Blaho Uhlár (1951), v roku 1974 absolvoval divadelnú réžiu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Stál pri zrode Divadla pre deti a mládež v Trnave, kde bol až do roku 1988, potom pôsobil v Ukrajinskom národnom divadle v Prešove (dnes Divadlo Alexandra Duchnoviča). V roku 1991 založil v Bratislave neštátne Divadlo Stoka, v ktorom dodnes pripravil vyše dvadsať inscenácií.

   "Argument, že keď sa už tu ten komunizmus štyridsať rokov budoval, toľko peňazí sa doň vrazilo a toľko ľudí sa vyvraždilo, tak by bolo nerozumné ho nedobudovať, asi sotva obstojí. Lenže práve takto argumentuje ministerstvo kultúry v prípade rozostavaného gigantického areálu Slovenského národného divadla - že by bolo nemúdre ho nedostavať, keď už sa doň toľko investovalo," rozhorčuje sa režisér BLAHO UHLÁR, šéf bratislavského Divadla Stoka. Považuje to za zvrátenosť rovnako ako fakt, že toto alternatívne divadlo odovzdáva štátu a mestskej časti viac než od nich dostáva.
   Večný rebel, tvorca špičkového kultového nezávislého divadla, ktoré od svojho vzniku pred jedenástimi rokmi prakticky stále osciluje medzi hrozbou zániku a skvelými tvorivými úspechmi, sa ani po vydržaní mečiarovskej diskriminácie nedočkalo lepších finančných čias. Permanentný boj o existenčné prežitie urobil zo Stoky proti jej vôli nielen politický subjekt, ale aj multikultúrny priestor slobodného ducha. A divadelníka Uhlára prinútil stať sa podnikateľom v oblasti pohostinstva, keď len vďaka Krčme Stoka toto divadlo, sídliace v bývalých továrenských priestoroch, ešte stále žije. 
   Vážnosť i bizarnosť tohto spôsobu existencie dokresľuje Uhlárov traktát Kde leží naša bieda, ktorý napriek vyše dvadsiatim pôvodným inscenáciám a mnohým divadelným úspechom označuje s celkom vážnou tvárou za svoje životné dielo. Jeho základom je tvrdenie, že občan ani v súčasnosti nie je slobodný a že na Slovensku nie je demokracia.

   Po eufórii z vytúženej zmeny vo voľbách roku 1998 ste o pár mesiacov, rozčarovaný z prístupu ministerstva kultúry k problémom nezávislej kultúry, konštatovali, že "naše voľby teda nedopadli dobre". Pred tromi týždňami sa volilo opäť, ako hodnotíte volebný výsledok?

   "Z môjho čiste osobného, teda divadelného hľadiska, mi je jedno, kto vyhral."

   To myslíte úplne vážne?

   "Iste. Keď tu boli mečiarovci, nedostali sme žiadne financie a zachránilo nás zahraničie. Dzurindovci nám dali na to, aby nás potrestali, znemožnili a urobili z nás zlodejov. To sklamanie bolo obrovské. Je to katastrofa, ale je to tak. Zdôrazňujem, že toto tvrdím z môjho osobného pohľadu tvorcu nezávislej kultúry. Vo všeobecnosti však uznávam, že minulá vláda bola z doterajších ponovembrových najlepšia, a táto nová, zdá sa, môže byť ešte lepšia."
Skutočne ste od volieb, a hlavne od ich prekvapujúceho výsledku, nič neočakávali?
"Ani by som sa nedočkal, veď čo povedať na fakt, že kultúru bude riadiť tá strana, ktorá hovorila, že ministerstvo kultúry treba zrušiť alebo spojiť s iným rezortom. Musí to byť pre ňu absolútne schizofrenická situácia. Bude riadiť rezort. ktorý považujú za zbytočný. To je normalizačná situácia, v akej sme tu desaťročia žili a zdá sa, že aj naďalej žijeme. Je okolo nás nesmierne množstvo nezmyslov, ale akási zotrvačnosť, čudná zvykovosť nám nedovoľuje zmietnuť ich nekompromisne zo stola. Nečudoval by som sa, keby tieto nezmysly boli zadarmo. Ale veď my na ne vydávame strašne veľa peňazí.

   Prečo podľa vás o rezort kultúry nemala žiadna strana záujem? 

   Pravdepodobne preto, lebo ho považujú za bezvýznamný. Lenže na ministerstve je zamestnaných značné množstvo úradníkov, ktorí nechcú prísť o svoje zamestnanie. A oni ten rezort riadiť “vedia“. Veď to robia dlhé roky. A sme jasne v situácii, keď „riadenie rezortu kultúry“ preberá štátny úradník. Ten nezávislú kultúru nepotrebuje, pretože z nej nijako neprofituje a takto mu vláda otvára priestor na jej likvidáciu."

   Nepreceňujete význam štátnych úradníkov?

   "Ja nie. Urobili to predchádzajúce vlády a parlamenty. Prijatím zákona o štátnej službe v apríli tohto roku definitívne zabetónovali pri moci štátneho úradníka. A ak si uvedomíme, že zhruba 90% zákonov pripravujú štátni úradníci, tak je jasné, že táto vrstva má de facto legislatívnu i výkonnú moc. A pritom je to nikým nevolená vrstva, ktorá nie je nikým kontrolovateľná (kotrola samým sebou nie je kontrolou). Takto sa k nám vrátil stav z rakúsko-uhorskej monarchie, ktorý prevzal aj komunizmus a my to nazývame demokraciou.

   Boli ste voliť?

   "Bol. S trpkým vedomím smiešnosti volieb. My sa trápime, koho voliť, strachujeme sa o výsledok, a pritom takmer všetku moc má v rukách úradnícka vrstva, ktorú naša voľba nijako neovplyvní. Jeným z prvých opatrení ľavicovej vlády na Novom Zélande pri realizácii reforiem, bolo práve zrušenie podobného zákona o štátnej službe, pretože ten je legislatívnou brzdou každej pozitívnej zmeny. Volil som stranu, ktorá by to urobila. Ale bolo nás strašlivo málo."
Štát by mal naplniť práva občana aj na nekomerčnú kultúru, ktorá sa nedá zabezpečiť trhovým mechanizmom, a súčasne i právo tvorcov na umenie podporovaním tých najlepších.
"Pojem štátnej kultúry vznikol po druhej vojne, keď boľševici potrebovali mať vládu nad všetkým. Tento pojem aj jeho legislatívne opory mali byť hneď po revolúcii zrušené. Vytvoril by sa priestor pre tvorbu a podporu prirodzenej kultúry." 

   Nezávislá či alternatívna kultúra pred rokom 1989 sa vymedzovala voči režimu, ako sa zmenil význam tohto pomenovania po revolúcii?

"Ani veľmi nie. S výnimkou pomerne krátkeho obdobia po revolúcii je kultúra u nás stále riadená boľševickým spôsobom. Štát čoraz viac zasahuje do tvorby, a čo vznikne nezávisle od neho, voči tomu neustále vytvára obrovské množstvo zákonov, nariadení. Ľudia, ktorí robia túto legislatívu, buď nevedia, čo je sloboda, alebo ju absolútne nenávidia. Slobodný človek je stále vytesňovaný preč z tejto spoločnosti a nezávislý sektor je prakticky zlikvidovaný."

   V tejto záplave negatív poteší aspoň fakt, že kultúra už nie je zneužívaná ideologicky a propagandisticky.

   "Teraz je však zneužívaná finančne. Keď Stoka odovzdáva štátu a mestskej časti viac než dostáva je to totálne zvrátené, rovnako ako skutočnosť, že ľudia majú stále akúsi feudálnu úctu pred štátom, aj keď ten ich oberá oveľa viac, než rôzne podvodnícke firmy, o ktorých sa píše a nad ktorými sa pohoršujeme." 

   Nezávislá kultúra nikde neexistuje bez podpory. Čo s tým?

   "Je nezmyslom rozdeľovať divadlá na štátne a neštátne, peniaze treba prideľovať podľa kvality. To sa nedeje, stovky miliónov idú do štátnych divadiel, z ktorých mnohé už dlho nič kvalitné neponúkli. Pritom neštátnym divadlám by stačilo rádovo pár miliónov. Čo by ste povedali človeku, ktorý radšej zaplatí sto korún za hnilé jablko ako päť korún za zdravé. Doterajší systém financovania je podľa mňa dokonca aj protiústavný."

   Keď už to rozdelenie existuje, tak ako by ste charakterizovali neštátne divadlo?

   "Je slobodné, vzniklo z vôle jeho tvorcov, štát ani región ho nezaložil a teda ani nemôže zrušiť. Je nezávislé v rozhodovaní."

   Nezávislá kultúra sa väčšinou vníma ako takmer nepriateľ komerčného úspechu. Je komercia apriori zlá?

   "Vôbec nie. Ja po komerčnom úspechu tiež, samozrejme, prahnem. Ale bez toho, aby som ustúpil zo svojich pozícií." 
    Myslíte, že by vás komerčný úspech zmenil?

   "To je bohužiaľ hypotetická otázka."

   Budeme trochu zlomyseľní. Vaše ostré výhrady voči oficiálnej moci sa odohrávajú v štáte, ktorý naplnil vašu túžbu po slovenskej samostatnosti. 

   "Áno, bol som separatista a som rád, že sa Československo rozdelilo. Som presvedčený, že rozpad spoločného štátu bol historicky nevyhnutný. Človek musí byť nezávislý, samostatný a slobodný. Nikdy som nemal na mysli hlúpy nacionalizmus."

   Idea rozdelenia sa verejne objavila po roku 1989. Pociťovali ste túto túžbu už skôr?

   "Iste. Istý český paternalizmus tu bol a ja som vždy ťažko znášal, ked mi niekto väčší a mocnejší autoritatívne radil, ako mám žiť."

   Ste známy svojimi antikomunistickými postojmi. Čo by ste v predošlom režime viac uvítali - pád komunizmu alebo rozpad spoločného štátu?

   "Určite zmenu režimu. Tá, pravda, nakoniec otvorila cestu aj k samostatnému štátu."

   Na záver sa vráťme k voľbám. Zdá sa, že táto vláda nás dovedie do Severoatlantického paktu i do Európskej únie. Ako sa separatista díva na globalizáciu?

   "Do spoločnej Európy vstúpiť treba, ale každý sám. Pravda, mnoho na výber nemáme, Európa má stále veľké socialistické tendencie, čo ma neteší, ale Bielorusko je horšie. Takže aj teraz budeme voliť menšie zlo, teda že nás nekopnú päťkrát, ale len dvakrát, a to si budeme vážiť. Musím však priznať, že kedysi som sa identifikoval ako Slovák, no dnes už tú potrebu takú akútnu nemám, možno by som sa bol schopný integrovať hocikde."