označuje podobné debaty za „nezáväzné táraniny“. Preňho je nezávislé umenie preto nezávislé, lebo nespadá pod štátne kompetencie, nemá teda nárok obviňovať štát zo svojho zlého stavu. Neštátne subjekty by sa asi mali zo svojimi prosbami o finančnú pomoc obracať na sponzorov. A štát  zatiaľ môže ďalej sponzorovať svoje inštitúcie z prostriedkov daňových poplatníkov, ktorými sú aj spomínaní umelci a ktorí tak vlastne musia prispievať na štátnu kultúru, zatiaľ čo sa im ich napríklad ich vlastné divadlo rozpadá pred očami. Je čas dať obidvom stranám priestor na vyjadrenie svojich názorov. 

Umelecké osobnosti odpovedali na otázku: 
1. Prečo ste podpísali Vyhlásenie nezávislých tvorcov?
2. Ako myslíte, že by sa situácia mala zmeniť, zlepšiť?

Martin Ondriska, divadelník, prodekan ČaBF VŠMU
   1. Pretože delenie na štátnu a neštátnu kultúru je absurdné a deštruktívne.  Skôr sa dá hovoriť o živej a neživej kultúre. Systém dotácií je asi zámerne neprehľadný. Vyhlásenie sa podľa mňa netýka len „nezávislých“ tvorcov, v konečnom dôsledku aj štátom zriadených inštitúcií, ktoré prechádzajú pod rôzne územno-správne celky. Neteší ma, že tvorcovia živej kultúry okrádajú svoje rodiny, márnia svoj kreatívny potenciál vo vopred prehraných administratívnych zápasoch a že jestvuje množstvo kvalitných projektov, ktoré majú podenkový virtuálny charakter.
   2. Myslím si, že situácia by sa mohla zmeniť. Ani nie legislatívou, skôr návratom k pôvodným hodnotám - k tomu prečo a ako vznikla v antike potreba štátnej správy, demokracie, v čom spočívajú základy občianskych slobôd a práv.

Ján Štrbák, režisér
   1. Vyjadruje môj pocit (napr.: celú scénu i všetky rekvizity z projektu Pokazený čas mám už pol roka nasťahovanú doma v obývačke, lebo nás vyhodili z DK, lebo sme nemali čím zaplatiť prenájom novému vedúcemu DK, lebo... ). Ak chcem v budúcnosti robiť ešte nejaký projekt, rád by som pracoval bez u nás neustále vo vzduchu visiaceho nepísaného pravidla: „Že mám ísť radšej do riti.“
   2. Rovnaké pravidlá hry pre štátnych a neštátnych. 

Dušan Vicen, režisér
   1. Predovšetkým kvôli tomu, čo je v ňom napísané. Mlčať znamená súhlasiť. A s tým, ako štát na jednej strane nezmyslene vyhadzuje milióny a na druhej strane škrtí a cez prsty, ako na niečo menejcenné sa pozerá na nezávislé aktivity, ktoré nemôže priamo riadiť svojim byrokratickým aparátom, s tým súhlasiť jednoducho nemôžem. Je jedno, či tento stav pretrváva kvôli osobným záujmom, alebo priamo neschopnosti štátnych úradníkov.
   2. Predovšetkým tu chýba vôľa niečo zmeniť, otvoriť tú zdedenú nafúknutú konzervu štátneho riadenia kultúry. Stále je tu príliš veľa tých, ktorí sa tvária, že sa ich to netýka a tých, ktorým tieto stojaté mútne vody vyhovujú, pretože im to umožňuje narušene si bahniť, alebo priamo loviť v rybníku najšťavnatejšie sústa. Ak sa potom nejaká skupinka ozve, že by sa možno dalo aj inak, minister to bez začervenania a bez ohľadu na to, čo sľuboval pred pár rokmi označí za „nezáväzné táranie“. Stále sú tu tí hore a tí dole. Tí hore systematicky korumpujú seba a väčšinu tých dole. Tí dole sa potom tým hore cítia zaviazaní a strkajú hlavu do piesku. Tí hore ich potom bez problémov môžu kopať do zadku. Možno by pre začiatok stačilo vytiahnuť hlavu a dobre sa poobzerať.

Ľubo Burgr, hudobník, divadelník, šéf Združenia pre novú operu
   1. Pretože za tie tri a pol roka vládnutia ministra sa neudiali tie zmeny, ktoré sľuboval, rozdiely medzi štátnou a neštátnou kultúrou sa zväčšili, prejavuje sa to hlavne vo financovaní kultúry. Myslím, že je povinnosťou občana, aby  vyjadril na konci volebného obdobia svoju spokojnosť či nespokojnosť.
   2. Existencia tzv. štátnej kultúry na Slovensku vychádza zo 40- ročnej skúsenosti s vládou komunistov, keď všetko bolo štátne - čo nebolo, to zoštátnili. Tak, ako nemohli byť súkromní podnikatelia, živnostníci, tak nemohla byť ani neštátna kultúra. Pretrvávanie tohto stavu v kultúre preto považujem za anachronický jav. Podľa mňa existuje len slovenská kultúra a úlohou štátu a teda každej vlády je jasne pomenovať vzťah k jej potrebám, respektíve určiť priority jej záujmu. Vzťah samostatného slovenského štátu ku kultúre by sa dal najlepšie charakterizovať ako „hybridný“. Ani jedna z doterajších vlád nepredstavila a nerealizovala taký model fungovania vzťahu štát - kultúra, ktorý by zohľadňoval jej prapôvodnú funkciu, t. j. slúžiť potrebám občana. Na Slovensku je ešte stále zvykom, že štátny úradník si radšej vymyslí nové divadlo a aj ho založí, ako by podporil už existujúce nezávislé!
   To, že na Slovensku je predimenzovaná sieť štátnych kultúrnych inštitúcií sa hovorí už poriadne dlho, súčasný minister kultúry však našiel jednoduché riešenie, počkal si na reformu verejnej správy a presunul tento problém na vyššie územne celky. O jeden problém menej. A neštátna kultúra, to ani nie je problém, pretože zo strachu či dostane ohlodanú kosť z transferov alebo Pro Slovakie, väčšia časť bude držať hubu.  Taký je charakter podpory neštátnej kultúry.
.
Alexander Sotník, komentátor týždenníka Profit. 
   Situácia v nezávislom umení na Slovensku je zlá hlavne z finančného hľadiska. Štátny aparát a mestské zastupiteľstvá rozdeľujú peniaze daňových poplatníkov svojim priateľom v štátnych kultúrnych ustanovizniach a často nemôžu vystáť akúkoľvek formu nezávislosti kultúry. Práve naopak, aby prežili, sú nútení priživovať sa na štátnych divadlách, štátnej filharmónii atď. Vôbec ich pritom nezaujíma, že napr. nezávislé divadlo musí platiť za prenájom miestnosti, za kúrenie, upratovanie, stavbu kulís atď. Vo vyspelom svete je to o niečom inom. Situácia je alarmujúca: za posledné dva roky u nás nevznikol žiaden neštátny a sebestačný kultúrny subjekt. 

Blaho Uhlár, predseda Združenia Stoka
   1. Kultúra je len jedna. Štátnu kultúru vytvoril komunistický režim a všetky ponovembrové vlády ju udržujú. Plnia teda naďalej program komunistickej strany. 
Nezávislí umelci neustále dokazujú, že divadlo sa dá robiť za omnoho menšie peniaze, než to robí štát. Štát to však naďalej robí, pretože na tom zarába úzka vrstva štátnych úradníkov. Nejde teda v žiadnom prípade o celospoločenský záujem, ale len o záujem úzkej skupiny ľudí.
Divadlo Stoka vzniklo preto, aby nezaťažovalo nevinných a bezbranných daňových poplatníkov. Od roku 1995 dostalo od štátu a mesta 2 860 000 Sk a formou daní, poplatkov a odvodov odovzdala štátu a mestu približne 3 650 000 Sk (To znamená že asi o 790 000 Stoka viac odovzdala ako dostala). To ešte vládnej moci nestačilo a prostredníctvom vykonštruovaných predpisov sa pokúša usvedčiť Divadlo Stoka z „neoprávneného použitia a neoprávneného zadržania prostriedkov“. Vládna moc na výstrahu urobila z nezávislého divadla zlodeja. 
Vo vládnom programe súčasnej vlády sa píše: „Vláda bude rozvíjať kultúru v demokratickom prostredí, zachovávať a podporovať jej rozmanitosť, názorovú, inštitucionálnu i ekonomickú pluralitu v profesionálnej, neprofesionálnej, štátnej aj neštátnej sfére.“ 
   Napriek tomu sa dotácie do tzv. neštátnej sféry prudko znižujú, čo odôvodňujú ministerskí úradníci nedostatočnosťou finančných prostriedkov na kultúru. Ak však minister vymenuje svojho kamaráta za riaditeľa štátneho divadla, prihodí mu dva milióny mimo všetkých rozpočtov na to, aby si mohol kúpiť nové koberce a potom ešte jeden aj pol milióna na komerčnú aktivitu. Takto rozdeľuje ministerstvo kultúry peniaze „na kultúru“. 
   Aj členovia komisie Pro Slovakia sa nechajú štátnou mocou dotlačiť k tomu, aby 80 percent prostriedkov (pôvodne určených len pre neštátne divadlá) rozdali späť do štátneho sektora a pre nezávislú činnosť len zvyšok, aby sa nepovedalo.
   Minister kultúry v roku 1989 označil vystúpenie umelcov za hystériu. Dnešný minister za nezáväzné táranie. Tomu predchádzajúcemu sa to neprepieklo.
   Nepovažujem za normálne, aby štátny aparát, ktorý si sami platíme, používal prostriedky nás daňových poplatníkov na vlastné obohacovanie a vedenie vojny s vlastným občanom. Tomu sa hovorí štátny terorizmus. 
   2. Zrušiť štátnu kultúru a vytvoriť jednoduchý, lacný dotačný systém, ako je to v nejednej krajine na svete.
 

K otázke financovania neštátnej kultúry sa vyjadrili aj ďalší, ktorí sa o túto tému zaujímajú

Peter Zajac, literárny vedec
Rozlišovanie štátnej a neštátnej kultúry pokladám za nezmyselné. Aj súčasná vláda, podobne ako predchádzajúce, mrhá peniazmi na kultúru, lebo nepodporuje v prvom rade kultúrne činnosti, ale štátnych úradníkov a byrokratov, ktorí si osobujú právo rozhodovať o kultúre. 
Ak má byť podpora kultúre efektívna, musí vychádzať zo súkromných, verejných a štátnych zdrojov, musia byť na to vytvorené legislatívne podmienky, o podpore musia rozhodovať nezávislí ľudia, musia rozhodovať o podpore kultúrnych činností a nie inštitúcií a musia rozhodovať ekonomicky efektívnym spôsobom. V tomto sa plne stotožňujem s Vyhlásením nezávislých umeleckých tvorcov, lebo som hlboko presvedčený, že kultúra a vzdelanosť sú dvoma rozhodujúcimi oblasťami ľudskej tvorivosti, v ktorých sa bude rozhodovať o povahe dnešného a zajtrajšieho sveta a o skutočnom postavení Slovenska v ňom.

Milan Lasica, riaditeľ Štúdia L+S
Štát môže podporovať neštátne subjekty, ale nemusí. Neštátna organizácia /ako napr. moje divadlo/ ma istú výhodu v tom, že nie je odkázaná na štátny príspevok. Samozrejme, do istej miery je zase závislá na niekom, alebo niečom inom. Čo sa týka štátnej administratívy, ťažko očakávať, že by urobila niečo, čo by ju ohrozilo. Jej moc spočíva v rozdeľovaní prostriedkov. 
Rakúsky model je taký, že nezávislé divadlo získava peniaze z troch zdrojov: štát, mesto, sponzor. Ale treba o to každý rok znovu žiadať, skrátka bojovať, pretože nič nie je definitívne. V tomto smere nijaká definitíva neexistuje. Keď získate peniaze od kohokoľvek, nemôžete si myslieť, že je to už natrvalo. PRO SLOVAKIA nebola zlá myšlienka, ale bola chyba, že hneď od začiatku zostala pod ministerstvom. Okrem toho prax PRO SLOVAKIE je taká, že radšej každému trošku, ako niekoľkým viac. Neviem, či sa to vždy stretáva s patričným porozumením, lebo aj tak nikto nie je spokojný. Ďalej: sponzori v pravom slova zmysle ešte stále vlastne neexistujú, pretože sponzorská podpora sa nedá odpisovať z daní a funguje to pod plastikom reklamnej spolupráce. Ale aj keby sa to legislatívne, resp. zákonne zmenilo, myslím, že tu ešte stále nejestvuje priaznivé ekonomické prostredie na podporu kultúry a ani prirodzená potreba podporovať ju. O tom, či štát podporuje tie pravé subjekty, sa bude vždy diskutovať. Ale je jasné, že štát nemá chuť zrušiť inštitúcie, ktoré nemajú zmysel. Politicky by sa to hneď označilo za kultúrne barbarstvo a množstvo ľudí by prišlo o zamestnanie. To je politicky veľmi nepopulárny krok. Z toho všetkého, ale aj z iného vyplýva, že za dvanásť rokov sa ešte nikto nepokúsil o solídnu systémovú zmenu a to nielen v oblasti kultúry.

Milan Sládek, riaditeľ Divadla Aréna
V každej demokratickej krajine hrá nezávislé umenie nesmierne veľkú úlohu. Tvorí zdravé a živé podhubie kultúry národa a svojou odvahou a kreativitou mnohokrát určuje kritériá kvality a to aj pri hodnotení práce štátom podporovaných umeleckých inštitúcií. (Samotná skutočnosť, že sú podaktoré kultúrne inštitútov zaštítené štátom, ešte nie je zárukou umeleckej kvality.)
Zároveň som presvedčený, že programovo nemôže byť nezávislá kultúra odkázaná na príslušnosť ku ktorejsi z politických strán. Nemusí byť však apolitická. Štátni úradníci, ktorí kultúru riadia, musia byť natoľko kompetentní, aby boli s ch o p n í  rozpoznať originalitu a kvalitu autonómnych tvorcov. Sú povinní nachádzať spôsoby, akými im pomáhať pri existencii a nezávislej tvorbe. 
Poslednú vetu vyhlásenia nezávislých umelcov by so rád formuloval nasledovne: 
n e m l č t e,  s ú č a s n ú  s i t u á c i u   m u s í t e   z m e n i ť .

K danej téme sa vyjadril aj Mgr.Branislav Rezník, riaditeľ odboru výtvarných a múzických umení Sekcie umenia MK. V rámci reakcie na vyhlásenie nezávislých umeleckých tvorcov uviedol: 
„Mňa len prekvapilo, koľko ľudí sa pod to podpísalo. Oni k nám bežne chodia, komunikujeme s nimi, vysvetľujeme si, dostávajú od nás pravidelne peniaze, takže som bol zaskočený. My sa dostávame do základného sporu: kto má nárok na štátny príspevok? Ľudia reprezentujúci neštátnu kultúru, teda tie organizácie, ktorí vznikli na báze dobrovoľnosti ako občianske združenia, nadácie, poukazujú na to, že niektoré inštitúcie dostávajú „automaticky“ štátny príspevok, kým oni si musia žiadať. Vychádzajú z toho, že ich projekty sú porovnateľné, ak nie lepšie ako projekty štátnych organizácií. Tu je, myslím si, základný prvok nepochopenia. Väčšina európskych krajín si zriaďuje sieť kultúrnych organizácií a štát dáva príspevok. Motivácia ich vzniku vychádza z kultúrnych potrieb obyvateľov. Po roku 1989 tu vznikla skupina ľudí, ktorí tú kultúru robia takisto ako štát. Štátna kultúrna organizácia je výrazom štátnej kultúrnej politiky.“

   Rozdeľovanie kultúry na štátnu a neštátnu je podľa signatárov vyhlásenia komunistický, podľa pána Rezníka európsky model. Zavedenie iného modelu by podľa neho na Slovensku znamenalo totálne položenie kultúry: „Kultúrne inštitúcie vznikajú zhora a zdola. A to, že vznikajú zhora, nie je výplod nejakého papaláša, ale reakcia na potreby obyvateľov. Presvedčiť všetkých, že také niečo je potrebné je však v súčasnej dobe nesmierne zložité.“
   S rozhodnutiami Ministerstva kultúry je pre nezávislých umelcov a nielen ich naozaj ťažké sa stotožniť. Pravdepodobne kvôli „scestnej“ túžbe podieľať sa na rozhodovaní o tom, čo sa za peniaze, ktoré do štátneho rozpočtu odvádzajú daňoví poplatníci, vytvorí. „Veľmi ľahko sa povie: keď nedostaváte nové SND, tak budeme všetci za vodou (v reakcii na kritiku miliónových investícií do novostavby). Fajn, o päť rokov padne starému SND strecha a divadlo sa zatvorí. A to je riešenie?“, pýta sa pán Rezník. Že podobným osudom prechádzajú mnohé  nezávislé divadlá „vzniknuté zdola“ preňho nie je porovnateľné. Podľa neho, „keď divadlo Stoka nedokázalo prežiť, je to jeho problém. Štát urobil všetko preto, aby prežilo.“ Viď reakciu Blaha Uhlára. Pán Rezník sa opiera o hierarchický systém, ktorý vidí zhruba tak, že ak sa minister kultúry rozhodne niečo nepodporiť, má na to právo, pretože je minister. Čo asi nepoteší všetkých tých, ktorí ešte stále utopicky dúfajú v nejakú zmenu k lepšiemu. Pán Rezník na otázku, ako by sa mohla situácia v umení zlepšiť, prípadne čo by mali nezávislí umelci urobiť, odpovedá: „Vytvoriť taký tlak verejnej mienky na vládu a poslancov, aby politické strany zaradili kultúru medzi priority. Tým sa zvýšia jej disponibilné zdroje.“ To je slovo do bitky, má však jeden háčik. Pokiaľ sa nezmení štruktúra rozdeľovania prostriedkov štátneho rozpočtu na Ministerstve kultúry, na nezávislé umenie  tak či tak zostanú len odrobinky, ktoré spôsobia len výsmech a dezilúziu.