Prečo ste nehrali v divadle, keď ste po celý ten čas boli zamestnaná v Stoke?
„To som chcela. No keď som si občas odskočila na skúšku z kancelárie, nebola som schopná veru ani ústa otvoriť.“

V roku 2000 ste sa objavili v obnovenej verzii inscenácie Monodrámy. Aké to bolo?
„Účinkovanie v nej sprevádzali obavy, neistota, strach, ale aj chuť niečo vymyslieť. Bola som si vedomá toho, že vyliezť odrazu na scénu s dvadsaťminútovým krehkým výstupom je veľké riziko. Keď ma neskôr Blaho Uhlár oslovil aj na účinkovanie v Komisii, vedela som, že mi verí. Tešila som sa.“

V inscenácii Komisia účinkujú noví herci. V čom je spolupráca nová?
„Vôbec by som to neporovnávala. To akoby človek porovnával partnerov svojho života. Pracovalo sa nám spolu vynikajúco.“

Čím vás napĺňa metóda kolektívnej tvorby?
„Na metóde nezáleží. Verím ľuďom, s ktorými robím.“

Viacerí diváci majú pocit, že sa z vášho divadla akosi vytratila poézia. Vnímate ju tam?
„Som presvedčená, že poézie je tam veľa. Možno sa jej podoba trochu zmenila, ale možno sme sa zmenili aj my. Keď sa nám pri tvorbe podarí na javisko pravdivo preniesť reálne situácie, ktoré istým spôsobom v živote zažíva každý človek, je to poézia.“

Veríte tomu, že váš výtvor je určený pre každého človeka?
„Samozrejme, že nie. Ale odmietam a ani nedokážem myslieť na to, čo si divák želá vidieť. Keď niečo vzniká, je to spontánne. A treba na to odvahu – nenechať sa cenzurovať samým sebou, a nie to ešte divákom!“

Chcete diváka trápiť, povzbudiť ho, zabaviť, alebo naňho jednoducho neberiete ohľad?
„Nepodceňujeme ho, ale ani zaňho nemyslíme.“

Nechcete, aby vás s ním čokoľvek spájalo?
„Divadlo robím pre ľudí. Diváka nemanipulujem a ani sa ním nenechám manipulovať. Rátam s tým, že divák si ku mne našiel cestu sám. O to viac ma poteší, keď zistím, akých rôznych ľudí sme naším predstavením oslovili.“

Ako vnímate divákov?
„Keď hrám, vnímam veľmi bytostne všetky ich prejavy chladu aj porozumenia. Tie sa v priestore doslova vznášajú a zhmotňujú. Keď je ticho, rozmýšľam, či sú diváci takí unudení, alebo či majú taký zatajený dych. Keď sa hurónsky smejú, teší ma to, no sú aj situácie, keď mám pochybnosti. Ale divák je slobodný tvor a môže plakať alebo sa smiať, kedy sa mu zachce.“

Ako sa líši atmosféra skúšok a predstavení?
„Stáva sa, že niekedy je nálada na skúške taká blbá, že nevznikne nič. Inokedy naopak doslova jeden na druhom visíme. Je veľmi dôležité, aby sme si rozumeli a aby sme si navzájom verili. Inak človek o všetkom pochybuje, nedokáže sa uvoľniť a nadobúda čoraz silnejší pocit bezvýznamnosti.“

Ostýchate sa pri tvorbe?
„Jasné. Navyše ani vopred nevieme, ako sa situácia vyvinie. Ale to je na tom dobré.“

V minulosti bolo v predstaveniach viac fyzickej nahoty. Nechýba vám?
„Neuvažujem nad ňou. Nahota ako taká ma nezaujíma.“

Akoby ju vytlačili vulgárne výrazy. Akú hodnotu má vlastne pre vás slovo?
„Nadávky používame v bežnom živote takmer všetci. Je to prejav hnevu a zúfalstva, nad ktorým sa ani nepozastavíme, podobne ako ani nad vyslovenou otázkou, či sme šťastní. Slová v našom divadle sú zo života.“

Tvoríte pre vlastnú potrebu. Je to spôsob terapie, zdroj obživy alebo umelecký program?
„Zdroj obživy to žiaľbohu nie je, umelecký program nehlásame žiadny, a terapia? Ak je výsledok našej práce pre diváka terapiou, tak naša tvorba má aspoň zmysel. Ale nazývať naše umelecké hľadanie akousi psychoterapiou odmietam. Vnímam to ako dehonestáciu toho, čo robíme.“

Zaoberáte sa niekedy tým, že by Stoka zanikla?
„Nemyslím na to. Nemôžem sa dvanásť rokov neustále zaoberať strachom z toho, že možno zajtra tu už nebudeme. Chcem sa oslobodiť od neustáleho zožierania sa.“

Čo si predstavujete pod slobodou?
„Človek sám osebe je zázračný tvor. Smutné je, že vždy sa nájde niekto, napríklad nejaká komisia, ktorá ho začne ničiť a nedovolí mu prejaviť to, čo cíti. Keď sa vytratí sloboda, stráca sa aj človek.“

Čo potrebujeme namiesto nezmyselnej komisie, aby v ľudských túžbach nenastal chaos?
„Najdôležitejšia je úprimnosť a odvaha. Strach vás núti byť neúprimný, ako k sebe, tak aj k ostatným. Strach plodí zlo.“