Vedeli by ste si spomenúť, kedy ste naposledy cítili niečo ako šťastie, pohodu, spokojnosť? 

   Šťastie? To trvá obvykle päť sekúnd. A naposledy? Asi pred troma týždňami, keď sme po deviatich mesiacoch konečne dokončili prestavbu divadla a krčmy. Pripadal som si trochu ako Miškin z Idiota. Ten mal pred každým záchvatom epilepsie pocit eufórie, kým ho to šľahlo o zem. Tak akosi som to cítil aj ja. Dobrý pocit vtedy trval len do druhého dňa, keď som zistil, že krčma vôbec nefunguje, že je to na hovno! Takže viem, že pocit šťastia je vykúpený desaťnásobným utrpením. Čoby, to je asi silné slovo, ale nasratosťou, to by bolo to správne. 
 

Nie je burič: „To sa len náhodou prihodí, že sa dostanem, často nechtiac, do konfliktov."

   Čo ste viac, pesimista alebo realista? Lebo z optimizmu vás nepodozrievam... 

   Som skôr večný kuvik. Zásadne čakám niečo zlé. Na druhej strane si myslím, že možno nie som až taký dokonalý pesimista, lebo ak by som skutočne veril všetkým svojim zlým predpovediam, asi by som sa do ničoho nepúšťal. Zatiaľ sa však, aj napriek svojmu presvedčeniu a naturelu, púšťam do vecí, o ktorých si myslím, že sa určite nepodaria. 

   Napríklad? 

   Napríklad toto divadlo. Neveril som, že sa to podarí, myslel som si, že to bude nanič, že ak sa aj divadlo postaví, nebude fungovať... a vidíte, mal som minimálne napoly pravdu! Krčma nefungovala, lebo našinec si myslel, že robota je holubník a môže otvárať podnik, kedy sa mu zachce. Vidíte, som pesimista, málo sa dokážem radovať zo života. Čo mi však robí radosť, z čoho sa vždy dokážem vytešovať, je dobrý sex. Cha, sex je radosť zadarmo pre chudobných ľudí, pánbožko nám dal aspoň takúto možnosť potešiť sa. Vlastne, asi nie každému, lebo niekoho netrápi, že ho nemá... No, jasné, aj keď sa podarí robota, tak dokážem mať radosť, ale radosť zo sexu je taká priamočiara, čistá, jednoduchá a hlavne - okamžitá. 

   Často používate veľmi expresívne výrazy... Kde ste, napríklad, prišli k takej silnej averzii ku komunistom? 

   Asi tu, nie? Navyše, veď oni neodišli, zase sú tu, a vládnu. Bývalí eštébáci a komunisti sú zase pri moci. To je vrchol hnusu, čo robia, veď popierajú normálneho občana. Štát je, akože, všetko a my, občania, sme nič! Prečo zobrali právnu subjektivitu divadlám?! Veď to je taká brutalita a bezočivosť, akoby vám zobrali občiansky preukaz a povedali, že ste nesvojprávna a odteraz si budete pýtať peniaze na raňajky od nejakého úradníka. To je totálne antihumanistické. Čo mám teda na bývalých komunistoch milovať? Ja si myslím, že občan je to prvé a posledné! Viete, čo vám poviem? Kedysi som aj ja chcel byť komunistom, myslel som si, že na tom môže niečo byť. Hovoril som si, že keď straníci v Čechách môžu založiť dobré divadlá ako Ypsilonku alebo Ha divadlo, prečo by som to neskúsil aj ja. Špekuloval som celkom vážne, že vleziem do strany, ale našťastie som dosť zavčasu pochopil, že je to celé choré. 

   Vráťme sa radšej späť ku šťastiu. Ako by mala vyzerať realita aby ste sa cítili spokojný natoľko, aby vás nechytala permanentná zúrivosť? 

   Čo ja viem... Tá by ma chytala asi stále, ale ak by sa veci vyvíjali tak, ako sa začali vyvíjať v deväťdesiatom prvom, možno by som sa necítil až tak mizerne. Predsa len - ako bolo, tak bolo, ale občan mal akúsi váhu. 

   A nie je to tak, že práve nepokojná doba má pre umelca tú správnu atmosféru? 

   Neviem. Možno. Ale to nech som radšej zlý režisér, než máme takto žiť. Nestojí zato byť dobrým umelcom na úkor normálnosti prostredia, v ktorom žijeme. Inak, v rámci svojho pesimizmu si myslím, že nikdy nebude dobre, ale teraz je to veľmi zlé. 

   Sú hodnoty, ktoré až tak nespochybňujete, ktoré považujete za jednoznačne pozitívne a vážite si ich? 

   Ale áno. Aj keď som neveriaci, predsa len niečo z toho kresťanského vo mne asi je. Možno je to paradoxné, ale aj keď som hovoril o občanovi, ako o najvyššej hodnote v štáte, i tak si myslím, že hodnota občana nemá byť len v tom, že jednoducho je, existuje, ale aj v ňom samom. Ak človek žije len pre seba, svoju manželku alebo deti, tak.... Nechcem to zovšeobecňovať, môže žiť aj tak, ale mne sa to zdá málo. Páči sa mi, ak má niekto ideály a pre ne žije. Páči sa mi, ak niekto okrem toho, že žije pre svoje deti, žije trebárs pre vodné dielo, alebo Boha, alebo čokoľvek iné. 

   Ako sa prihodilo, že ste neveriaci? 

   Ja vlastne neviem, lebo môj otec bol silný katolík a mama je tiež veriaca. Vraví sa, že v najťažších chvíľach sa človek utieka k modlitbám, ale v mojom prípade to neplatí, skôr by som začal chľastať, alebo myslieť na samovraždu. Pamätám si, že vždy, keď ma otec dotiahol do kostola, strašne som sa nudil. Nikdy ma nič z toho, čo je okolo cirkevných záležitostí neoslovovalo. občas sám so sebou diskutujem, v čom to je, že mi to nič nehovorí. Možno mám v podstate smolu, lebo tí, ktorí naozaj veria, sú asi spokojnejší a šťastnejší ako ja. A čo ak je to v tom, že ma ako decko oklamali, lebo tvrdili, že Ježiško nosí darčeky - a hovno? Strašne ma to urazilo, čo si myslia, že som úplný blbec, aby ma takto odrbali?! Ale inak si myslím, že mám svoje božstvo, lebo žijem pre divadlo, nielen pre seba.

   Aké vlastnosti alebo hodnoty sa vám ešte pozdávajú? Možno ich ani sám nemusíte mať, ale napriek tomu ich uznávate... 

Hm, napríklad, vyznávam, asi v celkom primitívnej podobe, že by sa nemalo klamať. 

   Ako alebo v čom klamať? 

   Dajme tomu, keď podnikateľ odmietal riadne platiť dane, hľadal cesty, ako by zaplatil čo najmenej, najlepšie nič. Fakticky ma to znervózňovalo! Lenže teraz som z toho magor. Priznať dane, tak ako to vidím ja, znamená platiť Lexu a jeho SIS, aby mohol ubližovať ľuďom. Takže vznikajú úplne bizarné myšlienky, že vlastne človek, ktorý odmieta platiť dane, odmieta nepriamo podporovať Lexu a jeho aparát, teda robí dobre, nie? Ale na druhej strane je mi jasné, že podnikateľ, ktorý neplatí dane je podvodník, ktorý existuje na úkor nás všetkých. Čo je klamstvo a čo nie? Strašná doba! 

   Hra na klamanie a pravdu má rôzne podoby. Ak by sme uverejnili všetko tak, ako ste povedali, pravdepodobne nás zažalujú. Ak však vaše slová upravíme, upravíme trochu aj skutočnosť a možno budeme istým spôsobom klamať. Čo si o tom myslíte? 

   Ja si za tým, čo hovorím, stojím. Vy sa musíte zariadiť podľa svojho. 

   Dobre, čo ešte, okrem toho, že nemáte rád klamstvo a uznávate pravdu, máte rád? 

   Na Slovákoch ma štve, ale možno je to bežné aj inde, že každý chce mať zadné dvierka. Ľudia nerobia jednu vec naplno, ale podľa možností robia tri, štyri veci naraz, aby mali väčší príjem. Ja si ale myslím, že v štáte bude dobre vtedy, keď bude dobré aj to úplne najmenšie. Serie ma, keď mi murár urobí krivú stenu len preto, že sa ponáhľa na druhú šichtu, aby ešte zarobil peniaze, alebo mi krčmár neotvorí načas krčmu preto, lebo má na starosti ešte štyri ďalšie a nestíha. Sralo ma to za komunizmu, rovnako ako dnes. Štát na to kape. Fakt ale je, že ak štát nevytvára také podmienky, aby sa vyplácalo robiť jednu vec kvalitne, stále sa vypláca robiť viac vecí a nekvalitne. 

   Vy ste nám zase ušli do negatív a chceli sme sa rozprávať o tom dobrom! 
 

Názorná ilustrácia: Uhlárovi vraj niekedy ide hlava prasknúť, 
keď namiesto režírovania musí viesť účtovné knihy.

   Ja som sa, v rámci svojho pesimizmu, vyjadril o veci v negatívnom svetle, ale z toho, čo som povedal, vyplýva, že mám rád, ak sa niekto venuje svojej robote plnou parou. 

   Nemávate občas pocit, že svojimi depresiami alebo pesimizmom by ste nemali
obťažovať aj divákov? 

   Každý máme možnosť voľby. Je pravdou, že na mnohých pôsobí to, čo hráme depresívne, ale čo už, na mňa zase pôsobí depresívne niečo iné. 

   Čo konkrétne? 

   Napríklad horory. Neznášam ich. Alebo slaďáky! Keď pozerám nejaký slaďák, dokáže ma až brucho rozbolieť, ako sa mi to hnusí. Niekomu to robí dobre, poplače si a je mu príjemné, ak mu niekto ako na tanieri potvrdzuje všetky hodnoty, česť, morálku, lásku... Nie je to ale odporné, ak tvorca kvôli kšeftu, pretože vie, čo na ľudí zaberá, kupčí s citmi? To je podraz, vyrátaný sentiment! Na mňa, naopak, niekedy dobre, očisťujúco pôsobia filmy, ktoré sa iným zdajú depresívne. Moment poznania, katarzia vždy so sebou prinášajú určitú bolesť. Platí to aj v živote, veď aj pôrod bolí, prečo by to vo filme malo byť inak? 

   Ak robíte niečo rád aj pre druhých, určite chcete, aby si to ľudia všimli, zapamätali, nie? 

   Cha, chcete počuť, či by som rád po sebe zanechal vyoranú brázdu? 

   Neviem. Chcete ju zanechať? 

   Asi áno. Vlastne by som mohol už zajtra zomrieť, lebo to, po čom som túžil, aby sa stalo, sa vlastne už splnilo. Chcel som, aby padol komunizmus - stalo sa, i keď len tak akosi napoly. Chcel som bývať v Bratislave, to sa mi tiež splnilo a napokon, chcel som mať vlastné divadlo. Aj to sa mi splnilo, hoci ... ešte som to celkom nezvládol, lebo musím robiť aj účtovníctvo, organizačné veci, vrátane opravovania záchodov, ktoré ma hrozne nebavia, ale bez toho by divadlo nemohlo fungovať. Úprimne povedané si myslím, že už teraz po mne niečo zostalo, lebo moja práca, možno, ovplyvnila nielen amatérske divadlá, ale aj
profesionálne scény. 

   V čom? 

   Autorské divadlo síce robili ľudia aj predtým, ale trochu inak. Dnes, keď sa povie Jakubisko, tak všetci vedia, že je to filmový režisér, keď sa povie Bednárik, tak sa už tiež pomaly vie, že je to veľký divadelný režisér a neskromne si myslím, že keď sa povie Stoka, tak už časť ľudí tuší, že je to nejaké zvrhlé divadlo. Možno sa tým nemám chvastať, ale hádam to čosi znamená. 

   Neobmedzuje vás trochu to, čo ste práve povedali? Že ľudia tušia, že ste "zvrhlé" divadlo? Nemáte občas chuť urobiť niečo, čo by vybočilo z koryta, do ktorého si vás diváci zaradili? 

   Jediné, čo ma teraz obmedzuje, je to, že musím robiť veci, ktoré s umením vôbec nesúvisia. Bol by som celkom rád, ak by naše divadlo oslovilo väčšiu časť ľudí, ale nie som ochotný kvôli tomu nič urobiť, nie som ochotný obetovať ani jednu zo svojich predstáv o divadle v mene nejakého všeobecného vkusu. 

   Nemáte so svojou povahou problémy v bežnom živote? 

   Ale jasné, že mám. Veľké, obrovské. V tom je ale pôvab kolektívu v Stoke, že je ochotný a schopný ľudsky ma tolerovať. Neprekáža im to, čo prekážalo iným kolektívom v iných divadlách. Lebo, viete, ja nie som natoľko silná osobnosť, aby som dokázal žiť dlhodobo v opozícii, v permanentnom napätí a konfliktoch. Niektorí ľudia ma považujú za notorického buriča, ale to nie je pravda, inak povedané, nie som programovo „iný". Naopak, nemám konflikty rád, som však individualista, väčšinou sa mi ťažko komunikuje s kolektívom, a práve preto sa občas zdá, že som neprispôsobivý. Mimochodom, štátne divadlá, teda aspoň tie, ktoré som mal možnosť spoznať, majú už samé o sebe vysokokonfliktnú atmosféru. Niektorí ľudia sa bytostne nenávidia, napriek tomu dokážu spolu pracovať a tvoriť. Stanoviská si nevyjasňujú, naopak, snažia sa ich prehliadať a žiť s nimi v symbióze. Ak si z piatich hercov traja myslia, že som, prinajmenšom, hlupák a o sebe navzájom si myslia, že ten druhý je úplný blbec, tak v takej atmosfére nedokážem normálne existovať. 

   Nie je to bežné, že práve v tejto brandži vytvára obrovská konkurencia podobnú atmosféru? 

   Seriem na také divadlo! Čo je na tom normálne?! Viem, že sa považuje za normálne, ak je divadlo džungľa, ale to radšej pôjdem do naozajstnej džungle, ako by som mal rešpektovať takúto logiku. Intrigy, podrazy, fuj, vždy sa mi to hnusilo! Sprostý egoizmus. Rovnako viem, že mnohým hercom nejde o divadlo, ale o nich samých. Ja, ja, ja... 

   Má konkurencia medzi režisérmi zásadne inú podobu ako medzi hercami? 

   Hm, asi má, lebo režiséri, na rozdiel od hercov, málokedy pracujú spolu, nemusia sa teda ani vidieť. Jeden veľmi slávny divadelný režisér mi povedal, že okrem svojich predstavení žiadne iné v ich divadle nevidel. Pohoda, nie? A závisť? Tak naozaj môžeme závidieť len niečo, čo ten druhý získal akosi neprávom. Bolo by asi sprosté, keby som druhému závidel jeho talent, no nie? Ale celkom úprimne, ak Šulík raz dostane Oskara, budem mu závidieť, rovnako ako závidím Svěrákovi. Bože, taký mladý a už je tak vysoko! Kto by nezávidel?!