Šesť postáv hľadá autora
JÁN ŠIMKO 

Tváre. Réžia: Blaho Uhlár. 

Posledné premiérové predstavenie kultového bratislavského divadla Stoka s názvom Tváre nie je premiérou v pravom zmysle slova, ale obnovenou premiérou spred roka. Po textových Monodrámach (premiéra v januári t. r.) sa po dlhom čase objavil v repertoári titul, ktorého ťažisko spočíva vo výtvarno- hudobno-pohybových výrazových prostriedkoch. 

Tváre sú pokračovaním vývinovej línie, ktorú načrtla už inscenácia Nox. V predstavení dominuje šesť postáv (Lucia Piussi, Zuzana Piussi, Ľubo Burgr, Jozef Chmel, Ingrid Hrubaničová a hosťujúci neherec Marek Piaček), ktoré sa náhodne stretnú v parku. Do a od tohto momentu sa ich cesty krížia alebo nestretajú. Postavy sú exponované v situáciách, v ktorých je dôležitejší imidž ako to, čo by mali prezentovať. Imidž sa v tých situáciách stáva autonómnou entitou, prevažujúcou nad situáciou samotnou a aktérov dostáva do groteskných úzkych. Všetky situácie vychádzajú z každodenného života, nie sú umelo vytvárané. Sú postavené voľnejšie (takže ani neherecké výkony M. Piačka neprekážajú) a aktérom nechávajú dostatočný priestor na improvizáciu. Režisér Blaho Uhlár sa vedome neexponuje do popredia, aj keď o inscenácii nemožno tvrdiť, že by bola hereckou (skôr hravou ako hereckou). 

Hoci by bolo možné verbalizovať niektoré fragmenty príbehov jednotlivých postáv, je to zbytočné - ťažisko Tvárí spočíva v prostriedkoch čisto divadelných, ktorým verbalizácia prekáža a pred ktorými ustupuje literárne uchopiteľný príbeh alebo textovo definovaná situácia do pozadia. Ako sme si v Stoke zvykli, opäť sú to prostriedky jednoduché, skôr pod- ako nadužívané. 

Dôležitou zložkou Tvári je hudba (P. Zachar), ktorá vedie aktérov zo situácie do situácie. Hoci s nádychom klasického sentimentu, je plná irónie a odkazov na známe melódie. 

Inscenácia je situovaná do prázdneho priestoru. Kostýmy Z. Puissi sú civilné, v štýle second-hand (možno) charakterizujú postavy sociálne ako mierne nepraktické, trochu na okraji. Pôsobia ako rezignácia na bohatú kostýmovú výpravnosť, čo môže súvisieť aj s celkovou s kostymérskou poetikou divadla. V posledných inscenáciách sa však farebnosť odevov uvoľňuje a rezignuje sa na nejaký štýl, kostým sa stáva súčasťou hercovej hry. Takéto uvoľňovanie (nastáva aj v ostatných výrazových prostriedkoch) smeruje k hercovi, upozorňuje naňho a stavia ho do centra pozornosti. V Tvárach "chýbali" niektoré opory ansámblu (Laco Kerata, Vlado Zboroň a Erika Lásková - tí sa neobjavili už ani v Monodrámach) a možno práve to bolo príčinou, že na herca orientovaný prístup, sprevádzaný rezignáciou na silnú výtvarnú alebo inú štylizáciu, nepôsobil takým silným dojmom. Je však rovnako pravdepodobné, že tak, ako pri niektorých iných kusoch Stoky, naberie inscenácia grády až hraním. Uvidíme... 

JÁN ŠIMKO

Pravda, Literárna príloha PULZ, 16. apríla 1998