| Recenzia na inscenáciu Monodrámy
Bez práce nie sú koláže STOKA si vynašla vlastný jazyk. Slovenčina, výrazne štylizovaná do hovorového štýlu, s typickým poprehadzovaným slovosledom. Aj kritika má svoj jazyk. Lenže dá sa jazykom kritiky postihnúť jazyk STOKY? Čo už. Kritika, to je pre mňa Burgrova nemá tvár. Niečo by som o súbore, (pochudli), niečo o stave divadla (krčma funguje), niečo o štedrej dotácii z ministerstva kultúry, (poslali premiérov novoročný vinš). Tak to by sme mali, poďakovanie za neustálu existenciu a zábavu, po ktorej si človek môže oblažiť nosohltan za _udské ceny. Jedno nechápem: načo je STOKE režisér. Je to zbytočná, preplatená funkcia. Právomoci Blaha Uhlára by sa mali obmedziť na krčmu a menežment. Herci píšu, spievajú, tancujú, hrajú, maľujú, šijú i vyšívajú, nejaké konzultácie organizačného rázu si naozaj môžu odpustiť. Okrem toho, kto už rozsúdi, aký podiel na výsledku má taká Zuzana Piussi, ktorá všetkých náležite obliekla, a možno aj vymyslela rozloženie scény v priestore? Postavy hovoria svojím zovňajškom, aj keby len nemo gestikulovali. STOKA okrem jazyka vytvorila aj osobitý typ či charakter: filozofa s udivujúcou hĺbkou a naivitou myšlienok, zmes intelektuála a truľa, ihravého klauna s ožratým bezdomovcom, živelnej štetky s prostoduchou slovenskou konzervatívkou vzdychajúcou po láske. Stoka, vlievajúca sa do zurčiacej bystriny. Postavy prosia o pochopenie, o vypočutie, boja sa samoty a delíria tremens. Je alkoholizmus nevyhnutnou súčasťou umenia? Života umelcov? Charakterizácia bližšie neurčených typov sa mieša so sebavýpoveďou hercov - autorov. Vlastný chorobopis napísaný so zdravým odstupom od seba samého. Všetko je pospájané humorom, „podjebákmi“ voči sebe, predstavovaným typom i javom okolo seba. A tých je dosť. Monodrámy sú azda najreprezentatívnejšou ukážkou herectva STOKY. Osobitne Ľubo Burgr a Zuzana Piussi opäť výrazne upozorňujú na jeho zvláštnosti. Civilnosť osobného prejavu sa mieša s hereckou štylizáciou, ktorej napomáha spomínaný štylizovane hovorový jazyk. Hráme samých seba, ale musíme ich hrať scénicky presvedčivo. Burgr, ako mudrujúci vyznavač metódy hyperrealistického racionalizmu, ktorej použitie aj tak vždy dopadne napiču, a Zuzana Piussi ako osamelá, krutá romantička v dave, sa najdôslednejšie, a možno aj najnevedomejšie, pohybujú v danom rámci, ostatní, vidí sa mi, väčšmi hrajú typy než samých seba. Jozef Chmel, fascinovaný výrazivom listov jednoduchých ľudí, sa v scéne Pamoky prevteľuje do postáv rôzneho veku i pohlavia. Úsmevná naivita listov navodzuje atmosféru nostalgie nad plynutím alebo aj uplynutím života: kolážovitá impresia zachytávajúca jeho paradoxy i farebnosť, s typickým chmelovským zmyslom pre charakterizačný detail: napríklad starý ded si osladí čaj len polovicou cukru, vrecúško starostlivo poskladá a odloží. Z postavy Inge Hrubaničovej v scéne Ten intenzívny pocit toho vyžaruje frustrácia zo samoty a vzťahov s mužmi. Zatiaľ čo ona všetko vyjadruje prívalom slov, jej partner (Ľubo Burgr) s kamennou tvárou len občas pohybom hlavy či očí naznačí únavu z daného vzťahu i situácie. Výkon Hrubaničovej je presvedčivý a plastický, a predovšetkým z neho cítiť, že herečka sa usiluje vytvoriť istý typ, aj keby to chcela poprieť. Toto úsilie je možno ešte zreteľnejšie v scéne Milan, v ktorej Lucia Piussi so šarmom a zmyslom pre čierny humor stvárňuje hysterickú a temperamentnú servírku nižšej kategórie z pohostinstva kdesi na trhu, azda na Miletičovej ulici. Výrazná štylizácia Laca Keratu v postave herca na dôchodku je mimoriadne funkčná. Kerata presvedčivo paroduje štýl psychologického realizmu, na ktorom bol, ako absolvent VŠMU, odchovaný. Tendencia vytvoriť výrazný typ a charakter, čo je v súlade so zvoleným žánrom monodrám, robí túto inscenáciu v doterajšej tvorbe STOKY výnimočnou, aj keď možno vidieť istú vývojovú líniu od Eo ipso a zvlášť Komory. No pri sledovaní Komory som sa nemohol zbaviť pocitu, že hercom bolo niečo nanútené, či už predstava postavy, ktorú majú stvárňovať, alebo celkového hereckého štýlu. V porovnaní s Komorou, Monodrámy na mňa pôsobia presvedčivejšie, a najmä autentickejšie. Herecky skúsenejší Kerata, Chmel, Hrubaničová a Lucia Piussi, čím nespochybňujem výkony Burgra a Zuzany Piussi, práve naopak, nepredvádzajú nijaký psychorealizmus, ale zrejme sa v ich výkonoch odráža prirodzený vývoj herca, ktorý hrá s obmenami stále rovnakú rolu a chce ju hrať vždy lepšie a lepšie. Monodrámy sú dôkazom ich osobného pokroku, ale aj, možno sa mýlim, a či je to jedno, odchýlky od pôvodnej poetiky súboru? Jej zmeny? V porovnaní s výkonmi Burgra a Zuzany Piussi? Kto na to odpovie? Všetko smeruje k tomu, aby sa herci uplatnili v masmédiách. A tak je inscenácia opäť zámernou kolážou o kolážovitosti všetkého: umenia i života, hrania i lásky. S láskou je to zložité. Človek po nej túži, po rôznych dobrodružstvách, ale aj po vernosti. Čo sa nedá, sa nedá. Vlastne chce žiť viac životov odrazu, a tak to skúša aspoň v umení. Alebo v alkohole. Všednosť človeka ubíja, ale vyžíva sa v tom. Potrebuje ubíjajúcu každodennosť, aby mohol naplno prežiť výnimočné okamihy. Pokiaľ nejaké existujú. Očarenie úpadkom, sila totálneho rozkladu osobnosti, hrdinský, vopred prehratý zápas so sebou samým. Nie nadarmo je STOKA STOKOU. Sú veci, ktoré vedia ovplyvniť kritika natoľko, že prestáva byť kritikom; tým väčšmi je človekom. Napríklad inscenácia, ktorá po čase mimoriadnym spôsobom opäť upomenie na mimoriadny súbor. Juraj Šebesta Juraj Šebesta evaluates
new offering - Monodramas (Monodrámy) - from the Stoka (Sewer) Theatre
in his article No Work, No Collages (Bez práce nie sú koláče). He states
that: "Stoka created not only new language, but also a new kind of character
with a surprising depth and naivety of thoughts, a mixture of an
intellectual and an idiot, a playful clown and a drunk homeless person,
of a sensual whore and a conservative Slovak simpleton desiring love. A
sewer flowing into a singing stream... Monodrámy are probably the most
representative production of Stoka's acting."
|
