Vyštudoval divadelnú školu, aby odvrhol všetko, čo ho v nej naučili.
   Prijal angažmán v klasickom štátnom divadle, aby prudko zanevrel na klasický typ divadla. 
   Na prahu normalizácie uvažoval o vstupe do KSČ, aby sa o niekoľko rokov stal zápalistým antikomunistom.
   Po páde komunizmu sa stal radikálnym zástancom slovenskej samostatnosti, aby o niekoľko rokov hlboko pohŕdal tými, čo sa o ňu pričinili.
   Založil vlastné divadlo Stoka, o ktorom sa viac hovorí, ako sa doň chodí.
   Napriek tvrdej diskriminácii zo strany mečiarovských ministrov kultúry udržal Stoku nad vodou. Diskriminácia pominula, a Stoka sa potápa.
   V čase kapitalizmu úporne bojuje proti socializmu v kultúre.
   Považuje štát za zásadnú prekážku nezávislosti umelca a žiada od neho peniaze na činnosť svojho divadla. 
   Principál, režisér, krstný otec, krčmár. 

   Blaho Uhlár.
 

   Odkiaľ ste?

   Narodil som sa v Prešove, ale celé detstvo a mladosť som prežil v Ružomberku.

   To je kraj so silným pocitom slovenskosti. Vnímali ste to?

   Iste. A nielen cez ten kraj. Pochádzam z katolíckej, silne národne orientovanej rodiny.

   Čím sa zaoberali vaši rodičia?

   Otec bol stredoškolský profesor, polyhistor, workholik, venoval sa jazykovede, archeológii, etnografii. Písal do lingvistických časopisov, organizoval recitačné preteky, myslím, že dokonca stál aj pri zrode Hviezdoslavovho Kubína.

   Prejavoval sa aj politicky?

   Počas môjho života nie, viem však, že sa politicky angažoval v tridsiatych a štyridsiatych rokoch.

   Ako?

   Bol členom HSĽS.

   Aktívny?

   Bol veriaci katolík a kultúrne založený človek. Mal tuším nejakú funkciu v kultúre.

   Ako to s ním dopadlo po oslobodení?

   Rok sa skrýval niekde mimo Slovenska, a tak im unikol. Často a celkom vážne mi hovorieval: Som rád, že ma neobesili.

   V päťdesiatych rokoch nemal problémy?

   Politike sa vyhýbal. Pamätám sa, že niekedy v šesťdesiatych rokoch ho kamsi odviedli eštebáci. V strachu som utekal na pôjd, kde sme mali schovanú nemeckú plynovú masku od vojny. Niekam som ju zahodil, bál som sa, že to bude dôkaz proti nemu.

   Čo robil koncom šesťdesiatych rokov?

   Bol profesorom na Strednej priemyselnej škole textilnej. Napokon ho v roku 1970 zo školstva vyhodili a dva roky, čo mu zostávali do penzie, robil skladníka. Nešlo vtedy o politiku, ale tí, ktorí sa na začiatku normalizácie dostali v meste k moci, nemohli zniesť, že tu bol ktosi, koho si ľudia vážili.

   Čo si myslel o komunistoch?

   Bál sa ich.

   Dožil sa samostatného Slovenska?

   Áno, umrel pred tromi rokmi. Ale neželal si rozpad Československa. V čase, keď sa delila federácia, stál na strane Václava Havla.

   Čím bola matka?

   Mama bola stredoškolská učiteľka, predtým však bola aj jednou z prvých herečiek prešovského divadla. Mala však otca, ktorý jej povedal, že herečky a doktorky sú kurvy a ona profesionálne divadlo nechala.  Nedokázala si presadiť svoje, bola priveľmi poslušná.

   Aj vy ste boli poslušné dieťa?

   Ešte na základnej škole som sa rozhodol, že chcem robiť divadlo.

   Robili ste ho?

   Od piatej triedy, teda od jedenástich rokov. Hrával som aj u mamy, ktorá v tom čase režírovala ochotnícke divadlo, ale viac ma bavilo to, čo sme robili so spolužiakmi. Napísali sme viacero takýchto „divadiel“ či estrád, a hrali sme v nich.

   Koncom šesťdesiatych rokov ste začali študovať na VŠMU. Bolo to cieľavedomé rozhodnutie?

   V siedmej triede som sa rozhodol, že budem režisér. Najskôr som chcel byť herec, ale potom som zistil, že režisér sa nemusí učiť naspamäť texty, a to rozhodlo.

   Rodičia súhlasili?

   Mama áno, otec nebol veľmi nadšený.

   Na VŠMU vás vzali bez problémov?

   Ak myslíte na minulosť rodičov, nehrala nijakú rolu. Písal sa rok 1969.

   Ako ste vnímali koniec šesťdesiatych rokov v Bratislave?

   Vo februári 1968 som tvrdil, že ak prídu Rusi, pôjdem do hôr, ale keď prišli, do žiadnych hôr som samozrejme nešiel. Potom prišla normalizácia a s ňou aj proces mojej vlastnej normalizácie.

   Ako to?

   Nesúhlasil som s tým, čo sa deje, ale nemal som síl s tým bojovať.

   Mali ste osemnásť rokov, neuvažovali ste o emigrácii?

   Nie. Dokonca som v lete 1969 vyhral akési recitačné preteky a bol som za odmenu v Budapešti a vo Viedni. Napísal som vtedy odtiaľ pohľadnicu s textom: Slovák som a Slovák budem. Až do tohto roku som naozaj nikdy neuvažoval o emigrácii.

   Do tohto roku?

   Áno, hovorím o roku 1999.

   Vaša generácia dosť rýchlo pochopila, že pokus o liberálnejší socializmus stroskotal a treba sa podľa toho zariadiť. Mnohí vaši kolegovia vstúpili do KSČ. Ako sa s tým vyrovnal mladý umelec?

   Priznám sa, že dosť aktívne. Keď vzniklo na škole SZM, bral som to ako priestor, kde sa môžem realizovať. Dokázal som teda sám seba oklamať. Dokonca som dosť vážne uvažoval, že vstúpim do strany. Otec ma pred tým varoval, našťastie som ho poslúchol.

   Kto vám dal takúto ponuku?

   Myslím, že to bol profesor Mrlian. Aj na VŠMU strana potrebovala mladú krv. Vtedy tam vstúpilo veľa mojich spolužiakov - Ondrej Šulaj, Peter Valo, moja žena...

   Všimli ste si, že niektorých vašich profesorov vyhadzujú zo školy?

   Áno, politickú ekonómiu nám mal prednášať Milan Šimečka, ale nestalo sa tak. Zmizol aj profesor Karvaš. Brali sme to ako fakt, no snažili sme sa zachovať si od tých vecí odstup. Na iné nebola ani energia, ani vôľa. Skôr sme hľadali cesty, ako využiť jestvujúci priestor.

   Čo vás až tak lákalo na KSČ, že ste uvažovali vstúpiť do nej?

   Videl som, že aj v českom divadle, ktoré mi imponovalo - či už to bola Ypsilonka, neskôr napríklad Ha divadlo - ľudia, čo tam chceli niečo urobiť, museli byť v strane. Inak nemali možnosť samostatne pracovať. Nezabudnem, ako som ešte v roku 1974 presviedčal výtvarníka Daniela Fischera, že do strany treba ísť, pretože komunizmus robia tí, ktorí v nej sú.

   Presvedčili ste ho?

   Nie. On tomu už vtedy neveril, ja áno. Ja som sa stal antikomunistom až v roku 1979.

   Poznali ste český divadelný disent? Vedeli ste o Havlovi, Kohoutovi, Landovskom, o bytovom divadle Vlasty Chramostovej?

   Vedel som o tom, že existuje Václav Havel a že je zakázaný. Čítal som pár jeho vecí, neskôr som počúval Hlas Ameriky, no nikdy som sa k disidentom nepriblížil.

   Vedeli ste o Charte 77?

   Vedel, ale nepoznal som jej text. Bol som v tom čase na vojne, tak ma našťastie minulo aj podpisovanie Anticharty. Dnes naozaj neviem, či by som ju inak nepodpísal.

   Po skončení VŠMU ste odišli do Trnavy, do Divadla pre deti a mládež. Vy ste ho vlastne zakladali, nie?

   To divadlo, napokon ako všetky divadlá založili komunisti napchali tam svoje kádre, aby to však mohlo vôbec fungovať, musel to divadlo aj niekto robiť. Vybrali si zo školy celý jeden ročník, a tak sme tam všetci odišli.

   Kto všetci?

   Napríklad Marián Zednikovič, Zuzana Kronerová, Vladimír Jedľovský.

   Bavilo vás robiť divadlo pre deti?

   Od začiatku sme sa zhodli na tom, že chceme hrať aj pre dospelých. No paradoxne mi práve divadlo pre deti umožnilo, že som začal robiť aj vlastné autorské veci. Na začiatku to boli klauniády.

   Už v Trnave ste mali pocit, že chcete robiť alternatívne divadlo?

   Už tam som mal vlastnú predstavu o divadle, no nebol som schopný si ju formulovať. A nemal som si ju ako a s kým overiť. Bolo mi skôr jasné, čo nechcem robiť.

   Čo?

   Vždy som mal problém vybrať si konkrétny dramatický text. Nijaký ma nikdy veľmi neoslovoval, a keď som si konečne nejaký vybral, nemal som chuť ho interpretovať. A pri jeho režírovaní som strašne trpel.

   Prečo?

   Pre to interpretovanie. Už vtedy som si myslel, že interpretačné divadlo je prekonaná záležitosť.

   Ale v Trnave ste s Janou Juráňovou urobili sugestívnu kompozíciu Téma Majakovskij, a to bola interpretačná inscenácia.

   To bola jedna z mojich posledných. Napokon som to dokázal od seba odvrhnúť. Prestal som v divadle veriť kauzalite.

   Aj kolegom?

   Keďže rád za sebou pálim mosty, dodnes si hovorím, že hoci som bol v Trnave pätnásť rokov, na tamojšie divadlo mám skôr zlé spomienky.

   Hosťovali ste v tom čase niekde?

   Málo. V roku 1988 som v Štúdiu Novej scény naštudoval Pirandellovu hru Šesť postáv hľadá autora. Práve po tejto premiére som si povedal dve veci: už nikdy interpretačná hra, už nikdy práca v štátnom divadle.

   Prečo?

   V Štúdiu Novej scény sa vtedy zišlo prakticky celé normalizáciou rozmetané Divadlo na korze. Myslel som si, že si práve pri tejto hre porozumieme a spolu nájdeme nejakú kontinuitu s minulosťou. Stal sa pravý opak. Marián Labuda na mňa dodnes spomína v zlom. Bolo to moje posledné utrpenie.

   Vraj vás fascinovala spolupráca s Ukrajinským národným divadlom v Prešove.

   Na rozdiel od vtedajšej Novej scény ma tam nepokladali za netalentovaného a neschopného sopľoša. Od začiatku medzi nami vznikla absolútna dôvera. Dokonca som ich presvedčil, aby nehrali v ukrajinčine, ale v rusínskom jazyku.

   Kde vás zastihol november 1989?

   Pracoval som v Prešove, ale býval som v Bratislave. Bol som skeptik. Nevedel som si predstaviť, že sa v tejto krajine môže niečo zmeniť. A že to môžu urobiť umelci. Dokonca som v prvých revolučných dňoch šiel za Kňažkom a povedal som mu, že ja slovenským hercom neverím.

   Prečo ste im neverili?

   Neveril som, že sa dokážu vzdať svojich kšeftov v televízii a ísť do štrajku.

   No práve herci chodili v Novembri do fabrík a mobilizovali robotníkov. Všetci si pamätáme, ako Marián Labuda vystúpil na tribúne so známym výrokom o zneužitých tvárach. Ako ste to vtedy vnímali?

   Trpel som. Neveril som mu ani pol slova.

   A Emílii Vášáryovej ste verili, keď hovorila: Láska, láska?

   Áno, jej som veril. Zahrala to síce falošne, ale veril som, že to myslí úprimne.

   Čo sa s vami dialo po novembri 1989?

   Dosť dlho som sa vyrovnával sám so sebou, bol som presvedčený, že som parazit. Uvedomil som si, že keď konečne môžem robiť to, čo som túžil robiť celý život, teda samostatné divadlo, musí mi na to dať niekto peniaze.

   To je už príbeh divadla Stoka. Nás teraz zaujímajú vaše politické postoje.

   Bol som vždy separatista. A dodnes som.

   To znamenalo čo?

   Napríklad to, že som podpísal 61 krokov k samostatnosti Slovenska.

   Čo ste si od toho sľubovali?

   Vždy som bol presvedčený, že každý človek je pánom svojho osudu a nikto nemá mať svojho poručníka. A myslel som si, že aj Slováci sú národ, ktorý je povinný vládnuť si sám.

   Boli ste teda za samostatný štát?

   Áno. Vždy som chcel byť samostatný, ako v živote, tak aj v štáte.

   Aj napriek tomu, že vašu divadelnú originalitu v polovici osemdesiatych rokov neobjavila slovenská, ale česká divadelná kritika?

   Staviate otázku tak, ako keby som bol proti Čechom. To som nikdy nebol, len som chcel, aby za nás nerozhodovali.

   Určite vám neušlo, kto sa zmocnil myšlienky národnej samostatnosti. Aký ste mali pocit, keď ste sa ocitli v jednom vreci s Pánisom, Móricom či Slotom? Boli títo ľudia reprezentanti vašej myšlienky?

   V otázke samostatnosti Slovenska sme sa zhodli. Samozrejme, nepredpokladal som, čo sa môže stať neskôr. A čo sa aj stalo.

   Netušili ste, že s takýmito ľuďmi sa to nemôže skončiť dobre?

   Asi nie. Že im ide o rozkradnutie štátu, som zistil až neskôr. U mňa to vždy bola otázka občianskej zodpovednosti.

   Dalo sa byť na začiatku deväťdesiatych rokov demokratom a separatistom súčasne?

   Určite. Bolo chybou, že slovenská intelektuálna špička bola povýšená nad národ a urážala ho tým, že mu vysvetľovala, prečo si nikdy nebude schopný vládnuť. Veď práve vtedy nastala tá tragická situácia, že sa tejto perspektívnej myšlienky zmocnili ľudia, ktorým vlastne o ňu vôbec nešlo.

   Ku ktorej politickej strane ste sa vtedy prikláňali?

   K Slovenskej národnej strane, pretože chcela samostatnosť. Potom už nie. Politicky som však za túto stranu nikdy nevystupoval, hoci v roku 1994 prejavila o mňa určitý záujem.

   Ľudia, ktorí sa od začiatku deväťdesiatych rokov usilovali o slovenskú samostatnosť, ju nezriedka vzťahovali k fašistickej minulosti Slovenskej republiky 1939 - 1945. Takisto im neboli až také cudzie prvky rasizmu a xenofóbie. Ako to na vás pôsobilo?

   Pre mňa bola hodnotou nezávislosť, a všetko ostatné som bral ako niečo okrajové. Ako niečo, čo nikdy nemôže nadobudnúť väčšie rozmery.

   Iste, slovenskí separatisti nedosiahli rozmer Miloševiča. Ako ste to však mohli brať ako niečo okrajové?

   Z hľadiska historického som to asi podcenil.

   Nikdy ste nemali pocit, že to, čo sa stalo v Juhoslávii, sa môže stať aj u nás?

   Zavádzate a vnucujete mi odpovede. Nemám ten pocit. Boli predsa aj iní, ktorí boli za samostatnosť. Napríklad Milan Kňažko. A hoci dnes máme medzi sebou isté problémy, nemyslím si, že by v sebe mal čo len kúsok xenofóbie alebo antisemitizmu. Alebo František Mikloško, ktorý sám povedal, že nehlasoval tak, ako mu kázalo srdce.

   Ján Čarnogurský či František Mikloško v rozhodujúcom okamihu hlasovali proti samostatnému Slovensku.

   To je tragédia, a tá sa ťahá ďalej. Tým, čo vtedy urobili, dovolili Mečiarovi vládnuť a zamoriť našu krajinu. To všetko len preto, že priveľmi špekulovali. A preto si národ zvolil Mečiara.

   Mečiar chcel Čechov dokopať do federácie. Za Slovenskú národnú stranu, ktorá jediná mala v roku 1992 v programe samostatnosť Slovenska, nehlasovalo ani desať percent voličov.

   Možno to neplatí absolútne, nič to však nemení na tom, že slovenská intelektuálna špička sa nevedela národu prihovoriť tak, aby ich prijal.

   Vy ste nikdy náladám xenofóbie nepodľahli?

   Možno mi niečo dokážete, ale principiálne nie.

   Dobre. Píše sa rok 1991 a vy zakladáte divadlo Stoka. Čo stálo pri jej vzniku?

   Demokracia. A Václav Macek z ministerstva kultúry. Nebol to môj priateľ, poznal však moju prácu, povedal si, že stojí za podporu, a šmahom ruky našiel sedemstotisíc korún. Nehovoril o tom, že musí kopírovať nejaký vlaňajší rozpočet.

   Deklarovali ste sa ako nezávislé a neštátne divadlo, no chceli ste byť zaradený do štruktúry štátnych divadiel. Prečo?

   Usiloval som sa o to až v roku 1993 či 1994, a to len preto, že narastali problémy s financiami. Videl som okolo seba divadlá, ktoré síce nemali umelecké úspechy, ale boli celkom slušne dotované.

   Nie je to v rozpore s vašimi názormi?

   Dnes už áno.

   Čo je vlastne Stoka? Divadelný súbor? Komunita?

   Najskôr slobodná a dobrovoľná komunita, aj keď teraz už zúžená. Možno niečo ako kibuc.

   Nie je tá sloboda tak trochu doktrinárska? Nie je neslobodou v tom zmysle, že sa musíte programovo odlišovať?

   My sa odlišujeme z princípu. Je to výsledok prirodzeného pohybu, a nie vopred naprogramovaného cieľa.

   Počuli sme aj takú definíciu divadla Stoka, že je to Uhlár a sedem trpaslíkov.

    (Smiech.)

   Aj takú, že Stoka je Kuba a vy ste Fidel Castro.

    (Smiech.) Musím si to zapísať. Dáme to do bulletinu.

   Je to pravda, že nechodíte do slovenských divadiel?

   Určite chodím do nich viac, ako slovenskí divadelníci do Stoky.

   Čo ste videli v poslednom čase?

   Naposledy nejaké inscenácie na Divadelnej Nitre. Videl som Astorku, Polákových Meštiakov. Páčili sa mi.

   Nemáte chuť robiť divadlo niekde inde? Trebárs v Astorke?

   Nevstúpil by som do nijakého kolektívu štátneho divadla. Ale je úplná zvrhlosť, že Astorka nemá trojnásobne väčšiu dotáciu, ako povedzme divadlo vo Zvolene, ktoré za posledných štyridsať rokov nič nedokázalo.

   A keby ste dostali ponuku zo SND?

   V nijakom prípade by som tam nešiel.

   Váš kolega Viliam Klimáček z alternatívneho divadla GunaGU tam urobil svoju dramatizáciu Jesenského Demokratov. Čo na to hovoríte?

   Nevidel som to. Vilo má dve výhody - je prístupnejší človek a nepracoval nikdy v štátnom divadle.

   Na Slovensku sa často a vášnivo diskutuje o tom, čo je profesionálne a čo neprofesionálne divadlo. Kto je podľa vás profesionál? Ten, kto má na divadlo diplom? Ten, kto za prácu v divadle berie plat?

   Je to problém kritérií. Pre mňa je to možnosť pokojne a sústredene pracovať, ja nechcem niečo písať a potom to skúšať po večeroch a po víkendoch popri inom zamestnaní, kde si zarábam na živobytie. Z tohto pohľadu je Stoka profesionálne divadlo, hoci ľudia od januára nedostali nijaké peniaze.

   V poslednom čase sa zdá, že Stoka zanevrela na kritikov, ktorí ju vlastne „urobili“. Nie je to odraz vnútorných problémov Stoky? Hovorí sa dokonca o rozpade súboru...

   Nesúhlasím. Bez kritikov by Stoka možno ani nebola. No aj kritikom, ktorých si vážim, sa občas stáva, že píšu o predstaveniach Stoky na základe svojho predchádzajúceho poznania. Hráme predstavenie, ktoré sa volá Dno, príde kritik a povie: Aha, Dno, Gorkij má hru Na dne, už viem, čo o tom napíšem.

   Nie je váš problém aj v tom, že sa izolujete, že neviete žiť v normálnych štruktúrach?

   Slovenské divadlo znamená štátne divadlo, a to nie je „normálna štruktúra“. Komunisti dali peniaze umelcom, aby ich za to oslavovali. Umelci tak tvoria za ich peniaze. Štát dáva kritikom peniaze, aby písali o tom, aké je to divadlo dobré a v mnohých prípadoch dáva štát peniaze aj divákom, aby na to chodili. V štátnom divadle niet nič prirodzené. Je to umelý svet, akvárium. A dnešná moc nerobí nič pre to, aby rozbila takéto centralizované štruktúry. A nielen v kultúre.

   Máte predstavu, ako transformovať slovenské divadelníctvo?

   Zrušiť všetky štátne divadlá. Štyri pätiny peňazí na divadlo vrátiť, dať ich hoci do zdravotníctva, a zo zvyšku podporovať nezávislé životaschopné kolektívy.

   Kto ich vyberie?

   Nezávislá odborná komisia. Tí, ktorých postavenie nezávisí od štátu. Napríklad kritici, ktorí hlasujú v divadelnej ankete DOSKY.

   Boli by ste schopní zhodnúť sa s inými divadelníkmi na zložení takejto komisie?

   Určite. Aj keby to bolo bolestné. Tak vzniklo aj Združenie nezávislých divadiel, a tak to bolo aj 11. apríla v Stoke, kde sa stretli mnohí umelci z mnohých oblastí, ktorí by si za normálnych okolností nemali čo povedať. Spojil nás spoločný nesúhlas so spôsobom štátneho financovania kultúry.

   Nie je nezávislá kultúra nezávislá aj tým, že nežiada peniaze od štátu?

   Prečo by som nežiadal peniaze od štátu, ktorého som daňovým poplatníkom? Za štyri roky, za ktoré Stoka dostala od štátu stotisíc korún, odviedla na daniach a odvodoch poldruha milióna a vytvorila desať pracovných príležitostí. Som občan tohto štátu, a nie parazit. Ja som tento štát založil na to, aby on pomáhal mne, a nie naopak.

   Keby by bolo vašim zriaďovateľom napríklad mesto, dostali by ste peniaze na divadlo a na niekoľko rokov voľnú ruku v umeleckej činnosti, vzali by ste to?

   Viem, že sa to tak robí v Európe, ale ja by som to asi nevzal. A navyše je to hypotetická otázka, veď mňa každý, napokon aj vy, pokladá za blázna, extrémistu, niektorí aj za paranoika.

   Aký je podľa vás rozdiel medzi štátnym divadlom a neštátnym, ktoré „len“ žiada od štátu peniaze na svoju činnosť?

   Veľký. Neštátne divadlo je slobodné, nezaložil ho ani štát, ani región, ani mesto, nik ho nemôže zrušiť, nik nemôže menovať a odvolávať jeho riaditeľa.

   Čiže nejde ani tak o ekonomickú nezávislosť, ako o nezávislosť rozhodovania?

   Určite. U nás je to tak: ak niekde rastie nejaký kvietok a je pekný, štát ho vytrhne. Lebo on ho tam nezasadil. Normálny človek to robí inak: pekný kvietok polieva, stará sa oň. A taký, ktorému sa nedarí a nedá sa mu pomôcť, dá preč.

   To platí aj pre ľudí? Aj pre divadlá?

   Chcem od štátu, aby pomáhal tomu, čo je životaschopné. Aby to nezdochlo. A tomu, čo nie je životaschopné, pomôcť, aby zdochlo. Ubezpečujem vás, že ak sa zruší slabé divadlo, uľaví sa aj tým, čo v ňom pracovali.

   Často definujete seba i ľudí okolo Stoky ako tých, ktorým je cudzí Mc World. Čo tým myslíte?

   Zjednodušene povedané - svet konzumnej spoločnosti.

   Aký je váš vzťah k takému svetu?

   Odmietam ho.

   Neviem, či vás to poteší, ale trochu vás to spája s blúznením Augustína Mariána Húsku. Odmietate tzv. konzumnú spoločnosť aj napriek tomu, že jej súčasťou je aj hmotný blahobyt, vďaka ktorému potom môžu aj idealisti žiť a konať slobodnejšie?

   Pred štyrmi rokmi mali možnosť získať od agentúry Donar pol milióna korún za „reklamu na elektriku“. Na združení sme sa zhodli, že tie peniaze sú špinavé mečiarovské a nechceme ich. Keď sme to Donaru telefonicky oznámili, počuli sme v slúchadle búrlivý rehot celej agentúry. Je to podľa vás blúznenie?

   Aj vaši sponzori sú zo sveta Mc Worldu...

   Akí sponzori? Tí, čo nám vlani dali spolu tridsaťtisíc korún? Dá sa to nazvať sponzorstvom?! Keby tento štát bol normálny a nepopieral jednotlivca, sponzora by som nepotreboval. Keby tu boli normálne finančné a daňové zákony, myslím, že by nás celkom slušne uživila tá krčma, ktorú v Stoke prevádzkujeme.

   Čo už je konzumnejšie ako krčma?

   Krčmu máme na to, aby sme mohli byť slobodní vo svojom rozhodovaní. Možno je to paradoxné, ale nám v nej nejde o zisk. Preto ma uráža, keď mi starosta mestskej časti Staré mesto neodpustí desaťpercentný odvod za predaj alkoholu a cigariet.

   Ten odvod nie je daný zákonnou normou?

   Keď si niekto otvorí krčmu, aby si zarobil na mercedes, tam to má logiku. Ale keď krčma slúži na to, aby nezdochlo jedno divadlo, tak tým odvodom štát vlastne od nás vymáha výpalné.

   Až tak?

   V tomto štáte sú všetky zákony, všetky nariadenia zamerané proti jednotlivcovi. Ani táto vláda s tým nič nerobí. Asi tomu nerozumie. A vôbec už tomu nerozumie, pokiaľ ide o kultúru.

   Ako to?

   Napríklad prijal sa zákon o povinnosti každého umelca odvádzať 2% z honorárov do umeleckých fondov. Predčasom som bol v tej veci za Kňažkom, vtedy bol poslanec NR SR, a toho to vôbec nepoburovalo - veď vždy sme platili dve percentá...

   Ten zákon v roku 1992 predložil Ivan Hudec.

   A tento boľševický, kolektivistický, podľa mňa jasne protiústavný zákon platí dodnes. A takisto ma poburuje, že sa platia koncesionárske poplatky za rozhlas a televíziu.

   Nie je z nich financovaná?

   Verejnoprávne médiá sú financované zo štátneho rozpočtu, a ten je z našich daní. Ja si aj tak myslím, že STV by sa mala zrušiť. Je to luxus a rozkrádanie peňazí občanov.

   Voľby 1998 vrátili Slovensko späť na cestu demokracie. Očakávali ste ten obrat?

   Prispel som k nemu. Som neveriaci, no keď som hádzal lístok do volebnej urny, prežehnal som sa a rozplakal. Keď som to hovoril Františkovi Mikloškovi, povedal: Keby ste boli veriaci, dopadlo by to ešte lepšie. Asi mal pravdu.

   Takže ste si zvolili, to, čo máme. Ste spokojný?

   Situáciu v kultúre táto vláda stále nerieši. Preto som rád, že ich vyzvalo aj Grémium tretieho sektora, nech rozmýšľajú o občanovi. Problémy v kultúre vlastne odhaľujú problémy celého štátu - podporuje sa kolektivizmus, obmedzuje sa individuálny tvorca hodnôt. Jediné, čo ma teší, je, že vychádzajú najavo všetky tie rozkrádačky a tunelovačky, hoci nemám priveľkú dôveru, že zločinci budú potrestaní.

   Ako sa dívate na vládnu koalíciu?

   Dúfam, že vydrží, lebo každá iná možnosť je horšia.

   Ako je separatista spokojný s účasťou Maďarov vo vláde?

   Vidíte? Táto otázka je symptomatická. Vy si myslíte, že keď chce byť niekto nezávislý, musí byť prinajmenšom xenofóbny.

   Som rád, že sú tam.

   Aj keď podľa SNS nie sú štátotvorným národom?

   Je ich tu desať percent a je logické, že participujú na správe vecí verejných.

   Majú podľa vás nadštandardné práva?

   Neviem to posúdiť. Môžem im len závidieť, že majú na menšinovú kultúru viac peňazí ako my na menšinové divadlá.

   Aký máte názor na situáciu v Kosove?

   Srbi terorizujú celé teritórium bývalej Juhoslávie už takmer desať rokov. Zásah krajín NATO považuje za vysoko kvalifikované politické i vojenské rozhodnutie.

   Ako sa to podľa vás skončí?

   Myslím si, že zlo by malo byť porazené. Kniha o zločinoch komunizmu je už napísaná, ale jeho zločiny sa dejú ďalej.

   Ivan Lexa vo vyšetrovacej väzbe?

   V poriadku.

   Koho zo slovenských politikov si vážite?

   Mikuláša Dzurindu.

   Dôvod?

   Je prirodzený a zrozumiteľný. Čo slovenská intelektuálna špička ťažko znáša. To sú dozvuky intelektuálnych špekulácií zo začiatku deväťdesiatych rokov. No aj oná intelektuálna špička napokon musela uznať, že len Dzurinda môže priviesť demokratické sily k volebnému víťazstvu. Nemali iného.

   A ešte koho?

   Ladislava Pittnera.

   A  koho si nevážite?

   Tých je podstatne viac.

   Čo prezidentské voľby? Nestraší vás návrat mečiarizmu do slovenskej politiky?

   Obava tu je.

   Prezradíte, koho budete voliť?

   Ja by som volil historika Ľubomíra Liptáka. Ale ten nekandiduje.

   A z tých, čo kandidujú?

   Michala Kováča. Aj keď je to starý komunista. Nikdy nie Schustera.

   A keby stál v druhom kole Schuster proti Mečiarovi?

   Dostali ste ma. Nikdy nehovor nikdy.

   Vráťme sa poslednou otázkou k vášmu pôsobeniu v slovenskej kultúre. Nemáte pocit, že moc si vás tak trochu pestuje ako štátneho rebela, aby si vylepšila svoj liberálny imidž? Nebojíte sa, že sa stanete obľúbeným rebelom svojho ministra Kňažka?

    (Mlčanie.)

   Neodpoviete?

   Uvažujem, či sa nemám uraziť.