Hetstato – ale kam? 
 
 

     Napísať stručný úvod k textu Hetstato, akoby odtrhnutom od inscenácie, je pre mňa veľmi ťažké; scenáre STOKY sú vždy skratkovité a vypúšťajú viaceré detaily, ktoré sa objavujú na javisku. Samotné publikovanie textu je problém pre redaktorov: uverejniť  pôvodný text v nezmenenej podobe alebo pripojiť pomocné preklady častí v cudzích jazykoch, osobitne časti v srbochorvátštine,  prípadne doplniť text o ďalšie prvky, ktoré tvorcovia doň nezahrnuli, ale sú dôležité pre celkové vyznenie písomného záznamu? Taký je napríklad úvodný a záverečný pravoslávny chorál, ktoré pôsobia ako zvláštny kontrapunkt k susediacim scénam a sú veľmi dôležité z hľadiska atmosféry. A našli by sme aj ďalšie príklady. Text je len východiskom pre inscenátorov a pôsobí na mňa ako podklad  k autorskému performance, ku ktorému sa inscenácia Hetstato približuje. Stačí si porovnať písomný záznam úvodnej scény Čínske divadlo s jej javiskovou podobou: čitateľ jednoducho nemôže vedieť, že Inge po čínsky spevavo piští a Zuza všetkými končatinami bojovne sviští, parodujúc tak čínsky folklór či našu predstavu o ňom. Na rozdiel od diváka čitateľ nevie, že Lucia a Ľubo komentujú výjavy z čínskeho divadla ironizujúcim mondénnym tónom, ktorý je sám osebe paródiou, hoci základný  tón ich konverzácie môže čitateľ vytušiť aj z písomného záznamu dialógu. 
      Vždy som tvrdil, že texty či scenáre STOKY sú  prenosné; v danom prípade som si nie istý, ale netvrdím, že nie... Hetstato totiž paroduje a ironizuje javy, v čom nadväzuje na  Dno, kým v predchádzajúcich inscenáciách, postavených na slove, boli stredobodom pozornosti charaktery a ich vzťahy. Dno predstavovalo posun v štýle STOKY, ktorý sa inscenáciou Hetstato potvrdil: došlo k akémusi splošteniu charakterizácie, k tvorbe akýchsi „týpkov,“ reprezentujúcich javy, ktoré tvorcovia parodujú a ktoré odrážajú atmosféru v našej spoločnosti,  pričom do týchto typov  vkladajú autobiografické prvky. Herci hrajú 
„týpky“ i samých seba, to je značka STOKY, ktorá ostáva. Obe inscenácie pocitovo vyvierajú zo slovenskej reality. Ale kým Dno  je rozpoznateľne zasadené do domáceho prostredia s jasnými  prvkami spoločenskej satiry, Hetstato je neurčitejšie, univerzálnejšie, medzinárodnejšie. Akoby sa doň premietala ľudská skúsenosť s civilizáciou. V Hetstato silno znie motív úniku z reality, z tohto sveta - preto môj doplnok k titulu  ale kam?   Hetstato je pre mňa možno ani nie tak „hystericko-zúfalý výkrik šialenstva,“ ako skôr priznanie si, že niet kam ujsť. A to je naozaj dobrý dôvod na onen výkrik alebo na návštevu u psychiatra. Alebo na pokračovanie v doterajšej činnosti. 
       Hetstato vnímam ako úvahovú talkshaw na tému kultúra a kultúrnosť (okolo nás i v nás.) Už v úvodnom dialógu v angličtine, kde sa Ľubo a Lucia vyjadrujú k scénke čínskeho divadla, sa ironicky spomína miešanie kultúr, hoci nevieme, či tvorcovia ironizujú tému samotnú alebo skôr „týpky“, ktoré predstavujú... Myslím, že na to sa nedá jednoznačne odpovedať a to je charakteristiká črta STOKY a jeden zo spôsobov budovania dramatického napätia. Hetstato je azda „najdekomponovanejšia“ inscenácia STOKY, aby som sa vrátil k termínosloviu Blaha Uhlára a Miloša Karáska z konca 80. rokov, ale zároveň jednotlivé scény svojou témou, atmosférou a spôsobom podania vytvárajú jeden celok inscenácie.  Je to opäť uvoľnená mozaikovitá skladba, prúd asociácií na danú tému. Tak môžu spolu ladiť čínske divadlo, uvedené pravoslávnym chorálom a komentované v angličtine, rozhovor v srbochorvátštine, v ktorom Inge  zároveň stelesňuje afektovanú moderátorku a ešte afektovanejšieho až hysterického umelca, meditujúceho o zmysle tvorby a tvorivosti pre človeka, i diskusia v slovenčine o tom, čo je kultúra. V tejto scéne je štýl STOKY veľmi priamočiary: Luciine hrdelné výkriky na podporu kultúry („kultúra je viac,“ „ svet potrebuje kultúru“,“ kultúra je kultúra“ a pod.), jej hystericky štylizovaný prejav ladí so scénografiou: Zuza, Ľubo, Inge a Lucia sedia na kovových barových stoličkách pri akejsi slamenej zástene, na ktorej visí kotúč záchodového papiera a ktorá vytvára  bočné krídla scény, vymedzujúce šachovnicovú podlahu. Herci odchádzajú stredom scény pomedzi korálkové závesy. Zvláštna, škaredo-pekná scéna, ktorá zaujme svojou kultivovanou gýčovitosťou. Už len vyprázdniť sa uprostred scény, utrieť sa toaleťákom a hrdo pohodiť hlavou pri jemnom poodtiahnutí štrkotajúcich závesov. Asi to nie je náhoda, že práve scéna Kultúra sa odohráva v slovenčine. Po vzrušenom prejave tejto scény nasleduje nervózne upokojujúci  Pugačevovej hit Miliony alych roz v šarmantnom podaní Inge v ruštine. A po ňom paródia vzťahu západniar – našinec v scéne Lila opäť v angličtine. Nekritický rešpekt a obdiv všetkého, čo zaváňa angličtinou, možno už nepredstavuje natoľko aktuálny motív ako pred krátkym časom, ale čosi také predsa len tkvie v prevažujúcej malosti či sebapodceňovaní  ako trvalých prvkov slovenskej nátury. A presne o tom hrá Ľubo, ktorý sa našsky svetaznalo vypytuje zhovievavo povýšeneckej cudzinky v podaní Lucie na kultúrne dianie v Amsterdame. Scény Integrálnosť, Kultúra, Jebať a srať na mňa pôsobia ako „významotvorné,“  ostatné skôr ako „doplnkové.“ Inge a Lucia sa na viacerých miestach vyjadrujú v mužskom rode, máme tu teda aj akýsi príklad „cross-gender“ divadla, čo by asi v danej zmesi motívov globalizácie, amerikanizácie, balkanizácie a prirodzenej blbosti jednotlivca i kolektívu nemalo chýbať. Jedna zo spomínaných „významotvorných“ scén Jebať a srať  opäť vychádza väčšmi zo slovenskej, poťažmo východoeurópskej reality a vrcholí v nej motív agresivity. Asi preto aj táto scéna znie v slovenčine.  Je to opäť šokujúco priamočiara výpoveď – rozhovor o holých pičiach na stránkach serióznych novín a o hodnote takéhoto odkazu pre nasledujúce generácie. STOKA na míle vzdialená metaforickému, náznakovému štýlu.  Táto scéna je akoby kontrastným dvojčaťom scény Kultúra, tým nevychovaným a živelným. Vulgárnosť v nás a okolo nás je vyjadrená početnými variáciami základného pojmového trojslovia slovenčiny. Treba však povedať, že vulgarizmy už začínajú byť tak trocha stokárskym klišé, herci ich dokážu podať podozrivo bravúrne a so zjavným pôžitkom.  Asi je už taký trend v súčasnom umení a diváci sa pritom cítia v pohode, ako doma. 
        Výjavy v inscenáciach STOKY ale nemôžeme brať doslovne, dôležitý je pocit, ktorý vzbudzujú. Na istom pocite sa nesie každá inscenácia – Hetstato možno najväčšmi na neuróze vyvierajúcej z nemožnosti úniku. Lebo stokárske postavy chcú uniknúť – pred sebou samými, pred realitou, pred týmto svetom. Lež kam?