Blaho Uhlár:

Normalizácia

(alebo Trinásta sezóna divadla Stoka)

Vyhlásenie nezávislých umeleckých tvorcov

1/ Štát cieľavedome likviduje nezávislú činnosť.

2/ Úradno-štátna byrokracia veľmi často koná v rozpore so záujmami občana, jej moc nekontrolovateľne vzrastá a jediní predstavitelia moci – občanmi volení zástupcovia – nad ňou stratili kontrolu.

3/ Za tri a pol roka sme nútení konštatovať, že minister kultúry sľuby, ktoré dal v apríli 1999 na neformálnom stretnutí nezávislým umelcom, nielenže nesplnil, ale naše postavenie ešte aj zhoršil. Už delenie kultúry na neštátnu a štátnu je plodom komunistického režimu a považujeme to za prejav diskriminácie občana. Tento stav je nehumánny, nedemokratický a mocensky arogantný.

4/ Ako každý iný občan sme aj my zodpovední za charakter štátu, a preto vyjadrujeme pobúrenie nad neefektívnym vyhadzovaním obrovských finančných súm na tzv. štátnu kultúru. Keďže sa tak deje vo všetkých oblastiach riadených štátom, obávame sa, že môže privodiť hospodársku katastrofu republiky.

Sme si vedomí, že toto vyhlásenie nemusí nič zmeniť, ale cítime sa povinní ho urobiť. Keď budeme mlčať, súhlasíme.

Neformálne stretnutie nezávislých umeleckých tvorcov dňa  2. mája 2002.

Toto vyhlásenie podporilo svojím podpisom 90 občanov. Trochu sa o ňom písalo v niektorých médiách, ale nikde nebolo uverejnené. Materiál, ktorý k nemu pripravila Katarína Mojžišová vtedajšia novinárka Sme, tak isto nikde uverejnený nebol. Vtedajší minister kultúry o ňom povedal, že je to „nezávislé táranie“ a ktorýsi vtedajší vysoký predstaviteľ úradno-štátnej mafie povedal: „Kultúrne inštitúcie vznikajú zhora a zdola. A to, že vznikajú zhora, nie je výplod nejakého papaláša, ale reakcia na potreby obyvateľov. Presvedčiť všetkých, že také niečo je potrebné je však v súčasnej dobe nesmierne zložité.“

Osemdesiatdeväť hlasov proti piatim miliónom je zanedbateľná menšina. To môže byť jeden z dôvodov, prečo vyhlásenie nevzbudilo nijakú reakciu. Ďalším dôvodom môže byť to, že vyhlásenie jednoducho nehovorí pravdu a zvyšok obyvateľov s ním nesúhlasí a teda nepotrebuje naň ani len reagovať, alebo je to jednoducho vyhlásenie nezaujímavé. Pravdaže, môže tu byť aj iný dôvod.

Ako sa to začalo

Začiatkom deväťdesiatych rokov naša spoločnosť prežívala katarziu z čerstvo nadobudnutej slobody. V mnohých oblastiach života prišla nádej nového a spravodlivého usporiadania vecí verejných. Aj v oblasti kultúry a umenia vznikali nové myšlienkové prúdy, pokúšajúce sa tvoriť kultúru bez komunistického riadenia a oslobodiť jednotlivca, umeleckého tvorcu od diktátu štátneho aparátu. Dokonca i sám štátny aparát v tých časoch prejavoval záujem o zmenu. V tých časoch vzniklo prirodzene množstvo nových a nezávislých tvorivých subjektov, ktoré jasne preukazovali umelecký a tvorivý potenciál ľudí v našej krajine, a hlavne to, že nevyhnutným predpokladom pre jeho rozvoj sú rovnaké možnosti pre všetkých, prirodzené prostredie, jednoducho sloboda. Z ekonomického hľadiska išlo o výraznú zmenu, pretože táto kultúra bola finančne nenáročná, nezaťažovala štátny rozpočet miliardovými čiastkami. Vzniklo tak množstvo divadelných súborov, rockových klubov, priestorov pre prezentáciu výtvarného umenia i literatúry i nezávislé rádio.

Úradno-štátna mafia

Postupom času však sa nezávislé telesá dostávali stále do väčšieho a väčšieho tlaku. Protireformácia krok za krokom získavala priestor pre svoje byrokratické sebaetablovanie a úplným paradoxom je, že víťazstvo zaznamenala nie počas vlády limitovaného diktátora, ale neskôr. Usmievaví lietajúci ministri nemali ani najmenší záujem postrehnúť, ako sa štátni úradníci stali legálne jedinými tvorcami kultúry na Slovensku. Úradno-štátna mafia dokázala svojou mravčou prácou za naše peniaze počas štrnástich rokov kodifikovať seba samú ako jedinú a neomylnú vrstvu, ktorej prináleží právo vytvárať (nielen) divadelnú kultúru, a ktorej sa pri sebaväčších prešľapoch a škandáloch nemôže nič stať.

Úradno-štátna mafia je nikým nevolená skupina ľudí vo vysokom postavení, štvrtá moc v štáte, v ktorom má možnosť za naše peniaze participovať na tvorbe zákonov, ktoré vyhovujú len jej samotnej. Príslušník ÚŠM nepodlieha občianskemu zákonníku a teda nemôže byť právne stíhaný ako občan. O postavení príslušníka ÚŠM nerozhoduje volený občan, napr. minister, on podlieha špeciálnemu úradu. Zákon o existencii ÚŠM má korene v Rakúsko-Uhorskej monarchii. V časoch komunizmu bol jej štatút pregnantne vyjadrený štvrtým článkom ústavy a dnes má (použijúc módny termín) sofistikovanejšie vyjadrenie v tzv. Zákone o štátnej správe a dnes už neprebernom množstve iných zákonov a právnych predpisov. De facto zaručuje jej príslušníkom beztrestnosť. Na rozdiel od skutočnej mafie táto nielenže koná v protiklade k spoločnosti, ale koná tak legálne. Pochopiteľne, veď je tvorcom legislatívy. Príslušníci ÚŠM sú alergickí na ľudí, ktorí sa dokázali postarať sami o seba, ktorí si dokázali vytvoriť vlastné živobytie. Títo sú pre nich najväčšími nepriateľmi, pretože jasne dávajú najavo, že nijaká ÚŠM nielenže nie je potrebná pre normálny chod spoločnosti, ale naopak je v ostrom protiklade k nemu. Preto ÚŠM počas štrnástich rokov dôsledne prepracovala legislatívu vo všetkých oblastiach ľudskej činnosti. Mňa pochopiteľne najviac zaujíma legislatíva zameraná na liberalizáciu umeleckej tvorby.

Ranný kapitalizmus

Po 89 roku bolo zámerom sprístupnenie tvorby kultúry všetkým občanom. V roku 1992 vznikol na Slovensku Štátny fond kultúry Pro Slovakia, ktorý mal vyvážiť možnosti nezávislého občana voči protekčným štátnym organizáciám vzniknutým počas predchádzajúcich štyridsiatich rokov. Predstavitelia ÚŠM boli vtedy pasívni a čakali na spravodlivý trest, na ministerstve kultúry rozhodovali ľudia nezaťažení minulosťou. Pôvodným zámerom vyčlenenia peňazí pre neštátnu kultúru bolo vytvoriť jeden fond, v ktorom by na základe predložených projektov súťažili rôzne subjekty, čo by mohlo vytvoriť dynamické súťaživé prostredie, v ktorom by celkom prirodzene mohli vznikať nové životaschopné aktivity, trvalo výkonné súbory by mohli dostávať sústavnú podporu a zoskupenia, ktoré by už nepresvedčili vnútornou energiou tvorby, by podporu stratili, aby mohli hľadať svoj nový zmysel. Tento fond mal byť určený nezávislým subjektom a jeho realizácia nebola podmienená predpismi o narábaní so štátnymi prostriedkami, pretože bol určený neštátnym organizáciám. To bolo nóvum v princípe toho, čomu sa hovorí kultúrna politika. To bola zásadná reforma oblasti kultúry. Takto aj ŠFK PS v tomto prvom roku pracoval. (I keď je pravda, že už i vtedy značná časť jeho prostriedkov išla i do tzv. štátnej kultúry, čo bolo celkom v rozpore s jeho poslaním.)

Protireformácia

Keďže postupom času spravodlivý trest neprichádzal, čoskoro sa k moci vrátili predstavitelia ÚŠM a postupne znivelizovali demokratické prvky v tomto systéme reetablovaním pôvodného represívneho právneho systému. Jednak zaviedli prístup k štátnym dotáciám aj prostredníctvom tzv. transferov. (Je to už v základe úplný nezmysel, aby jeden štát z jedného rozpočtu poskytoval dotácie dvomi kanálmi. Zmysel sa môže opäť napĺňať len vo vzťahu k štátnemu aparátu. Čím viac „kanálov“ tým viac práce pre štátnych úradníkov.) A v roku 1995 celkom popreli zmysel podpory neštátnej kultúry, keď neštátnym telesám pridali povinnosť vyúčtovať poskytnuté prostriedky podľa zákona 303 o rozpočtových pravidlách. Nezávislé telesá postavil do „rovnoprávnosti“ pri vyúčtovávaní prostriedkov a zároveň zvýraznil ich nerovnoprávnosť, pretože štátna organizácia musí podľa zákona dotáciu dostať, zatiaľčo neštátna nemusí.

To bola silná rana nezávislému divadlu. Smutné je, že pri nástupe „vlády zmeny“ sa nikto tieto anomálie ani len nepokúšal odstrániť, čo je len ďalší dôkaz, že ÚŠM už držala opraty pevne vo svojich rukách.

Takto si k právu neudeliť štátnu dotáciu nezávislému subjektu pridala ÚŠM i právo jeho potrestania pri možnom udelení.

„Štátny byrokrat s mešcom v jednej ruke a pelendrekom v druhej ako anjel strážny kultúry je zvrátený normalizačný blud.“

Ivan Štrpka

Ako štát likviduje nezávislú divadelnú činnosť

Už samotná polarita štátnej a neštátnej kultúry je prejavom arogancie moci. Štátna kultúra vznikla vo svojej právnej podstate až s vytvorením takzvaného ľudovodemokratického štátu. Komunistická moc potrebovala mať vo svojich rukách všetky nástroje propagandy. Rozhlas, film a popri tom aj divadlo. Napriek zmene mocenských pomerov po roku 1989 sa vzťah štátu ku kultúre vôbec nezmenil. Odbúrala sa síce orientácia kultúry na propagáciu komunistických „hodnôt“, ale podpora štátu pretrváva tým kultúrnym inštitúciám, ktoré vznikli zložitým stranícko-aparátnym mechanizmom  počas štyridsiatich rokov „socializmu“ a novým vznikajúcim tým istým, tentokrát úradno-štátnym procesom legalizácie.

Počiatočné úsilie o „duálny“ systém v divadle muselo postupne skrachovať. Lebo nemožno kŕmiť tigra v jednej klietke s baranom. Štátne divadlá podľa zákona dotácie od štátu dostať musia. A keďže náklady sú stále vyššie a vyššie, nie je problém zvyšovať ich na úkor prostriedkov pre neštátnu kultúru, hoci ich výška bola donedávna konkrétne v ŠFK PS stanovená zákonom. Lenže neštátne telesá nemali nijaké právne nástroje, aby parlament donútili tento zákon splniť a úradno-štátna mafia nikdy nemala problém dodržať len tie zákony, ktoré vyhovujú jej.

Dosť namáhavo sa zdôvodňuje zvyšovanie dotácií do štátnej kultúry keď občania sú svedkami existencie telies, ktoré dosahujú slušné výsledky s podstatne nižšími nákladmi. Vtedy sú tieto už neželaným výkričníkom. Tu, aby si štátny aparát udržal svoj vplyv pri rozdeľovaní peňazí a zdôvodnil zmysel svojej existencie, musí svoju nepostrádateľnosť dokázať. Takto sa neštátne telesá dostali do esenciálneho konfliktu s úradno-štátnou mafiou a tá sa rozhodla nezvislé telesá postupne likvidovať.

Ma na to niekoľko spôsobov. Jedným z nich je neposkytnutie dotácie. Sú však aj také telesá, ktoré určitý stupeň nezávislosti dosiahli. Tu musí pristúpiť štátny aparát k deformácii trhu, ktorú sústavne dosahuje financovaním svojej kultúry. Nezávislý divadelník vstupuje takto do celkom neprirodzeného prostredia, zaprataného dumpingovým dotovaným tovarom z jeho vlastných daní, kde sú jeho šance vskutku minimálne.

S tým súvisí aj sústavné tunelovanie peňazí pre neštátnu kultúru. V roku 2002, keď mala komisia pre divadelníctvo ŠFK PS k dispozícii pol druha milióna korún išlo do štátnych divadiel, alebo do združení naviazaných priamo na štátne divadlá 1 170 000, čiže 78 percent. Keďže prostriedky z takzvaných transferov sa udeľovať príspevkovým organizáciám nesmeli, štátne inštitúcie si veľmi rafinovane pozakladali rôzne „občianske združenia“, ktoré poberajú štátne peniaze v zjavnom konflikte záujmov. A hoci ide o evidentné využitie medzery v predpisoch, nikdy nikomu na ministerstve neprišlo na um tomuto predísť. Niet preto ani najmenšieho dôvodu sa domnievať, že medzera vznikla nejakým omylom. Bola vygenerovaná cieľavedome, metalegislatívnym procesom. To je jeden z príkladov cielenej deformácie právneho prostredia.

Historicky pomerne mladým krokom úradno štátnej mafie je poštátnenie alternatívy. Pred časom sa štátny úrad Divadelný ústav rozhodol využiť priestor, ktorý mu patrí, na divadelnú činnosť, tzv. Štúdio 12. Keď sa však pozrieme do zriaďovacej listiny tohto štátneho úradu, aby sme zistili aké úlohy má plniť, ani na jednom mieste nenájdeme, že by mal organizovať, alebo nebodaj vytvárať divadelné predstavenia. A tak podľa zásady, že štátny orgán koná podľa zákona a nie nad jeho rámec je spomínaná aktivita protizákonná, ilegálna. Štátny úrad sa takto stal otcom alternatívneho divadla. Na rozdiel od alternatívneho divadla, ktoré si musí zaplatiť prenájom, kúrenie, elektrickú energiu a všetky súvisiace potreby, môžu „vybraní divadelníci“ na štátnej pôde tvoriť divadlo za štátne, teda naše peniaze. Priestor, ktorý si v časoch slobody vytvorili nezávislí divadelníci svojím nezištným idealizmom, nasadením všetkých svojich síl a opustením všetkých dovtedajších istôt, bol štátom ukradnutý a  zaplnený presilou.

Na konci roku 2002 sme museli (Združenie Stoka) prepustiť javiskového technika, ktorý s nami spolupracoval desať rokov. Jednoducho preto, že naše príjmy nám už neumožňovali mu vyplácať výplatu. Divadlo s dvanásťročnou tradíciou,  kde je zamestnaný jeden organizačný pracovník, jedna administratívna pracovníčka a jedna upratovačka si už nemohlo dovoliť „luxus“ mať zamestnaného aj technika. Štúdiu 12, platenému zo štátneho rozpočtu nerobilo nijaký problém tohto konkrétneho človeka zamestnať.

Tradícia rozhovorov s politikmi v divadle sa začala v roku 1994, keď sa v Stoke organizovali diskusie pod názvom Zasurmili surmity. Vtedy opoziční politici nemali veľa možností sa prezentovať a Stoka bola miestom, kde boli vítaní a radi na tieto diskusie prichádzali i politici, ktorí boli pri moci. Postupom času sa táto tradícia modifikovala na rozhovory s politikmi, pod záštitou Stálej konferencie občianskeho inštitútu. Avšak pred dvoma rokmi sa za pomoci ministerstva kultúry vynorilo ďalšie alternatívne divadlo pri ďalšom štátnom úrade vo V klube. Je veľmi pravdepodobné, že tento z našich daní dotovaný priestor môže ponúknuť lepšie podmienky a tak politické diskusie s osemročnou tradíciou sa presunuli do štátneho priestoru. Poštátnená alternatíva takto v ukradnutom priestore vykráda nezávislé telesá aj o programy, o ľudí i o celkové know how.

Ak si divadelník aj v takomto priestore dokáže nejaké prostriedky na divadelnú činnosť sám vytvoriť, musí úradná ruka vytvoriť ďalší spôsob. Je ním vypaľovanie nezávislých telies.  Takmer pred troma rokmi som v tomto týždenníku uverejnil článok Krach experimentu Stoka, v ktorom som spochybnil morálnu integritu poslancov a zamestnancov Bratislavy Starého Mesta, ktoré z nepochopiteľných príčin rozhodlo, že niektoré telesá budú na divadelnú tvorbu dostávať peniaze z verejných zdrojov, zatiaľčo iné nielenže nebudú, ale budú na ne musieť aj prispievať. Nezaznamenal som na to nijakú verejnú odpoveď. Buď majú dôvody pre toto rozhodnutie charakter dôverný až tajný, alebo jednoducho sú nezverejniteľné pre svoju iracionalitu, alebo rovno pre mäkko korupčné pozadie. Neviem. Dostalo sa mi však do uší, že je na mňa obrovské množstvo ľudí nahnevaných, čo moje domnienky potvrdzuje. Nie je príjemné pohnevať si ľudí, korí rozhodujú o našom osude. Napriek tomu som naďalej presvedčený, že ide o hlboko nemorálne rozhodnutie predstaviteľov tentokrát úradno-mestsko-časťovej mafie. (Mimochodom spomínané divadlá od mestskej časti príspevky doposiaľ dostávajú a Stoka musí na to doposiaľ prispievať. Stoka síce dostala možnosť žiadať niekoľko desaťtisícovú sumu v grantovom konaní, zatiaľčo tieto divadlá si pohodlne svoje státisícové čiastky fakturujú.) Len jedna predstaviteľka úradno-štátnej teatrológie ma verejne obvinila, že útočím proti svojím kolegom.

Ale robiť nezvislé divadlo sa dá aj bez štátnej podpory, aj popri štátom futrovaných divadlách, dá sa i v deformovanom priestore, ba dokonca sa dá prežiť aj vypaľovanie. A ak si niekto dovolí aj túto "aroganciu", ÚŠM má k dispozícii tzv. konečné riešenie: Popravu nezávislého divadla. Stoke bolo súdene prechádzať aj touto fázou.

Kontroly úradno štátnej mafie v divadle Stoka

Začiatkom deväťdesiatych rokov sa udeľovali peniaze na ministerstve kultúry rôznym subjektom. Istý umelec dostal od ministerstva dvadsaťtisíc korún, (nie je to veľa, ale v tom čase sa to mohlo rovnať päťnásobku) nič nevyúčtoval a nepreukázal nijakú činnosť. Nič sa však nestalo. Iný umelec dostal na výrobu inscenácie dvestotisíc (čo sa dnes môže rovnať miliónu) takisto nijakú inscenáciu neurobil. Neviem, koľko peňazí sa v tom čase takto "rozdelilo". (Sotva niekedy zabudnem ako sme s manželkou strávili Vianoce 1992 hľadaním tisíc dvesto korún, ktoré nám vo vyúčtovaní chýbali. Chybu sme našli 1. januára 93.) Nechápal som vtedy ako je možné takto narábať s dotačnými peniazmi.

Účelnosť využitia poskytnutých prostriedkov sa dá posúdiť veľmi jednoducho. Porovnajú sa vložené prostriedky s počtom premiér, repríz a možno aj divákov, pravdaže s citlivým prihliadnutím na kvalitu, ktorá je síce ťažko merateľná, ale teatrologická reflexia môže poskytnúť solídnu bázu. Ak by teda úlohou štátu bolo minimalizovať prostriedky z verejných zdrojov s cieľom maximalizovať efektnosť ich využitia, bolo by to veľmi jednoduché a hneď treba povedať aj lacné. Pravdaže to by mohol urobiť len skutočný úradník, skutočný servisný systém, ktorého základným cieľom je znižovať zaťaženie občanov. Takíto úradníci, odborníci pracujúci v mene ideálu, však boli úradno-štátnou mafiou vypudení z ministerstva kultúry v polovici deväťdesiatych rokov.

Dokonalým bičom na nezávislé dianie v divadle sa stal zákon 303 o rozpočtových pravidlách, ktorý sa štát rozhodol celkom v rozpore so zdravým rozumom aplikovať na posudzovanie „účelnosti využitia poskytnutých štátnych prostriedkov“ v nezávislej umeleckej tvorbe. Spomínaný zákon je dokonalý. Ako človeku bez právnického vzdelania mi zdanlivo neprislúcha hodnotiť ho. Ibaže a ako občan, za ktorého peniaze sa tento zákon vytvoril a uplatňuje, ako človek, ktorého jeho aplikácia pripravila o všetko a ako tvorca, ktorému zákon celkom zmaril tvorivú budúcnosť, mám bez akejkoľvek diskusie povinnosť vyjadriť sa k nemu.

V prvom rade je to zákon marxistický. Marxizmus bol tiež dokonalý v tom, že presne vedel ako sa svet a spoločnosť budú vyvíjať. Vedel, kedy po zospoločenštení výrobných prostriedkov príde socializmus a potom nevyhnutne komunizmus. Ľudia svojím zrodom, smrťou a medzitým životom sa stali už len napĺňateľmi a vykonávačmi geniálne naprogramovanej cesty, cesty jasnej. Ak sa im to nepodarilo, museli prísť o všetko, mnohí aj o život. Presne tak isto sa rozhodli štátni úradníci, že sa budú riadiť slovenskí nezávislí umelci ich predstavami a požiadavkami. Úradníci sa rozhodli, ako bude o povedzme desať rokov tvoriť ten ktorý tvorca, na čo bude môcť prostriedky použiť, dokonca aj koľko, a na čo smieť jednoducho nebude. Je to samozrejme v dokonalom rozpore s tvorbou. Tvorba nemá jasný výsledok, tvorba je hra, narába s pokusom a omylom a v oblasti autorského divadla v ktorom sa pohybujem to platí celkom dôsledne, pretože na prvej skúške inscenácie nikto nevie o čom inscenácia bude a ako bude vyzerať. (Čo je v džeze už dlhé roky samozrejmosťou.)

Druhý znak dokonalosti zákona je v jednom z jeho ustanovení. V prípade, že kontrola preukáže nedostatky pri „narábaní so štátnymi prostriedkami“, je kontrolovaný subjekt povinný „neoprávnene použité“ a „neoprávnene zadržané“ prostriedky do štátneho rozpočtu spolu s denne narastajúcim penále vrátiť. Má však aj inú možnosť. A síce podať „Žiadosť o zamedzenie tvrdosti zákona“.  Na základe tejto žiadosti sa môže subjektu dlžná suma odpustiť, aj keď je pravda, že len tá jej časť, ktorú predstavujú penále. V tomto ustanovení zákona sa sám zákon stáva feudálnym. Je to zákon, ktorý úradníkovi umožňuje úradným rozhodnutím fakticky zrušiť jeho platnosť. Zrušiť platnosť zákona, ktorý bol schválený parlamentom. Je to legalizácia korupcie, legalizácia stavu nezákonnosti.

Ak subjekt „prostriedky“ nevráti a žiadosť nepodá, dostáva sa podľa iných zákonov a noriem do exekúcie. Tretím znakom dokonalosti zákona je, že nepripúšťa exekúciu štátneho úradu. Fakticky ustanovenia tohto zákona sú platné len pre časť spoločnosti, jeho platnosť je legislatívne vymedzená svojvôľou štátneho úradníka.

S delostreleckou podporou takéhoto zákona kontrola s ministerstva kultúry v októbri 2000 našla niekoľko nedostatkov vo vyčíslenej hodnote približne 800 tisíc korún. Keďže som už o tom písal, nechcem uvádzať podrobnosti. Ani v jednom prípade však nešlo o nevyfakturované alebo nezdokladovateľné peniaze a ani v jednom prípade to neboli peniaze, ktoré by neboli použité na divadelnú tvorbu.

Zaujímavosťou môže byť fakt, že v istých položkách išlo v podstate o dvojitý trest. Aby sme v predchádzajúcom období autokracie, v ktorom sme nedostali ani korunu dotácií prežili, museli sme si okrem iného aj peniaze požičať. Nový minister vlády zmeny v ktoromsi rozhovore povedal, že jeho úsilím bude i odškodniť, alebo nejakým spôsobom nahradiť straty, ktoré nezávislé divadlá utrpeli počas predošlej vlády. Celkom logicky sme teda z prijatých dotácií uspokojili našich veriteľov a postupne do konca roku sme financovali plánované aktivity z prostriedkov nadobudnutých vlastnou činnosťou. De fakto sme si požičali z dotácie, aby sme to potom do dotácie vrátili. Toto však kontrolné orgány kvalifikovali ako nedodržanie rozpočtových pravidiel a žiadali, aby sme štátu tieto peniaze vrátili. Žiadali teda, aby sme vrátli to, čo nám štát nikdy nedal. Nová vláda nás teda potrestala za to, že sme si dovolili prežiť vládu predchádzajúcu. Autokrat už nebol pri moci, ale jeho „želania“ splnila vláda nasledujúca.

Zaujímavosťou môže byť fakt, že ministerstvo nám dalo termín vyjadriť sa k výsledkom kontroly do 31. novembra. Keď sme žiadali upresnenie termínu, odpovede sme sa nedočkali a keďže uvedený termín do dneška nenastal, do dneška sme to neurobili.

Viac než zaujímavosťou môže byť fakt, že podľa Rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. M-Sž doV 12/2000 zo 4. júla 2000 hovoriaceho, že Ministerstvo kultúry nie je oprávnené kontrolovať prostriedky poskytnuté štátnym fondom, to bola kontrola zpolovice nezákonná. A dátumy hovoria, že ministerstvo tak konalo vedome protizákonne, ilegálne.

Vtedy sme urobili tú najlogickejšiu vec. Požiadali sme o zmenu účelu použitia podľa skutočnej realizácie, pretože zmena účelu je súčasťou tvorby. Tvorba je vývoj. Všetky prostriedky sme minuli vyúčtovateľne a celkom v súlade s hlavným článkom zmluvy, ktorým bol „Činnosť súboru Stoka“ a teda bolo logické, že preskupenia medzi jednotlivými položkami sú prirodzené a akceptovateľné.

Vysokopostavená osoba na ministerstve na našu žiadosť zmenu účelu grantu odpísala: „Vašu žiadosť zamietame  z dôvodu, že účelové transfery z roku 1999 sú voči štátnemu rozpočtu zúčtované a Ministerstvo kultúry SR nemôže povoliť zmenu účelu na finančný príspevok z predchádzajúceho rozpočtového roku.“ Ak by ministerstvo kultúry bol orgán, ktorý ma za úlohu podorovať rozvoj kultúry, našlo by riešenie, aby sa rôzne „nedodržania predpisov“ prispôsobili hlavnému cieľu. Napokon tento úrad tak to už neraz v minulosti urobil (pravdaže v súvislosti s inými združeniami a štátnymi divadlami). Táto odpoveď však jasne deklarovala opačný cieľ. Jej zlovoľnosť však nebola úplná. Mala sa vrchovato naplniť trochu neskôr.

V deň desiateho výročia vzniku Divadla Stoka dostalo združenie oznam o ďalšej kontrole tentoraz z Úradu finančnej kontroly. Kontrola vlastne len potvrdila zistenia predchádzajúce a zaujímavé sú snáď dve udalosti.

Nezabudnem ako v istom okamihu (celková „dlžná suma“ Stoky bola okolo dvoch miliónov!!!) vysoká predstaviteľka tohto úradu prehovorila: "Áááá, budete platiť!!!" V mojej režijnej praxi sa mi niekoľkokrát stalo, že som nemohol dosiahnuť od herca taký výraz škodoradostnej zloby. Netreba mať nijaké vzdelanie na to, aby bolo jasné, že od alternatívneho divadla nemožno nárazovo vyžmýkať takéto peniaze, ale každému predstaviteľovi úradno-štátnej mafie je jasné, že vymáhať ich môže aj nasledujúcich dvadsať rokov a celý ten čas bude za to pomerne slušne platený z cudzích peňazí.

V tej druhej udalosti sa arogancia byrokracie vrchovato naplnila. Kontrola  konštatovala, že zmluva Združenia Stoka s Pro Slovakiu z marca 1999 je urobená zle. Išlo o nepodstatnú, stupídnu chybu, avšak v titulnom pomenovaní Predmetu zmluvy. Pravdaže bola to chyba, ktorú sme nespôsobili my, ale zhotovovateľ zmluvy teda ministerstvo. Úrad pre finančnú kontrolu však trval na tom, že chyba sa musí odstrániť a tak „Ministerstvo Kultúry“ Slovenskej Republiky v mene Pro Slovakie celkom bez mihnutia oka v marci roku 2001 zmenilo predmet dva roky starej zmluvy. Tu odrazu Ministerstvo kultúry SR mohlo „povoliť zmenu účelu na finančný príspevok“ a to nielen z predchádzajúceho rozpočtového roku, ale dokonca aj z roku predtým.

Nevidím žiadny rozdiel medzi beztrestným parkovaním terénneho vozidla na pešej zóne a týmto. A keď niekoľko holohlavých kreatúr kope do bezbrannej skrvavenej kopy s výkrikmi: „Nikdy sa nenaučíš slušne správať?!“ môže byť rozdiel naozaj len v tom, že títo pravdepodobne nežijú z našich daní.

Je jasné, že slovo kontrola je v tomto prípade lož, je to eufemické pomenovanie neskrývaného a bezohľadného štátneho teroru a šikany slobodného človeka.

Oneskorená polemika, alebo Neobmedzená moc štátneho úradníka

Niekedy v sedemdesiatych rokoch sme mohli čítať na stránkach jediného rozhodujúceho denníka rezolútne odsúdenie filmového režiséra Jakubiska. Pod článkom bol podpísaný akýsi Bal. Nikto nevedel o koho ide, ale Jakubisko bol napriek tomu na dlhší čas odstavený od tvorby a hlavne od peňazí, o čo mafii išlo vždy v prvom rade. Fakt, že voči už vtedy renomovanému režisérovi, ktorý nespochybniteľne vytvoril nové hodnoty v slovenskej kultúre so svetovým presahom, vystúpi štátny úradník s právom vyniesť rozsudok, je otrasný. Vtedy sme to príjmali pokorne, s veľkým strachom o vlastnú existenciu, málokto si dovolil protestovať. Dnes už nevieme kto je Bal, režisér Jakubisko naďalej tvorí, ale dlhoročná jazva nikdy nezmizne. Keby podobným spôsobom vystúpil proti umelcovi štátny úradník dnes, spôsobilo by to obrovskú reakciu. Je to pravdepodobné. Je?

V už spomínanom článku Krach experimentu Stoka som obvinil ministerstvo kultúry, že rozhadzuje peniaze z našich daní a likviduje nezávislé divadlá. Je symptomatické, že na tak závažné obvinenie reagovala akási nikým nevolená, v štátnej správe vysoko postavená osoba. Nie som znalcom dejín slovenského divadla, ale viem, že bytosť tohto mena v slovenskom divadle nič nevytvorila, nič neznamená, skrátka v  slovenskej divadelnej histórii neexistuje. Napriek tomu si vzala právo normatívne prehovoriť v mene slovenskej kultúry, rozhodnúť o jej budúcom vývoji. Nevidím rozdiel medzi týmito dvomi udalosťami. Obidve sú vo svojej podstate rovnako brutálne. Najzávažnejší argument - porušenie zákona zo strany Stoky je úplne farizejský, keďže ako som už uviedol ministerstvo už samotnou kontrolou zákon vedome porušilo o čom je doklad Najvyššieho súdu, a naviac sa neustále dozvedáme, že v spomínanom období to isté ministerstvo porušilo zákon niekoľkokrát. Je symptomatické, že spomínaná bytosť už na tomto poste nepôsobí. Je preč, napáchala obrovské množstvo zla a dnes je inde. Nenesie za nič zodpovednosť a veľmi pravdepodobne robí to isté.

V sedemdesiatych rokoch sme si povedali: S tým sa nedá nič robiť. Sú tu Rusi a platí štvrtý článok ústavy. My to nezmeníme. Čo sme si povedali teraz, s výnimkou Eduarda Kudláča a Petra Križana, ktorí reagovali verejne?

Poprava nezávislého divadla

Keďže sme odmietli robiť pajácov v úradníckej zábavke so „Žiadosťou o obmedzenie tvrdosti zákona“, odmietli odprosovať neznámeho človeka za to, že sme slobodne tvorili divadlo, (pretože niet bytosti na svete tomto, ktorá by nám za to mohla dať „rozhrešenie“), dlžná suma utešene narastala. Na „Deň víťazstva“ 9. mája roku 2003 dostalo Združenie Stoka list:

Podľa ustanovenia § 47 a nasl. zákona NR SR č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov a na základe ... Vás upovedomujem, že dňa 20. 3. 2003 začalo exekučné konanie v prospech oprávneného Správa finančnej kontroly (...) a v neprospech povinného Združenie Stoka (...) na vymoženie pohľadávky vo výške 801.083.- Sk a jej príslušenstva vo výške 1.602.166.- Sk.

Úradno-štátna mafia sa pokúsila dokonať svoje dielo. Posledné zrušenie divadla vykonalo ministerstvo začiatkom sedemdesiatych rokov tiež na základe preukázaných „hospodárskych nedostatkov“. Po tridsiatich rokoch teda prišlo na rad ďalšie.

Kto stvoril svet?

Človek bol stvorený ako slobodný tvor, vybavený hodnotiacimi sústavami, aby prežil. Vie čo je teplo, cíti hlad a vie sa nasýtiť, cíti smäd a vie ho uhasiť. V komunikácii je schopný rozlíšiť elementárne hodnotové stupne. Vďaka svojej schopnosti učiť sa, od svojho vzniku poznáva skutočnosť. Existencia ľudstva je sústavné skúmanie okolitého sveta. Čím viac rozumieme, tým je nám jasnejšie, že na pochopenie ostáva toho strašne veľa. Človek stojí v úžase pred svetom a či už prikladá jeho stvorenie bohu, alebo nie, vie, že jeho poznanie nie je konečné.

Motorom činnosti tvorivého človeka je ideál. Je to čosi ako božstvo. Je nehmotnej povahy a človek dokáže pre neho žiť. Veľmi často bohužiaľ aj umierať. Ideál má rozhodujúcu moc nad životom niektorých ľudí. Ideál si človek nachádza sám v sebe a vo svete a možno mu bol kýmsi daný. Kýmsi, kto je mocnejší než človek sám. Mocnejší než akýkoľvek človek. Nie je pre človeka hanba pred ideálom pokľaknúť a odovzdať sa mu, nie je hanba robiť v mene ideálu nič, nech by to vyzeralo akokoľvek ponižujúce. Naopak, je to pre človeka česť, povznesenie. Potvrdzuje to jeho vyššiu, duchovnú podstatu.