Blahoslav Uhlár (26. 8. 1951, Prešov) v roku 1974 absolvoval štúdium réžie na bratislavskej VŠMU. Pôsobil najprv ako režisér v trnavskom Divadle pre deti a mládež. Ako výrazná režisérska osobnosť s osobitou poetikou a vyhraneným divadelným názorom uplatňoval už v tomto divadle inscenačné postupy založené na tímovej práci. Po prvej réžii hry Prekroč svoj tieň sa orientoval na hravé, improvizované divadlo pre najmenších divákov (Princezná Maru, Noc zázrakov), pričom v nemalej miere využíval postupy klauniády a pantomímy. Ďalšiu líniu v jeho tvorbe predstavujú inscenácie dokumentárnych hier, scenárov (Epizóda 39/44, Commune de Paris, Laco Novomeský, Téma Majakovskij), v ktorých uplatnil antiiluzívne prostriedky apelatívneho politického divadla. Prvky grotesky podčiarkol v hrách Revízor, Ženba, Svadba Krečinského, Proces, Tartuffe, Prostáčik. Všetky jeho inscenácie smerujú k nadgeneračnej výpovedi. Spojenie hravosti a závažnosti témy a akcentovanie filozofického podtextu uplatnil najmä v pôvodných hrách: Princezná Maru, Noc zázrakov, Kvinteto, O bubeníkovi, v bábkových hrách O veľkom Karabusovi Barabusovi, Mŕtve kráľovstvo. Napokon založil mimo štátnej správy divadlo Stoka a spolu s ďalšími aktivitami ako Združenie Stoka pôsobí dodnes. V rámci neho vznikli doposiaľ viaceré inscenácie, ako Kolaps, Impasse, Eo ipso, Monodrámy, Tváre a i.
 
 

   Pre kultúru treba vytvoriť prirodzené prostredie

   Po abslovovaní štúdia réžie na VŠMU v Bratislave ste na čas zakotvili v Divadle pre deti a mládež v Trnave. Vaše inscenácie sa vyznačovali tým, čo ste potom naplno rozvinuli v divadle Stoka tímovou prácou na výslednom inscenačnom tvare, kde všetky zložky sú rovnocenné s autorskou predlohou. Ak sa teda vrátime k Trnave, priniesli ste do súboru čosi, čo sa v tom čase ešte tak veľmi v našich divadlách hádam ani neuplatňovalo. Prečo? Pociťovali ste to ako výzvu popasovať sa s niečím novým iným, ako zdravý risk, alebo ako šancu vypovedať o svete inak?

   Možno som to ani nepriniesol, ale objavoval počas môjho útrpného pôsobenia v Trnave. Zrejme pocit, robiť autorské divadlo vo mne bol. Pretože už v mladom veku sme robili ochotnícke divadlo, ktoré bolo možno skôr inšpirované estrádami, groteskou, Voskovcom a Werichom a bolo napospol autorské, robil som pantomímu, ktorá som vnímal výlučne autorsky. Vždy som mal pocit, že každý človek je tvorca a teda aj sám môžem tvoriť divadlo bez divadelnej hry, ale cestu k tomu som v sebe namáhavo hľadal a dlho formuloval. 

   V minulosti sa o svete okolo nás dalo v umení vypovedať buď prostredníctvom klasiky, rozprávky, zašifrovaného textu, náznaku a metafory, prostredníctvom súčasnej tvorby až v rokoch 80-tych, aj to neraz cez satirickú či apelatívnu sovietsku tvorbu. Niektoré prvky ste vo vlastných inscenáciách uplatňovali aj vy. Čím vás priťahoval tento spôsob výpovede?

   Vlastne nás to učili. Učili nás, že musíme nájsť presne o čom je hra, ktorú režírujeme a postulovať réžijnú koncepciu, ktorá racionálne presne vystihne, o čom má byť chystaná inscenácia. Usilovali sme sa veľmi často byť čo najoriginálnejší vo výklade divadelných hier, usiloval som sa, aby každá prehovárala aktívne k súčasnosti, prerábal som motivácie konania postáv, aby vyhovovali postulovanej logike koncepcie a súčasnému výkladu. Problém bol, pravdaže vždy ten, či skryté významy, slovne nevypovedané môže aj divák takto vnímať. Spomeniem tu podľa mňa vydarenú inscenáciu Moliérovho Tartuffa, ktorú som robil v Trnave asi v roku 1984. Objavil som v tom texte veci, ktoré neobjavil nikto a na tú dobu boli mimoriadne závažné. Ale... Jednak súbor môj výklad neprijal a... ani diváci, či odborná verejnosť nedokázali v inscenácii prečítať to, čo som do nej vkladal. Možno to bolo aj preto, že som vtedy ako režisér nemal ešte nijako zvláštne renomé a teda sa ani nepokúšali hlbšie analyzovať môj výklad. Takto postupne som začal strácať dôveru v metódu „výkladu“ existujúceho textu. Neskôr som videl predstavenie jednej Čechovovej hry vtedy renomovaného slovenského režiséra, ktoré bolo evidentne prešpikované novými motívmi i motiváciami, ale - celkom nečitateľnými. Len v rozhovore s účastníkmi tvorby som sa podozvedal, čo mali znamenať všetky tie pre mňa nezrozumiteľné akcie. Tak som sa pomaly presviedčal o tom, že technológia výkladu ma prestala pomaly zaujímať. Už to zrejme bola cesta znásilňovania textu, keď človek chce niečo o povedať prostredníctvom textu iného tvorcu. Všetci ľudia sú tvoriví, niektorí možno viac, iní menej. Podstata práce, ktorú robím, je tá, že tvorivosť by sa mala rozvíjať a malo by sa na nej stavať a nedávať ľuďom nalinajkované postupy. U mňa to vždy bolo spojené aj s výrazným občianskym postojom. V 80. rokoch som sa stal antikomunistom. Už vtedy som uvažoval nad tým, že je totálny nezmysel, aby sme my všetci svojím životom napĺňali koncepcie Marxa a Lenina, aby sme žili tak, ako si to oni kedysi vymysleli. Takto nastával myšlienkový, alebo filozofický posun, ktorý mi umožnil začať tvoriť iným spôsobom. Pokus o systémové vyloženie života sa mi zdal nezmyselný rovnako, ako otázka poznania sa mi začala javiť v inom svetle. Začal som sa vyrovnávať s tým, že poznanie života nemôže byť definitívne, že ide o poznávací proces a uzavreté pravdy namiesto otvorených ma prestali zaujímať.

   Rovnako výrazne vo svojej inscenačnej praxi uplatňujete prvky grotesky a tento spôsob nazerania na svet vôkol. Pokrivený svet, ktorý zobrazujete vo vašich inscenáciách, odráža sa v tvorbe, nachádza zrkadlový obraz. Zveličenie negatívnych javov okolo nás môže vnímavejších ľudí primäť zamýšľať sa nad súčasnosť, stavom spoločnosti a marazmom, do ktorého sme sa dostali. Ako ho vnímate vy, ako na vás pôsobí?

   Neveril som, že komunizmus padne. Bol som prekvapený, keď sa to v roku 1989 stalo. Ale ukázalo sa, že som sa zbytočne tešil. Žiaľ, komunizmus je asi v nás. Nie je totiž veľký rozdiel medzi súčasnosťou a spoločenskou situáciou v 70. rokoch u nás. Som šokovaný, ako sa súčasnej moci podarilo tento národ skorumpovať. Nedá sa tu vyhovárať na jedného vodcu. Stav spoločnosti dokumentuje a presviedča o tom, že tento národ je normalizovateľný. Je to pre mňa údesné poznanie. Skutočnosť, že mnoho ľudí sa už bojí zaujať občianske stanovisko, je dôkaz toho, že tento národ je asi slabý a asi sa ako národ ešte dostatočne nenarodil. Nie je predsa možné, aby sa jeden predseda vlády správal k občanom ako k svojim poddaným a ten mu bol za to vďačný. Ale ako vidno, možné to je a prináša to i svoje ovocie. Myslím si, že súčasný parlament je od začiatku nelegitímny. Jednak sú veľké indície, že voľby boli manipulované, ale hlavne preto, že tam nie sú len ľudia vydierateľní, ale tam sú aj ľudia vydieraní. To povedal Cuper krátko po voľbách a v škandálnom prípade okolo Gauliedera sa to len potvrdilo. Poslancov vládneho hnutia nemožno kvalifikovať ako slobodných poslancov podľa ústavy. To sú naozaj vydieraní, skorumpovaní a zastrašení slabosi. To nie sú slobodní zástupcovia slobodných občanov. Je údesné, že takýto stav trvá už štyri roky. Je to tragédia. Človek, ktorý chce byť slobodný, musí byť aj zodpovedný za svoje činy. A zodpovednosť za svoje činy u nás občania akosi ťažko berú na seba. Rekonštrukciu nášho priestoru sme urobili nesmierne namáhavo, dodnes nad nami visí miliónová dlžoba. Dnes, keď tu už niečo o funguje, prichádzajú ľudia, ktorí vedia, ako sa to má riadiť. Mohol by som sem zavolať hneď 25 riaditeľov, ktorí by to tu s chuťou za fixný, stabilný plat začali riadiť. Ale tak, aby pritom mali len istú mieru zodpovednosti. Dostávame sa tak k divadlám vo všeobecnosti. Som smutný zo súčasnej situácie, pretože práve divadlá urobili od nežnej revolúcie najväčšie občianske hnutie, ktoré vyústilo pred rokom do štrajku. Teraz mám pocit, že tieto divadlá by sa vlastne mali ministrovi kultúry ospravedlniť, že vtedy štrajkovali, pretože on neustúpil ani o krok, transformácia kultúry celý jej mechanizmus beží tak, ako ju postuloval, a naraz sú všetky divadlá spokojné. Napríklad sa všetky divadlá nechajú pozývať a prihlasujú sa na divadelný festival ministerstva kultúry, ktorý vznikol ako trucpodnik voči Májovej Divadelnej Nitre. Tento festival vznikol preto, aby ukázal, kto tu má moc a peniaze a aby ponížil organizátorov prvotne existujúceho divadelného festivalu v Nitre. Divadelné súbory, ktoré prestali štrajkovať a prihlasujú sa na ministerský divadelný festival svojím správaním vlastne potvrdzujú, že sa mýlili a pravdu má minister kultúry. Smutný som z toho, že divadlá, ktoré si donedávna hovorili, že v '89 urobili revolúciu, sú naraz komforné rovnako, ako boli v 70. rokoch. Preto, keď som sa v časopise Divadlo v medzičase od Dariny Károvej dozvedel, že divadlá idú na tento trucfestival, prepadám smútku. Spočíva to v tom, že divadlám, ktoré chceli dosiahnuť ekonomickú svojbytnosť, ju minister kultúry nedal, ale riaditelia divadiel ostali, majú kancelárie, sekretárky, autá, dotácie. Mnohí z nich podnikajú v štátom platenom prostredí, s technikou patriacou štátu a zodpovední sú len do určitej miery, nepostavili sa na vlastné nohy a prijali skutočnosť, že sú samostatní len do určitej miery, ich samostatnosť je oklieštená, ale ako riaditelia môžu rozhodovať a - spreneverovať. Tak je to aj s naším samostatným Slovenskom, kde nejde o prevzatie zodpovednosti za činy, ale len o to, byť šéfom a obohacovať sa. 

   Skutočnosť, že sa kultúra u nás z metastázovanej komunistickej spoločnosti dostala do marazmu kapitalistickej spoločnosti v jej ranom štádiu vývoja so všetkými negatívnymi znakmi rozvojovej krajiny aj v otázkach budovania demokracie, môže na tvorivého človeka pôsobiť ubíjajúco, paralyzujúco, depresívne, zväzujúco, ale môže zároveň poskytovať množstvo námetov na tvorbu. Ako vnímate súčasné postavenie našej kultúry, ak pripomenieme, že fond MK SR Pro Slovakia vás, rovnako, ako iné (nielen alternatívne) umenie a kultúru ignoruje a preferuje najmä ministerstvom oficiálne uznanú a odobrenú kultúru?

   Niektorí poslanci sa zatiaľ stále snažia dopátrať, ako sa s fondom Pro Slovakia narába. Zdá sa, že ako občania sme v tomto smere slabí. Členovia fondu sú utajení, minister kultúry a fond Pro Slovakia si s peniazmi z našich daní môžu robiť, čo sa im zachce. Nedokázali tomu zabrániť ani poslanci, ktorých sme volili, ani my občania. Ale môj smútok nespôsobuje len súčasná kamarila. Od nežnej revolúcie bolo viacero politických farieb, no v štruktúre riadenia divadla sa zásadný krok neurobil. Divadlo funguje tak ako za komunizmu. Ani jedna z vládnucich garnitúr nevytvorila prirodzené prostredie pre pôsobenie divadiel. Dotácie divadlám sú neekonomické, nevytvárajú prirodzené prostredie na vznik nového divadla a zánik starého napr. súborov, ktoré sa už vyžili. Ani SDK sa zatiaľ neprezentovala uceleným koncepčným systémom kultúrnej politiky a ja nemám najmenší dôvod veriť, že túto oblasť opäť „neodflákne“ tak ako sa to už neraz stalo. Kultúrna politika na Slovensku bola za každého režimu presne tak klientelistická ako je dnes naša ekonomika. Žijeme v krajine, kde sa nový názor považuje za drzosť, kde sa prirodzené považuje za extrémizmus.

   Dokladom toho, ako sa štát „stará“ aj o tých, ktorí nie sú na výslní jeho pozornosti, je prestavba vášho divadla, ktorú ste urobili len za pomoci dobrovoľných darcov a darov niektorých nadácií či združení. Hoci získavate ceny na festivaloch doma i v zahraničí, pre oficiálnych predstaviteľov kultúry nie ste dosť dobrí a nanajvýš vás ticho trpia. Nezdá sa, že by ste boli zmierený s daným stavom vecí...

   Zmierený nie som. Naše združenie dostalo napr. od Pro Helvetia krásny grant na tri roky 4,5 milióna Sk, takže sme už mohli v posledných rokoch ako tak plánovať. Jeden môj priateľ zo štátneho divadla mi s nepochopiteľnou hrdosťou na to povedal, že on to má na jeden rok na platy. My sme z toho, čo sme dostali od nadácií zrekonštruovali budovu, robíme nové inscenácie. Je to nepomer. Dokumentuje to, že systém financovania kultúry by mohol byť produktívnejší a umožniť tvorivým a produktívnym získať nejaké dotácie. A získať priamo peniaze pre herca je najväčší problém. Lenže naše divadlo existuje len preto, že tí herci boli a sú ochotní skúšať a hrať, hoci na odmenu im zostáva len nádej. To by ani murár, ktorý nám omietal steny, ani ekonómka, ktorá sa stará o naše účtovníctvo neurobili. Napriek tomu tieto argumenty padajú aj na rôznych nadáciách na neúrodnú pôdu. Grant pre odmeny hercom sa nám podarilo po prvý raz získať od Nadácie na podporu občianskych aktivít z programu Phare, ale asi len vo výške jednej pätiny potrieb. Žiaľ, ľahšie sa získavajú granty na školiace a informačné projekty. Na Slovensku je množstvo ľudí vyškolených v USA, Francúzsku, alebo v Anglicku na financovanie divadiel. Na toto peniaze stále sú. Oni však sú buď v domácnosti, alebo robia v poisťovniach, pretože prostriedky na tvorbu divadla stále nie sú. Možno ich zle vyškolili.

   Terajší minister kultúry je zároveň predsedom Rady SR pre masmédiá. Rád by robil poriadok s nezávislými médiami, ale voči sťažnostiam Rady SR pre rozhlasové a televízne vysielanie na spravodajstvo a komentáre STV zostávajú on aj Rada STV hluchí. Verejnoprávne (a nadstranícke) elektronické médium, akým by Slovenská televízia mala byť, si najnovšie „zašpásovalo“ aj na váš účet a „odstrihlo“ vás, keď ste apelovali na zamestnancov STV, aby prejavili svoj občiansky postoj, ak nesúhlasia s praktikami manipulácie. Nechápeme slobodu prejavu mylne? Nie je to aj zodpovednosť za slová a činy?

   Zamestnanci STV sú zastrašovaní ako za totality, boja sa o svoje zamestnanie, a preto neprejavia svoj občiansky postoj. Nedokážu povedať, že sa pod isté veci nepodpíšu, že ich nebudú robiť. Kým v sebe nenájdu túto odvahu tak sú spolupáchatelia. Zmeniť to môžu len oni sami. K tomu ich ja opätovne vyzývam. Nemôže ma zaujímať ich vyplakávanie po krčmách.

   Zrejme je treba stále sa zamýšľať nad budúcnosťou divadla v kontexte kultúry (a stále o ňu zápasiť) v spoločnosti, kde nekultúrnosť neraz víťazí a kultúrnosť ť ahá za kratší koniec povrazu. Ale nie je nanajvýš riskantné napriek tomu stále zvádzať tento boj v čase, keď neraz ide o zápas s aroganciou moci, ktorý môže vyznievať ako donkichotská potýčka s veternými mlynmi? V tejto súvislosti by sme mohli hovoriť aj o podujatiach, ktorým vaše divadlo otvára svoje priestory, napríklad o diskusnom klube Zasurmili surmity reflektujúcom súčasnú politicko spoločenskú situáciu. Takýmito akciami v netolerantnom a nenávisťou presiaknutom prostredí v našej spoločnosti nevyhnutne musíte byť tŕňom v oku niektorým štruktúram...

   V období, keď sa to už dalo, naše divadlo ako jedno z mála prevzalo za seba zodpovednosť a čas ukázal, že sa divadlo dá robiť slobodne. Tí, čo robia štátne divadlo a tvrdia, že by radi robili inak, ale im to niekto nedovolí, nehovoria pravdu. Aj keď vo mne stále je absurdný pocit totálnej bezmocnosti, do značnej miery sa mi nad ním podarilo vyhrať. Aj keď s ťažkosťami, divadlo stále robíme a hádam to nie je celkom beznádejné, hoci sme boli vždy tŕňom v oku spoločnosti. Aj spoločnosti s vládnou garnitúrou, ktorá je totálne zacielená proti slobode jednotlivca.

   Dá sa aj v takejto schizofrenickej dobe zostať nezávislým tvorivým duchom? Sme schopní uniesť následky slobodnej voľby, rozhodovania? Sme zrelí uniesť slobodu, zodpovednosť za svoje rozhodnutia? Sme zrelí budovať demokratickú spoločnosť ? Alebo je pre nás ešte stále pohodlnejšie nechať sa viesť?

   Otázky, ktoré kladiete, si často kladiem aj ja sám. Mnohé z nich sú zároveň odpoveďami. Mám strach, že občianskej sily je na Slovensku ešte stále málo.