Hovoriť s režisérom Blahoslavom Uhlárom (DOSKY ’98 za réžiu inscenácie Tváre) je v istom zmysle priam divácky zážitok - ako by ste sledovali jeden zo špičkových výstupov stokovských Monodrám. Dramatické odmlky, hlasová škála od šepotu po rev, hra očí, tváre, rúk, presne odtieňujúca prudké striedanie odstupu a vášnivého prežívania. To je však len vonkajšia - hoci efektná - stránka jeho prejavu; podstatná je jeho náplň, slová tvoriace myšlienky, názory, postoje. V nasledujúcom rozhovore môžete sami posúdiť, či sú rovnako vášnivé, a pritom presné, rezolútne, a zároveň hlboko chápavé, navonok plebejské, a pritom veľmi noblesné - ako jeho nezvyčajné divadelné umenie.
 

   Detstvo, otročestvo, junosť

   Ulmanová: Začnime ako zvyčajne v našich rozhovoroch: Odkiaľ pochádzate a kto boli vaši rodičia?
   Uhlár: Narodil som sa v Prešove ale odpočiatku som žil a vyrastal v Ružomberku a odišiel som odtiaľ až po maturite v roku 1969, lebo ma na druhý pokus prijali na Vysokú školu múzických umení, kde som usilovne študoval až do roku 1974. Neprepadol som. Otec bol stredoškolský profesor a matka učiteľka obaja so silným záujmom o umelecké slovo, mama spoluzakladala v 44-tom roku Slovenské divadlo v Prešove (neskôr DJZ) ako herečka.
   Ulmanová: Aké boli šesťdesiate roky v Ružomberku? Akú malo toto mesto atmosféru?
   Uhlár: Jedna otázka ťažšia ako druhá. Na atmosféru Ružomberku šesťdesiatych rokov nemám nijaké zvláštne spomienky.
   Ulmanová: V týchto rokoch a v tomto meste sa ale odohrali vaše prvé divadelné pokusy...?
   Uhlár: Môj otec ma už od základnej školy učil recitovať, ale ja si myslím, že som sa stal dobrým recitátorom, až keď ma v puberte prestal viesť a ja som začal recitovať z vlastnej vôle. Moja matka zasa robila amatérske divadlo, divadlo poézie, kde som tiež participoval, no osobne som si vždy najviac vážil divadlo, ktoré sme od piatej ľudovej nezávisle na akýchkoľvek pedagógoch robili s mojím spolužiakom Stanom Michalom - malo aj svoj názov: Divadlo na stupni. No, divadlo... Boli to skôr také estrády, inšpirované televíznymi programami tých rokov, ale aj Voskovcom a Werichom. Lasicu a Satinského som vtedy ešte nepoznal, poznal som však už Milana Sládka a veľmi som ho obdivoval, takže som jeden čas robil aj pantomímu. 
   Hrávali sme v kresliarni, najväčšej triede v škole, školské lavice sme poukladali na seba do zadnej časti triedy, na špagáte nám viseli pomaľované baliace papiere ako kulisy, spoza ktorých sme vychádzali. Keďže sme každú vec zahrali len raz a potom sme písali a študovali druhú, mali sme vždy natrieskané. Na jednom takomto predstavení som si musel odskočiť, pravdaže pomedzi divákov. Keď som sa vracal a otvoril som dvere do miestnosti, naskytol sa mi takýto pohľad: cez divákov som videl kamarátov ako hrajú divadlo, na laviciach po bokoch sedeli tiež diváci a nado mnou, postavený na dvoch laviciach na sebe z oboch strán dvier stál stojaci rozkročený divák. Vchádzal som teda popod tento rhódsky kolos. Asi nikdy na túto momentku nezabudnem .
   V deviatej triede, keď som išiel na SVŠ-ku (Stredná všeobecno-vzdelávacia škola), sme si so Stanom povedali, že už musíme urobiť niečo väčšie, a tak sme napísali divadelnú hru. O Cyrilovi a Metodovi (ale neľakajte sa, bol to zas skôr politický kabaret). Ďalší rok sme napísali inú Zlatú komédiu. A potom sme sa odcudzili a v treťom ročníku som s ním prestal robiť.
   Hroncová: Chodili ste počas gymnázia aj na Hviezdoslavov Kubín?
   Uhlár: Raz, keď som bol prvák, mi sestra povedala: „Keď vyhráš Kubín, dostaneš zlaté pero.“ To bol pre mňa sen. Nikdy sa mi však nepodarilo dostať ďalej ako do okresného kola. Je iróniou, že keď som sa už potom odtrhol od otcovho odborného riadenia, tak som dosiahol oveľa viac. Ako tretiak som sa prepracoval až na krajskú súťaž v Bystrici. Tam som skončil až druhý, ale keďže si porota povedala, že som vlastne nebol až taký zlý, nakoniec som do Kubína postúpil. Práve v tom čase ma však prijali na VŠMU, a ja som si povedal, že ako poslucháč tejto školy už tam nemám právo ísť, lebo som automaticky zvýhodnený. A tak sa skončil môj sen o zlatom pere.
   Hroncová: Akých básnikov ste mali vtedy radi?
   Uhlár: Najradšej som vtedy recitoval poéziu - prepáčte - dvoch komunistov: Válka a Novomeského. Mal som v byte aj Novomeského fotografie: z mladosti pri káve v kaviarni, aj zo staroby, s cigaretou v ruke.
   Hroncová: Čím vás priťahoval?
   Uhlár: Prvý raz, keď som čítal jeho básne (to som mal asi 16 rokov) som pocítil, v čom je asi krása poézie. Chytilo ma, ako boli tie slová uložené... A potom Válek, ten ma šokoval, a šokuje doteraz. Ďalej som však už nedošiel, viac poézie som už neobjavil. Je to hanba, ale je to tak.
   Hroncová: V Trnave ste predsa robili ešte Majakovského.
   Uhlár: Áno, ale toho som si nevybral. Dostal som ako dramaturgickú ponuku a musel som do toho vniknúť.
   Hroncová: Aké tituly ste inscenovali počas štúdia na VŠMU?
   Uhlár: Mal som absolútny problém vybrať si titul, sám som si snáď ani žiaden nevybral. Prvý mi odporučil môj pedagóg, otec nášho priateľa Martina Igor Ciel - bol to Puškinov Don Juan. Predtým som robil školskú štúdiu Hollého Amerikána - v tom mi zasa pomohol môj vtedajší priateľ Peter Valo, a potom som režíroval absolventskú prácu (zas mi tuším niekto pomohol) - Čechovovu Svadbu.
   (redaktorky: ujúkanie a smiech) Ulmanová: Ako ste to napísali v bulletine Stoky o inscenovaní ruskej klasiky na Slovensku? Boľševizmus v praxi?
   Uhlár: - Presne tak... A Gorkého Deti. Gorkého aj Čechova som robil do značnej miery pod vplyvom Korza, lebo Svadbu a Pytačky robil po svojej slávnej inscenácii Ženby Pietor. Navyše, Gorkého Deti, to bol vtedy pre mňa objav. V tejto jednoaktovke som vtedy videl paralelu Beckettovho Čakania na Godota. Svadba moc úspešná nebola, ale Gorkého Deti celkom áno. Tieto dve jednoaktovky, to bola moja diplomová práca.
   Ulmanová: S kým ste na VŠMU chodili do ročníka?
   Uhlár: V režisérskom ročníku bol Jozef Pražmári, ktorého určite poznáte, Viliam Gräffinger, ktorého určite nepoznáte, a Oľga (dnes) Janíková, ktorá robí v rozhlase. Robili sme s o rok mladším ročníkom herectva, v ktorom študovala napríklad Zuzana Kronerová, Marián Zednikovič, Vlado Jedľovský, Martin Horňák. S väčšinou z nich sme potom nastúpili do novozaloženého Divadla pre deti a mládež Trnava.

   Oblako v štanach

   Ulmanová: Vráťme sa k trnavskej inscenácii Majakovského. Keďže to bola dramaturgická voľba Jany Juráňovej, máte pocit, že táto inscenácia patrí k tomu, čo vám nie je také vlastné?
   Uhlár: Nie, nie, ja som mal tú inscenáciu rád a ťažko som znášal, keď tak idiotsky, smutno zaznela na festivale v Ostrave. Ale čo sa dá robiť, divadlo je v tomto kurva.
   V tej inscenácii sa mi po prvý raz objavili „dekompozičné“ prvky. Odrazu sa tu objavili scény, ktoré nemali žiaden zmysel. Bola v tom istá sloboda, ktorú sa mi ešte nikdy predtým nepodarilo dosiahnuť, lebo som sa usiloval pracovať významovo aj tematicky konzekventne - toto obdobie môjho života scénograficky reprezentuje pán Zavarský. Na Téme Majakovskij som spolupracoval s Ferom Liptákom, hrali v nej aj noví ľudia, ktorí prišli do divadla, ako Roman Luknár a Vlado Hajdu.
   Ulmanová: S Janou Juráňovou ste sa nakoniec - podobne ako s vaším stredoškolským divadelným partnerom Stanom, či neskôr s Milošom Karáskom - pracovne rozišli. Bol nejaký rozdiel medzi vaším rozchodom s mužskými spolupracovníkmi a so - vo vašom prípade oveľa zriedkavejšou - ženskou kolegyňou?
   Uhlár: S Janou bol rozchod menej bolestný, ako s niektorými mužskými partnermi, ale rozchod to bol. Jednoznačný. To je moja trauma: Do sich por, do roku 1998, som sa rozišiel, a často vo veľmi zlom, s každým zo svojich najbližších spolupracovníkov. Najskôr tvorivé zblíženie, veľký vzťah a vášeň, plodná spolupráca - a potom sa to vždy nejako hnusne zvrhne. On si myslí, že som na vine ja, ja zas, že on. Môže to vyzerať tak, že neznesiem pri sebe tvorivého partnera, ale ja si to nemyslím. Ja naozaj túžim a prahnem po rovnocennom partnerovi, ale dosiaľ si všetci z mojich odvrhnutých spolupracovníkov zo mňa skôr či neskôr chceli urobiť sluhu.
   Ulmanová: Skutočne?
   Uhlár: Do slova a do písmena. Niekto mi sem do Stoky napríklad príde pomôcť ako človeku, ktorý je režisér, ale má slabšie organizačné schopnosti. Pomáha, pomáha a po čase sa dozviem, že on vlastne zohnal pre Stoku všetko, že by bez neho Stoka nebola a teda chce tu vládnuť. Slovák chce totiž rozhodovať, chce byť pán, za ktorého riešia problémy tí slabší a menší. Ja som schopný aj pozametať, čistiť kanály, ja som schopný zlepiť masku, keď sa rozpadne, vypisovať zmluvy s čašníkmi, ale iba v mene divadla. Ak je to v mene výtvarníka, ktorý potrebuje moju službu, lebo má ďalších tisíc kšeftov a sám to nestihne, tak to samozrejme odmietam. Ja nechcem robiť sluhu človeku, ale myšlienke.
   Ulmanová: Inou inscenáciou, ktorú ste robili už na sklonku svojho trnavského pôsobenia, bol Koniec hry, dramatizácia novely Dušana Mitanu. Ide tuším o jedinú dramatizáciu prozaickej predlohy, ktorú ste kedy inscenovali.
   Uhlár: Nie jedinú, ale jednu z mála.
   Ulmanová: Odrážala váš mimoriadny vzťah k Mitanovej próze, alebo išlo o viacmenej dobové východisko z núdze, o prípad, keď ste nemohli inscenovať titul, ktorý ste chceli, a tento sa mu v istom zmysle podobal? A vôbec - čo si myslíte o dramatizáciách v divadle, majú nejaký špeciálny zmysel?
   Uhlár: To bola vec témy. Ja som sa zaľúbil do toho textu, a to preto, lebo sa tam prezentoval slovenský umelec ako konformná sviňa. A to je všetko. Preto som to robil. Táto téma bola mojou osobnou a nenašiel som ju takto spracovanú nikde inde.
   Ulmanová: Aj keď išlo o sviňu ľudsky nešťastnú a svojím spôsobom pochopiteľnú...?
   Uhlár: Ja som mu neodpúšťal nič, okrem toho, že slope. Pochopiť, že zradil svoje umelecké ciele sa dá, ale odpustiť? Potom sme tam, kde sme. Bol to môj problém, že slovenským umelcom, ktorí už vtedy mali rôzne „etické“ vyhlásenia som nikdy neveril. Bol som presvedčený, že sú veľmi konformní. A dokázalo sa to.
   Ulmanová: Myslíte, že sú viac konformní, ako povedzme slovenskí chemici či zverolekári?
   Uhlár: Zverolekári (smiech)... Dobre, beriem!

   Dama s sobačkoj

   Ulmanová: Jana Juráňová nebola jedinou ženou, s ktorou ste autorsky spolupracovali. O podobný druh spolupráce - autorského partnerstva ide, myslím, aj v prípade stokárskych žien. Lucia Piussi, Ingrid Hrubaničová, Erika Lásková či Zuzana Piussi sú nielen herečky, ale aj spoluautorky dramatických textov a v poslednom menovanom prípade aj kostýmov. Dá sa nejako zobecniť vaša skúsenosť zo spolupráce so ženami, odlišuje sa od spolupráce s mužmi?
   Uhlár: Neviem to rozlíšiť. 
   Hroncová: O ženách zo Stoky nemáte pocit, že vás ovládajú?
   Uhlár: Ja ho nemám.
   Ulmanová: Podľa môjho názoru vaše divadlo nevyzerá - aspoň zvonka - tak, že by ste ho robili predovšetkým pre nejaké monumentalizovanie svojej osobnosti. I keď si bez vás Stoku asi nik nevie predstaviť, hneď „v závese“ vnímam jej mimoriadny súbor.
   Uhlár: Ďakujem, že ste to povedali - aj preto, lebo z tohto súboru možno už za rok nezostane nik. My teraz robíme inscenáciu, kde už hrajú len traja. Tento súbor má dosť silný pocit, že jediný, koho prijíma teatrologická verejnosť ako partnera, som ja, zatiaľ čo ich neustále beriete len ako môj tieň. Ja im síce hovorím: „Neblbnite, veď Burgr je podľa Dosiek štvrtý najlepší herec. Štvrtý najlepší, pred takými hercami ako Lasica a Labuda! A Lucia Piussi je na deviatom mieste pred takou herečkou, ako je Turzonovová, dve miesta za takou herečkou, ako je Vášáryová!“ - Ale oni majú napriek tomu ten pocit majú. A tak ma len teší, že ich dojem vyvraciate. 
   Ulmanová: Aká by podľa vás mala byť slovenská teatrológia, akú by ste si ju želali?
   Uhlár: Podľa mňa je vynikajúca.
   (redaktorky: smiech) Ulmanová: I keď to sú samé ženy?
   Uhlár: To ma trošku serie. Napríklad taký Štefko ma doposiaľ neuznal. Ale vlastne on už ani teatrológ nie je.
   Ulmanová: A vy Štefka uznávate?
   Uhlár: Za mladi som ho uznával. Veľmi. Vtedy boli pre mňa dve autority - Štefko a Porubjak.
   Ulmanová: A pán Vrbka?
   Uhlár: To je zaujímavé: Vrbku som ako teatrológa nevnímal, ale potom vstúpil do môjho profesionálneho života veľmi radikálne - keď videl moje Kvinteto a napísal hyperpozitívnu recenziu. Druhýkrát vstúpil do môjho života, keď napísal interné hodnotenie na moju inscenáciu Predposledná večera, a tretíkrát, keď napísal recenziu na Impasse. A nejde ani tak o pozitívnosť tej recenzie, ale o jej zovšeobecnenie a prenikavú hĺbku. Ja milujem slovenskú teatrologickú obec, pretože  bez nej by som nič nebol. 
   Ulmanová: Neskočili ste na návnadu, na ktorú profesionálni divadelníci vo všeobecnosti skáču veľmi radi - a to je možnosť vyjadriť sa k stavu a kompetentnosti slovenských kritikov.
   Uhlár: Aj ja mám výhrady - napríklad voči Barbore Dvořákovej zo SME. Považujem ju za možno dobrú publicistku, ale recenzie na divadelné predstavenia by jej seriózny denník uverejňovať nemal. Urazilo ma, že má vôbec právo hlasovať v Doskách... Ale vo všeobecnosti vnímam texty slovenských teatrológov ako hodnotu. Myslím si, že reflexia tohto pojebaného divadla je najdokonalejšia práve v málo čítaných, úzko špecializovaných materiáloch.
   Ulmanová: Takže pokladáte teoretickú reflexiu divadla za nepostrádateľnú?
   Uhlár: Bez debaty. Len nezávislí odborníci môžu Károvej či Kňažkovi poradiť, aké divadlo je dobré. Viem, že to nepočujete rada, lebo sa vám nechce prebrať na seba takúto zodpovednosť... potom by vás divadelníci uštvali žobraním o protekciu, ale kto má kurva poradiť, no kto? Len odborník.

   Mertvyje duši

   Hroncová: Spomínali ste, že Stoka existuje už sedem rokov, a hovorí sa, že siedmy rok zvykne byť krízový.
   Uhlár: No, toho sa tiež bojím... 
   Ulmanová: Odišiel behom tých siedmich rokov niekto z tvorivých dôvodov, preto, že by sa mu nepáčilo divadlo, ktoré sa v Stoke robí? Mne sa zdá, že ľudia zo Stoky odpadajú preto, že sa alternatívnym divadlom neuživia - alebo preto, že už vôbec nechcú robiť divadlo a venujú sa niečomu celkom inému.
   Uhlár: Máte pravdu. Do iného divadla neodišiel nikto. Stále máme na repertoári takmer všetky inscenácie od vzniku divadla, a nikto z pôvodných hercov zatiaľ nepovedal ja už v tom nechcem hrať. A to má Kolaps asi tisíc rokov. Avšak zúčastniť sa na procese skúšok, ktorý je - a to verím a viem - u mňa úplne hrozný, to už vydrží málokto. Oni dohrávajú, neodišli do iného divadla, ale myslím, že ich postupne pohlcuje pán McWorld.
   Ulmanová: Čomu hovoríte McWorld?
   Uhlár: Čítal som to od Benjamina R. Barbra, Clintonovho poradcu. Svet je buď McWorld, alebo Džihád. Džihád, to je svet fundamentalizmu, a McWorld konzumu. (Zjednodušene povedané.) Laco Kerata pre McWorld prekladá dabingy, točí uputávky, Jožo sa zamestnal v pojebanej skurvenej reklamnej agentúre, robí im tam kopy v riťiéra (copywritera). 
   Hroncová: Možno k pocitu zaznávanosti u vašich hercov prispieva aj povedzme vlažnejší záujem ich kolegov - členov kamenných divadiel. Pokiaľ viem, herci z Národného či Astorky sa tu nezjavujú často.
   Uhlár: Možno aj, ale je to iný svet. Keď sem aj takí herci niekedy prídu, prinesú so sebou niečo, čomu nikto z našich hercov nerozumie, čo je im cudzie. Ide o istú agresivitu, o kŕčovitú všeobecnú veselosť, o dobrý pocit z toho, že my sme herci, na rozdiel od iných. To sa tu nepestuje. Zatiaľ, trúfam si povedať, dávajú prednosť autenticite.
   Ulmanová: Napríklad Klimáček sa po dlhoročných skúsenostiach priam zaprisahal, že už nepríme do súboru nijakého herca, ktorý študuje herectvo na VŠMU.
   Uhlár: To nemyslíte vážne! To hovoríte pravdu, alebo sa mi chcete votrieť do priazne!?
   Ulmanová: Je z tých ľudí sklamaný. Tvrdí, že po prvom nasatí atmosféry školy začnú podceňovať hereckú prácu, či typ herectva, ktorú pestujú uňho, začnú mať pocity, že ide o čosi vedľajšie, neseriózne, že hlavné teraz je, aby sa naučili hrať ako na Malej scéne. Postupne strácajú o GUnaGU záujem a začínajú ním sami pohŕdať - nie preto, že by mali z divadla GUnaGU také zlé skúsenosti, ale preto, že ich o tom presvedčí okolie. A nakoniec odchádzajú.
   Uhlár: Všetko, čo ste povedali, tam dajte. A podpisujem. Vilo má tú „nevýhodu“, že nebol v štátnom divadle. Ja áno, a tak okamžite poznám, keď herec, ktorého som považoval za normálneho, prestáva byť normálny a stáva sa hercom štátneho divadla. Máme tie prípady aj u nás. Všetci si ešte myslia, možno dva tri roky a ho to prejde... ja viem, že nie. Už je tam, už je v piči, už je v McWorlde. Hotovo, bodka! 
   Hroncová: A nemáte ambíciu urobiť nejaký konkurz?
   Uhlár: Ja nie som schopný človeka na konkurzu odhadnúť. Potrebujem tak rok spolupráce. 
   Hroncová: Neklopkajú vám na dvere záujemcovia sami? Napríklad neprijatí adepti herectva...
   Uhlár: Minimálne.

   Čto delať?

   Ulmanová: Roman Polák v rozhovore pre náš časopis (DvM 3/98 - pozn. red.) hovorí: „Nie som absolútne proti tomu, aby šokoval napríklad Blaho Uhlár a som rád, že má svoje publikum. Je to akási psychoterapia medzi mladosťou a dospelosťou, alebo medzi frustrovanosťou a nefrustrovanosťou. Aj divadlo ako psychoterapia asi má nejaký význam.“ Prečo, podľa vás, môže na niekoho vaše divadlo pôsobiť ako istá forma až neumeleckej, osobnej výpovede, ktorá už nemá charakter umenia, nie je štylizáciou? Myslíte si, že tu hrá rolu aj slovenská divadelná tradícia, ktorá velí nedôverovať takémuto typu divadla (tomu by odpovedal aj podľa mňa dosť nemiestny výraz „šokoval“)?
   Uhlár: Určite. Mňa vždy urážalo: slúžiť autorovi. A autorskú tvorbu považovať za psychodrámu... V každej tvorbe je väčšia, alebo menšia  účasť psychodrámy. Bukovsky, Bergman, alebo hoci i Majakovský a málokto im povie, že to nemá umeleckú hodnotu. Ale symptomatické je i to, že Roman videl od nás vari jednu inscenáciu a dovolí si zovšeobecňovať. A tak to robí drvivá väčšina predstaviteľov štátnych divadiel.
     Pre mňa divadlo vždy znamenalo umelecky a ľudsky autentický zážitok, a som rád, že ste naznačili, že vás moje divadlo nešokuje. Roman Polák však nie je so svojím názorom jediný, aj doktor Štefko v osemdesiatom ôsmom odpílil moju inscenáciu Sens Nonsens ako psychodrámu, teda skôr problém pre nejakého psychiatra. Ja si však myslím, že ide skôr o problém absencie autentického vnímania. Ľudia radi prijímajú existujúce modely a úzusy - na ich základe sa skúšajú pochopiť a pomenúvať nové veci. Nenamáhajú sa neustále prepracovávať a prehodnocovať všetky základné hodnoty, neskúšajú sa k nim postaviť autenticky. Tam je asi tá chyba. Všetko sa dá vnímať na základe niečoho iného, alebo sa to dá vnímať tak, ako to je - to povedal veľmi pekne Šebesta, ktorý o Impasse tvrdil, že nemá výklad, že jeho výklad je sám v sebe. Tento prístup je mi oveľa sympaticckejší ako povedzme Porubjakov, ktorý sa pokúšal vyložiť Monodrámy spôsobom „o čom sú“, aká je ich hlavná téma. 
   Ulmanová: Tu niekde narážate na už spomenutý názor, podľa ktorého sa vaši herci nevyjadrujú umením, ale len akýmsi nízkym, neumeleckým spôsobom ilustrujú na javisku svoje osobné problémy. Domnievam sa, že ide o nedorozumenie: o nepostrehnutie miery štylizácie. Je to podobné, ako pri dokumentárnom filme: dobrý dokument nie je predsa mechanický záznam skutočnosti, i keď tak na prvý pohľad môže vyzerať. Je to záznam premyslený, štylizovaný, schopný vyvolať v divákovi bohaté asociácie. Zuzana Piussi na javisku nehrá scény zo svojho života, len nás veľmi otvorene zoznamuje so svojím pohľadom na život. Miera osobného exhibicionizmu nezávisí od typu divadla, kto chce robiť striptíz, urobí ho trebárs aj cez Čechova.
   Uhlár: Presne tak to cítim aj ja, a ďakujem vám, teatrológom, že Stokári dospeli skrz vaše hodnotenie medzi vysoko hodnotených hercov. 

   Melkij bes

   Ulmanová: Kedysi, pri našom rozhovore pre Slovenské pohľady, ste mi rozprávali, že keď sa vás na prijímačkách na VŠMU pýtali, čo by ste chceli dosiahnuť vo svojej profesii, odpovedali ste, že by ste chceli priniesť niečo nové, originálne do slovenského divadla. Je to síce otázka skôr pre teoretikov, ale predsa: pokúste sa na ňu odpovedať vy sám. Takže: čo nové ste priniesli do slovenského divadla?
   Uhlár: Strašne veľa! (všeobecný smiech)
   Ulmanová: Napríklad: Týka sa váš prínos iba oblasti umeleckej formy?
   Uhlár: Áno, aj. Už v čase nášho rozhovoru, niekedy začiatkom deväťdesiatych rokov, som myslím presvedčil už mnohých, že hercovi patrí pôda, na ktorej robí. A potom neskôr z hľadiska organizačného som dokázal, že divadlo sa môže uživiť aj bez štátnych dotácií. A potom som dokázal, že keď chce jeden schopný kolektív robiť divadlo, tak ho robiť bude, či tam je Hudec, alebo niekto iný. 
   Hroncová: V Stoke ste vychovali v istom zmysle svoj „herecký ročník“. Nemáte pocit (hoci ste to už niekoľkokrát odmietli), že by ste predsa len mali chuť na VŠMU vyučovať?
   Uhlár: Netrúfam si nikoho učiť. Ak tu v Stoke aj niečo vzniklo, veľmi sa tomu teším, ale vzniklo to výlučne pri partnerskej spolupráci. Ja som nikoho nič neučil. Po konkurzu v 93-om mi niektorí prijatí, ktorí už v divadle nie sú, hovorili: Ja som si myslel, že sa tu niečo naučím. A boli sklamaní. Ak sme sa niečo naučili, tak vzájomne. Čoskoro o mne vyjdú dokonca dve knihy, takže ja by som sa v tejto spoločnosti mohol pokojne vyhlásiť za pedagóga divadelnej dekompozície, a teatrologická verejnosť by to aj zožrala. A mohol by som to ako svoju školu aj dvadsať, tridsať rokov prednášať. Aj by ma za to platili, aj by na to študenti možno chodili. Ale ja to vyslovene nechcem. Tu totiž nejde o nijaké hotové formulky, ku všetkému sme vždy dospeli partnersky s tými ľuďmi, s ktorými som to robil.
   Ulmanová: Veľa umeleckých osobností tematizuje v svojej tvorbe pocit drvenia malými pomermi. Sú známe osobnosti, ktoré pod ťažobou takýchto pocitov emigrovali, a sú známe iné, ktoré sa stiahli do seba a čerpali zo svojich osobných hĺbok. Máte pocit, ako umelec, ktorý predsa len pôsobí smerom von, na publikum, že ohraničenosť možných divákov, možných kritických ohlasov, možných hercov, s ktorými môžete spolupracovať, vás nejakým spôsobom ničí alebo unavuje?
   Uhlár: Aj ho mám aj nie. Ale každý je podľa mňa schopný premeny a sebavývoja - ak neprejde do McWorldu. 
    Vždy som sa strašne bál toho, že raz budem už len opakovať, čo som dakedy vymyslel. Pracovalo a pracuje tak mnoho veľkých slovenských divadelných tvorcov. Teraz už viem, že sa to dá prekonať. Keď nebudem robiť päť inscenácií ročne. Ale nejde len o to - musím sa voči svojej tvorbe stavať naozaj autenticky a pustiť inscenáciu na javisko, až keď budem mať skutočne pocit, že ide o niečo nové. Naivne verím, že keď je človek ochotný neustále sa konfrontovať s živou skutočnosťou a na jej základe meniť svoje stanovisko (nie vtesnať ho do svojich predchádzajúcich poznatkov), môže to dokázať.
   Hroncová: Často čítame a počúvame od teatrológov aj praktických divadelníkov, že Stoku, a vôbec alternatívne divadlo treba podporovať, a pritom sem takmer nechodia. Stali ste sa pre nich akýmsi sloganom, niečím, čo je treba spomenúť - ale netreba to spoznať. Zuzana Kronerová, ktorá vám drží palce, u vás v živote nebola. Vrcholom je však postoj Mariána Labudu z rozhovoru v SaDe, kde svoj postoj k Stoke prirovnáva k postoju Otakara Březinu k prvým lietadlám - keď básnika nabádali, aby sa pozrel hore, povedal len: „viem si predstaviť“.
   Uhlár: No... Ale že herci z kamenných divadiel uznali, že Stoka existuje, netrúfnu si už povedať nahlas, čo v 91. roku bežne hovorili: „To treba zrušiť!“, občas sem niekto z nich aj príde (napríklad Zitka Furková), tak to je milé a je to pokrok. 
   Hroncová: V rozhovore s Labudom pre SaD som si našla ešte jeden zaujímavý citát - o nahote na javisku. Labuda hovorí: „Nepriamo ste mi naznačili, že vek nebráni zvedavosti. No vek hrá svoju rolu. Aby ste sa mohli živiť týmto povolaním, musíte sa držať pokope, nesmiete byť rozháraný, musíte byť konzistentný. (...) K tomu patrí určitá dôstojnosť, ktorú si musíte vytvárať. Myslím si napríklad, že vyzliecť sa na javisku donaha je niečo nedôstojné, hoci by to mohlo mať v inscenácii svoju váhu.“
   Ulmanová: „Vytvárať si dôstojnosť“ je čudná formulácia.
   Uhlár: Kedysi som bol zaľúbený do knihy Selo Stepančikovo tovarišča Dostojevskogo...
   Hroncová: Vidím, že máte v obľube samých Rusov.
   Uhlár:... a zdalo sa mi, že najlepší Foma Fomič by bol on. Ale to už bolo dávno.
   Ulmanová: Ten pocit, že je potrebné vytvárať si nejako systematicky vlastnú dôstojnosť, sa mi vidí ako rozšírená choroba slovenských divadelných - a možno nielen divadelných - umelcov.
   Uhlár: Je to tak. Ale tým, že sa na javisku nevyzlečú? 
   Hroncová: A nemyslíte si, že to, že herci toľko rozprávajú o dôstojnosti, súvisí aj s tým, že spoločenské postavenie divadla v súčasnosti je predsa len iné, ako bolo pred osemdesiatym deviatym? Vtedy malo divadlo predsa len vyššie spoločenské renomé.
   Uhlár: Možno. Ale ja som tú dôstojnosť už vtedy vnímal tak ako som to ukazoval v dramatizácii Mitanovho konca hry. 

   Optimističeskaja tragedia

   Ulmanová: Ako vidíte v tejto chvíli budúcnosť slovenského nezávislého divadla?
   Uhlár: Bojím sa, že nový minister nezruší štátne divadlá, bude sa rozdeľovať v rovnakom duchu, ako posledných 50 rokov, len menej peňazí. Rád by som sa mýlil. Logicky si myslím, že zreformovať divadelnú kultúru na Slovensku, by mal Mikloš alebo Schmögnerová.
   Hroncová: Keby ste ministrom kultúry boli od zajtra vy, čo by ste urobili? Zrušili všetky štátne divadlá a začali pracovať na forme udeľovania grantov?
   Uhlár: V tom zmysle, ale s menej peniazmi. Ak chceme budovať demokratickú spoločnosť, som hlboko presvedčený, že musí zaniknúť štátna televízia, štátny rozhlas aj divadlá. Štátne divadlá sú prejavom kultúrneho rasizmu, lebo rozdeľujú divadelníkov na posvätených a neposvätených, na tých, ktorí automaticky majú, a na tých, čo sú odsúdení na večné žobranie. Pokiaľ viem, v takých USA neexistuje štátna televízia, rozhlas ani divadlo, a napriek tomu tam divadlo žije, a žije v ďaleko bohatších formách než u nás. To, čo je teraz u nás, je hanba a nie je to normálne.
   Hroncová: Nechcem sa zastávať systému štátnych divadiel, ale neviem si predstaviť, že by sa zo dňa na deň, len tak zo stola, zrušili. Veď len aký je to technický problém... koľko je na Slovensku divadelných budov...
   Uhlár: Ale to už relativizujete. Už vychádzate z toho, čo tu zaviedol komunizmus. Všetky divadlá patrili jemu, štátu, všetko bolo štátom riadené a financované. Vy prijímate ich hru. Isteže štát je teraz v zložitej situácii: Postavil som v Nitre budovu za miliardu a pol, a čo mám s ňou teraz robiť? - Viem, je to problém, ale nemôžete ho riešiť tak, že budete vychádzať z toho, čo bolo neprirodzene urobené. Rovnaký problém je predsa novostavba Národného divadla - a predsa nechcete tvrdiť, že keď sa stavia už dvadsať rokov a vrazilo sa doňho toľko peňazí, že treba túto nezmyselnú stavbu dokončiť? Predsa sa nebudeme večne prispôsobovať minulým idiotským koncepciám.
   Ulmanová: Ja stále obhajujem také riešenie, že by sa teraz vlastne nemuselo nič rušiť, že by sa len proporcionálne rozdelili tie peniaze, ktoré má ministerstvo k dispozícii. Každý by dostal menej, a proporcionálne by dostala aj alternatívna divadelná kultúra. Toto priškrtenie financií, „vystrčenie na mráz“, vyženie z divadla lenivých karieristov, ktorým nejde ani tak o divadlo, ako o istý životný štandard, a pôjdu robiť do dabingu či do reklamy. Tak sa terén prečistí sám.
   Uhlár: Nie. Lebo drvivá väčšina tých, ktorí zas dostanú, i keď menej peňazí, si to zase nezaslúži, tak ako si to nezasluhovali 50 rokov. A potom: Aká by to bola spravodlivosť, keby napríklad Astorka, ktorá vytvorila kvalitné inscenácie dostala tak isto menej ako iné divadlo, ktorého inscenácie sa medzi nominovanými ani len nezjavili. Astorka by mala dostať minimálne dvojnásobok vlaňajšej dotácie a mizerné divadlá NIČ! 
   Ulmanová: A nedá sa proste vrátiť tam, kde sa vývoj prerušil v roku 1992, keď skončil Snopko?
   Uhlár: Jeho prínos spočíval skôr v založení PRO SLOVAKIE. Počas jeho úradovania napríklad vzniklo divadlo, ktoré nemalo na svoj vznik žiadne dôvody - divadlo Ludus. A nepotvrdilo ich ani svojou existenciou, nepotvrdzuje ich dodnes. Spišskú Novú Ves založil ako samostatný subjekt zasa preto, lebo tam riaditeľoval poslanec, pán Košický. Takže, hoci si myslím, že bol najlepší porevolučný minister kultúry, aj on robil to, čo jeho predchodcovia. V princípe riadenia divadelnej kultúry Snopko nič nezmenil. Najviac v tomto smere urobil Hudec (redaktorky: smiech). 
   Hroncová: On jediný môže povedať, že urobil transformáciu.
   Uhlár: Síce hnusnú boľševickú, proštátnu, idiotskú, ale transformáciu.
   Ulmanová: Predpokladám, že pre vás nie sú riešeniami ani divadlá pod správou miest.
   Uhlár: To je to isté. Zase založí divadlo úradník. Takto pred rokom som sedel s pánom Odzganom, námestníkom primátora Bratislavy Petra Kresánka, u ktorého som žobral, či by sa pre nás nenašla nejaká dotácia z mestského rozpočtu. V podstate sľúbil nejakých dvesto, tristo tisíc a zároveň mi s obrovským nadšením povedal, že on osobne získal deväť miliónov na to, aby vzniklo mestské divadlo. Mne, predstaviteľovi renomovaného fungujúceho divadla, ktoré bolo jeden aj pol miliónovom dlhu s nadšením oznámil, že získal 9 miliónov pre niekoho neexistujúceho. Samozrejme, tá suma nestačí ani na postavenie a nakoniec z toho celého aj tak nič nebolo, ale o to teraz nejde. Ide o to, že on, úradník, ktorý v živote nič nenapísal ani nezrežíroval, on osobne bol rozhodnutý založiť divadlo. Stačilo možno málo, a aj by ho založil. A aj by rozhodol, kto tam bude režírovať. Podľa čoho, neviem. A nehovoriac o tom, že žiadne peniaze sme od mesta napokon nedostali.
     Úradník nesmie zakladať divadlo, úradník nech ide do riti. Úradník má získať peniaze na také divadlo, ktoré existuje, a pomôcť mu žiť. Ak naďalej budú úradníci zakladať divadlá, a to na Slovensku asi bude vždy, tak to bude vždy zlé!
   Ulmanová: Myslíte si, že by za istých podmienok mohli existovať aj divadlá, ktoré by subvencoval štát hoci na 99%?
   Uhlár: Pokiaľ si to zaslúžia, nech sú, ale nesmie to byť v žiadnom zákone a nemôže to byť natrvalo. Musí sa ísť nemilosrdne podľa výsledkov.
   Ulmanová: Aké by mali byť kritériá rozdeľovania peňazí?
   Uhlár: Myslím, že v súčasnosti jediným relatívne objektívnym kritériom sú DOSKY, i keď aj k nim mám isté výhrady.
     Ďalšou možnosťou je poradný orgán ministra, grémium nezávislých odborníkov. Nezávislých znamená neplatených ministrom kultúry. Ani tento princíp nie je bez chýb, ale inak nastáva tá najhoršia možnosť - že peniaze bude rozdeľovať úradník.
   Hroncová: Každopádne by mená členov týchto poradných orgánov ministra mali byť známe, rovnako ako suma, ktorú komisia rozdeľuje. Títo ľudia by mali niesť plnú verejnú zodpovednosť za to, ako rozhodujú - tak by sa znížila možnosť korupcie.
   Uhlár: Ja súhlasím, a potom nepotrebujeme ani ministerstvo.
   Hroncová: A na záver trocha povzbudenia: Nemáte pocit, že alternatívna divadelná kultúra na Slovensku má oproti štátnym aj jednu výhodu? Už totiž vie, čo to znamená existovať bez štátnej podpory, v absolútne krízovej situácii. Vie, akým spôsobom sa zháňajú peniaze.
   Uhlár: Áno, je to jedna z našich výhod, ale aj tak dá sponzor radšej niekomu renomovanému, ktorého pozná z televízie ako nejakému neznámemu alternatívnemu telesu.

   Ďakujeme za rozhovor.