Prečo ste zvolili na slávnostnú akadémiu práve Prepad?

   Prepad je jedným z našich diel, ktoré má uvoľnený tvar, kde sa môže „vyblázniť“ každý člen, má charakter „akadémie“, pretože je tu prítomný orchester Požoň sentimentál v rozšírenom obsadení s trinástimi účinkujúcimi. Je to famózne, keď takéto teleso zazneje v našom priestore. V tomto predstavení sa recituje, spievajú sa hity i vážna hudba, možno si vypočuť hudobno i literárnovedné „prednášky“ a pristihnúť každého člena divadla pri netypickej činnosti. Nie je to vec každodenná a má zábavný charakter.

   Tušil si pred ôsmimi rokmi, do čoho ideš? Bolo to ešte ťažšie, než si očakával?

   Bolo a je to ťažšie. Predpokladal som naivne, že spoločnosť sa prirodzene zmení na spoločnosť občiansku, kde je jedinec najvyššou hodnotou, kde je hlavným kritériom kvalita práce a kvalita tvorby. Toto sa nestalo. Naša spoločnosť je bohužiaľ vulgárne etatistická, klientelizmus a protekcionárstvo je normou. Niet sily, ktorá by urobila zásadnú zmenu. A myslím si, že tá je tu nutná. Netušil som pred ôsmimi rokmi, že to bude tak i koncom tisícročia.

   Mysliš, že ste niekedy mali niečo urobiť inak pri orientovaní a riadení divadla?

   Sotva by som niečo robil inak. Naďalej sa absolútne spolieham na „prirodzený chod vecí“, čiže v konkrétnom okamihu by som asi reagoval podľa svojich vnútorných, autentických popudov nedeformovaných účelovo. Tak ako doposiaľ.

   Čomu a komu pripisuješ obdivuhodnú životaschopnosť tohto divadla?

   Myšlienke divadla, ktorá v ľuďoch, ktorí ho robia má hodnotu božstva. Len idea nás udržala pri živote. Sme idealisti, alebo, ako to povedal svojho času Juraj Šebesta, romantici.

   Aj neokrúhle výročie je dôvodom na bilanciu. Môžeš stručne charakterizovať cestu od prvej premiéry, prípadne mierne hodnotiť?

   S obavami (ako vždy) som sa púšťal do tejto práce. Bál som sa hlavne dňa, keď zistíme, že naša tvorba je už len opakovaním toho, čo sme urobili predtým a nebudeme mať silu si povedať dosť. Mal som pred sebou hlavne príklady umeleckého ustrnutia a sebareprodukcie. Z tohto hľadiska si myslím, že sa tak zatiaľ nestalo. Už teraz verím bezo zbytku, že keď je človek schopný neustále sa konfrontovať so živou skutočnosťou a na tomto základe modifikovať svoje stanoviská, môže byť tvorivý neustále. Ak raz začne mať pocit, že jeho úroveň poznania je dovŕšená a pokúša sa realitu vtesnať do klietky svojich stanovísk - to je smrť.

   Paradoxná súčasnosť, keď štát nemá pre Vás ani korunu, Ťa priviedla k výroku, že nakoniec „naše voľby teda nedopadli dobre.“ Veríš, že ministerstvo predsa len pre Vás niečo urobí?

   Teraz už ani nie. Lebo je jasné, že aj nové vedenie ministerstva, plní volený program vlád z päťdesiatych rokov. Nenašlo v sebe silu urobiť zásadnú zmenu a teda ju ani neurobilo a celkom prirodzene ani urobiť nehodlá. To, že požiadavky Združenia nezávislých divadiel odložilo do budúceho roku (čiže do budúceho tisícročia), je jasným dôkazom toho, že naše problémy sú pre ministerstvo, na rozdiel od požiadaviek dlhodobo zdochýňajúcich divadelných telies, druhoradé. Ktorý zdravý rozum dovolí dať na hrobku viac peňazí ako na byt!? Myslím si, že žiadny. Ak sa nenájde sto miliónov na slovenský film a osem miliónov na nezávislé divadlá popri 550 miliónoch na divadlá, o ktorých je známe, že len malá časť z nich má právo sa za divadlo považovať, nie je to situácia normálna. Ak by ti niekto povedal, že radšej dá 343 korún za hnilé jablko, ako päť korún za zdravé, pomyslíš si, že je to idiot. A nič iné naše ministerstvo kultúry nerobí. Prečo to mieni ministerstvo riešiť v budúcom roku? Vari doteraz nemalo čas sa na to nachystať? Veď ale na prevzatie moci sa bývalá opozícia chystala štyri roky. Čo teda za tie štyri roky urobila? A prečo si myslí, že hospodárska situácia bude o rok lepšia? Ak sa bude takto hospodáriť tak celkom určite nie. Čiže ten sľub, že to bude o rok lepšie ja neberiem ako sľub, lež ako výhovorku.