V zaujímavom časopise Park vyšiel tento rozhovor:


Úvod: Voľné tláchanie alebo ukážka „free-free“ rozhovoru

Lucia: Interviu... interviu sa skloňuje? 
Zuzana: Interviu, od intervia (smiech)...
Ingrid: Interview? Interview sa neskloňuje, to interview, tie interview.
L: Aha. No, tak v tých interviuách sa vždy pýtajú, odkiaľ ste a váš otec, a ja by som nechcela, aby sme my teraz rozvádzali ten problém, nie?
I: Nie, veď vás každý pozná, odkiaľ ste a váš otec a matka, veď vy ste predsa také rarity bratislavské, nie?
L: + Z: Uhm, uhm.
I: Čo sa tak tvárite skromne, však prečo ste potom v Parku?
L: Lebo Filip Vančo nás nafotil, tie obrázky... 
I: Hej?
Z: Nie, to mala byť nejaká výstava „Súrodenci“, to Barbara Gindlová zavolala, to mala byť taká výstava, že „Súrodenci“...
I: Tak vy ste súrodenci, ale takí slávni, slávna súrodenecká dvojica (smiech), japonské 105-ročné dvojičky...
L: No, my sme také zaujímavé, také „jebnuté“ sestry, vieš...
Z: Zo Stoky, no.
I: Dobre, ale ste dvojičky a robíte obidve jednu vec, a chlapom sa páčite, chlapov iritujete, tak asi preto, nie? Ste taká rarita bratislavská. Ja si tak myslím.
L: Asi že hej... No ja neviem ako ja, ale viem, že Zuza je rarita, lebo napríklad tehotná s obrovským bruchom spievala pri klavíri a mala také červené šaty...
I: A na bruchu rozparok...
L: Na bruchu rozparok a jednému môjmu kamarátovi prišlo z toho zle... to sa rýchlo roznesie.
I: Počkaj, taká prudérnosť, veď v Amerike to už dávno bolo, všetky hviezdy sa fotia s tehotným bruchom (všeobecný smiech).
Z: Nie... Ale ja som bola prvá.
I: Na Slovensku si bola prvá... Ale veď Demi Moorová a plno ďalších...
Z: Ale ona bola po mne tehotná.
I: + L: Ale kdeže, ona bola pred tebou, ty si to už len tak imitovala.
I: No ale aj tak si rarita, si.
Z: Ale, to je to, za čo sa hanbím... ja som predsa hrala, bola som pri klavíri a chcela som spievať, tak som nemohla mať tehotenské šaty, nohavice na traky, musela som to nejako spraviť.
I: Chcela si byť výstredná a zároveň elegantná aj tehotná. Ty máš rada výstrednosť Lucia?
L: Nie, ja som taká sivá myška. 
I: No, kecáš.
L: Nie, ale ja mám tiež také svoje plány, teraz vám poviem, že teraz, keď budeme mať koncert - Živé kvety, tak budem mať modré vlasy, ale iba tak na jeden deň. Vieš jaké modré? Takéto modré (ukazuje na hlavu, na ktorej má úplne žlté vlasy).
Z: Ale to je ako s tým kostýmom, ja keďsom chodila po ulici, tak som tiež mala gate na traky, nie červené šaty.
1: Ja si myslim, že ste rady výstredné, aj keď iba tak chodíte po ulici. Teraz to iba maskujete.
Z: Chcela si povedať, že sme také exhibicionistky, také herečky. Herečka, exhibicionistka, keďsi tehotná tak z toho ešte vyťažiš, aby boli všetci znechutení z toho. No je to taký hnus, no... Kultúrny hnus. (smiech)
I: A čo je kultúrny vkus?
Z: No veď. Pre niekoho boli tie šaty kultúrny vkus a pre niekoho kultúrny hnus.
 


Jadro: Seriózna téma „život mimo divadla“, ešte vždy dosť voľne spracovaná

L: Tak v Živých kvetoch (kapela, v ktorej Lucia textuje a spieva, pozn. autora) máme teraz veľké novinky. Spravili sme fúziu, muzikanti zo skupiny Veľká potreba sa nám všetci „nasáčkovali“ do kapely a včera sme mali prvú skúšku a ja som iba robila ááu počas pesničiek od rozkoše. Budeme mať koncert a chceme robiť aj cédečko, veď tam budeš robiť obrázky... a čo ešte, no... a susedka búchala do okna železnou motykou, keď sme hrali, keď sme skúšali u Bálika v dome, v suteréne.
I: A ty, Zuza?
Z: Tak ja teraz čítam hrubú knihu a občas viem, o čom to je, a občas nie. No a starám sa predsa o svoje dieťa a varím každý deň. Ale aj Lucia už varí, minule telefonovala a chcela vedieť, ako sa varí kel s hovädzím mäskom.
L: Lebo ja mám už pristrihnuté krídelka, mňa našiel taký solídny človek, veľmi zodpovedný, a predvčerom bol v knižnici, lebo im dlhujem desať kníh, za ktoré ma dali na súd, a pokuta vyjde na päťtisíc korún, ktoré zaplatil, ale teraz mi to bude strhávať z toho, čo mi je dlžný. Ja mu ta túto starostlivosť varím. A tak žijeme v jednej izbe. No, je to tak... Veď to poznáš.
 


Gradácia témy: Stoka, nehovorme o úspechoch, ale o mindrákoch

I: Čo si myslíte, prečo sa tak hovorí, že sme zamindrákovaní? 
L: Ja som to minule pochopila, prečo. Príde niekto  do Stoky s nejakými hosťami, cudzincami, a robí na teba nátlak, aby si sa im venovala, lebo oni sa chcú rozprávať o divadle. Tí ľudia sú na predstavení a ani nevedia, že práve hrá hosťujúce divadlo a nie Stoka. Ja nemám chuť padnúť na zadok preto, že tam prišli nejakí cudzinci, ktorí možno chcú len využiť priestor a robiť si tam niečo zadarmo. Tá pani ďalej robí nátlak, a keď jej to vysvetľujem, že ja nie som riaditeľ, nechcem im robiť spoločnosť, tak ona ma obviní, že som zamindrákovaná. Lebo Slovák musi dať Američanovi alebo Francúzovi, o ktorom nič nevie, všetko aj svoju posteľ, a keď to niektorý Slovák nerobí, tak je zamindrákovaný. To všetko vzniká z takých situácií, keď sa jednoducho ľudia nepochopia, nemajú rovnaké potreby. 
I: Potom sa hovorí, že sme uzavretí, nekomunikatívni, že sa tak hrabeme v sebe... 
Z: Ale v každej komunite je nejaká uzavretosť, podľa mňa vždy. Aj medzi literárnymi kritikmi alebo spisovateľmi je uzavretosť. Tí ľudia žijú spolu, stretávajú sa a už si nemusia veľa rozprávat', vysvetľovať si, aby si niečo povedali... 
L: Ale to nie je z našej viny. Ty to hovoríš, ako keby sme my teraz už odmietali prijať niekoho medzi seba, ale k nám sa ani nikto nehlási. Ľudia sú rozbehaní, aj tí, ktorí niekedy začínali robiť divadlo podobným spôsobom ako my, tak to už nerobia, majú svoje kšefty... 
I: Vy hovoríte o súbore vnútri, ale ja mám na mysli vzťahy, ktoré boli na začiatku intenzívnejšie, napríklad s výtvarníkmi alebo s inými divadlami - s Hubrisom, s Klimáčkom... to nejako úplne ochladlo. 
L: To je dobrý príklad s Hubrisom. Oni nezostali iba v tom divadle, každý robí niečo iné a divadlo iba niekedy popri tom. Možno keby tu bola iná situácia, tak aj takých divadiel ako sme my, by bolo teraz viac. A my sme aj v tej situácii, ktorá tu je, zostali,  napriek všetkému... A nás obviňujú, že sme uzavretí. Veď sa spolu rozprávame aj s ľuďmi zvonka, aj nám spolu môže byť dobre, ale tie záujmy sú už iné, odlišné.
Z: Intímne alebo dôverne sa aj tak môžeš baviť iba s dvoma, troma ľuďmi. 
I: Ďalší mindrák: „kto vám to píše?“ 
L: No, to je ďalší náš mindrák. Každý sa pýta, kto vám to píše, a keď povieš, že sami, tak to je buď podozrivé, a pre niekoho je to nezaujímavé. Keď niekto niečo vymýšľa sám, tak je to buď také „psycho“, alebo také choré. 
I: A nie je to tým, že tu dlho pretrváva tradícia, jasné kritériá, ako sa robí umenie, a funkcia autora je tu taká dominantná, že potom to, čo robíme my, je podozrivé, pre niekoho menej hodnotné. My sme vždy iba tí herci, ani to sami nejak nezdôrazňujeme, že v divadle vzniká, povedzme, iná slovenská literatúra...
Z: Možno keby sme písali a vydávali aj knižky, tak by sa to zvýraznilo. My si však napíšeme iba svoje texty a povieme ich na javisku. Vtedy je to silno osobné a ľudia si myslia, že silno osobná môže byť iba nejaká psychoanalýza, niečo, čo niekto o sebe iba tak v slabej chvíľke „vygrcia“, ale nie je to literatúra, nie je to vo väzbe na papieri a nekrstí sa to v kníhkupectvách, nepíše sa o tom v novinách. Potom zažiješ to, čo ja po Monodrámach. Hovorila som iba to, o čom každý rozmýšľa, ale keď to vidí na javisku, tak povie, že som beštia a že je to iba môj problém.
I: Takže pre diváka je asi jednoduchšie prijať také divadlo, keby ten text niekto napísal, nejaký regulárny autor, vydal by ho v knižke, bola by to fikcia, a ty by si bola geniálna herečka, ktorá to zvládla, zahrala to dôveryhodne?
Z: Keby som to hrala hystericky, kričala by som, to by bola výpoveď, ale keď ja to iba tak pokojne poviem ako v rozhovore s niekým, tak na to ľudia nie sú zvyknutí u nás.
I: A nie je to aj tým, že tu dlho mal hodnotu text, ktorý bol jasne oddelený od autora, ktorý bol premyslený, vytrápený prvopisom a ďalšími úpravami a ktorý je konštrukciou, mystifikáciou, ktorou sa niečo sleduje, nejaká výpoveď, téma, a najlepšie obalená v nejakej peknej metaforke. Ostatné je iba povrchný realizmus, záznam, nie? Literatúra fungovala ako niečo samo osebe a tento kánon sa tu ťažko búra.
L: No, zamindrákovaný človek je u nás taký, ktorý sa nechce, ako som hovorila, rozprávať s Anglíčanom alebo Francúzom, a druhý zamindrákovaný je ten, čo chce robiť niečo sám. Načo chceš robiť sám, to je to „pod koho patríte“... Pod koho ty patríš, vieš, musíš mať nad sebou niekoho, musíš pod niekoho patriť a spĺňať jeho predstavy, požiadavky.
Z: Ľudí to irituje, možno mnohí, keď boli mladí, túžili po takej robote, akú robíme. Túžili mať niečo vlastné a svoje, ale sa im to nepodarilo, a teraz ich vyrušujeme, možno im niečo pripomíname. Tak teraz je pohodlnejšie povedať, že my sme niečo zamindrákované, že to patrí na psychiatriu... (ticho, smiech)
L: Ale ja nechcem pôsobiť dojmom, že je tu napádaná vyhladovaná hŕstka vlkov v klietke, veď za všetky dobré vzťahy, ľudské, ktoré okolo mňa sú, môže Stoka. Stoka je miesto, ktoré niečo symbolizuje, chodia tam ľudia, pre ktorých to miesto predstavuje nejakú slobodu. Ja som bola na Silvestra ohúrená z toho, že si tam s ľuďmi pripíjam a všetko sú to moji známi. To nezažije každý, my sa vlastne nemáme na čo sťažovať.
Z: Ja sa stále bojím, že bude horšie. Ja sa teraz cítim dobre, veď normálne jeme, obliekame sa, robíme to, čo nás baví.
I: A čo, Lucia, tvoja vyštudovaná filmová scenáristika? 
L: Ale, veď vieš, ako ja myslím... My máme teraz takú možnosť robiť niečo, čo chceme... Načo ja napíšem teraz nejaký scenár, ktorý bude ležať niekde v šuplíku alebo - už som to raz zažila - ho nejaký polotalentovaný režisér so mnou prepracováva pol roka a potom natočí niečo úplne iné... To nežije, to je neživá vec, Stoka je živá vec. Netreba to brat tak profesionálne, že ak skončíš scenáristiku, tak musíš niečo... vo filme je to u nás tiež také konzervatívne ako v divadle. Tu je režisér, tu herec a každý má presne určené funkcie. Ja by som si to predstavovala tak, že my spolu niečo napíšeme, urobíme. Veď vo svete je to už dávno tak, že herci, napríklad taký ošúchaný príklad Jarmush, ale aj kopec ďalších.
I: A ty Zuza, ty máš tiež teraz nový záujem, na jeseň si začala fotiť.
Z: Veď aj fotím, stále.
L: Veď vďaka tomu máme aj v Dne (posledná premiéra, pozn. autora) takú geniálnu scénu. Ten nápad je najdôležitejší, a to si teda myslím, že je, veď najviac sa platí za nápady, mal byť...
I: Mal byť zaplatený? (smiech)
L: No, mal byť zaplatený, a keď už nie, tak potom aspoň ho treba oceniť. Zuza odfotila Bratislavu, ulicu z balkóna, zväčšila to na jedno obrovské plátno, ktoré sa dá zrolovať a dať pomaly na bicykel a ísť s ním hrať bárskde.
 


Záver: Zlom tisícročia a Elvis Presley

I: No tak, aké máte pocity na zlome tisícročia?
Z: Tak ja som taká nespokojná, teraz sa začal rok zajaca, hej, tak mám predsavzatia. Chcela by som začať skôr ráno vstávať...
I: A viac milovať svojich blízkych... (smiech) 
Z: Ale vážne, mala by som niečo, niečo... nemala by som byt len taký „pošuk“. My sme furt takí „pošukovia“, ako na tých Doskách v Nitre. To by som už nechcela.
L: Je to trápne, ale ja mám taký pocit, že by som chcela, aby to bolo stále tak, ako to je teraz. Mám iba strach, že to zmizne. Teraz mám taký naliehavý pocit, že by som nemala ani spávať, iba tak všetko vychutnávať, keď som sama a niečo píšem alebo robím. Teraz to je dobré. Ráno vstanem, aj sa mi nechce, prídem do krčmy, umyjem tie hajzle, potom čakám na čašníčku a stále si hovorím, bože, toto je dobré. Tak si myslím, že teraz to je dobré.
I: To interview sa neskloňuje, ale mohli by sme ho začať skloňovať.
Z: Pre mňa vlastne je ešte niečo také... že, treba vedieť aj prestať. Vieš, ako sme videli spolu teraz dokument o Elvisovi Presleym. Ja som si vždycky myslela, že Elvis, všetko okolo neho bolo niečo strašné, že to bol jeden nasladkastý „blbec“ a teraz, keď sme videli tie 50., 60. a 70. roky, tak som si uvedomila, že tým „blbcom“ nebol, aspoň nie od začiatku, že sa postupne dopracoval k tomu, že si všetci o ňom mysleli že je „blb“. Jeho pesničky, ako ich spieval za mladi, boli dobré, boli nové v 50. rokoch. Úplne dobré.
L: Costello keď videl Elvisa prvý raz na koncerte, sa zhrozil. Jeho prvý zážitok bol taký, že Presley niekde hral a chriachal na scéne a Costello ho nazval po česky „buranom“, takým gadžom, takým talentovaným „buranom“ z predmestia, kamionista najhrubšieho zrna, ale geniálny, ale my ho už poznáme ináč.
I: Keď mu prúdom tečie pot po opuchnutej tvári... 
Z: No, tie kvapky potu sa mu zrážali na brade, keď snímali jeho posledný koncert, a ty sa už sústreďuješ iba na tie kvapky, a reči o jeho geniálnom hlase do toho... všetko to bol jeden hnus. A ja sa iba toho bojím toto bolo najhoršie. No, chráň nás pánboh od toho aby sa nám zrážal ten pot na brade a všetci nám hovorili ako nám držia palce a akí sme geniálni, toho sa tak bojím. 


So sestrami Luciou a Zuzanou Piussi sa rozprávala Ingrid Hrubaničová 10. januára 1999.