„Štát cieľavedome likviduje nezávislého občana“ hovorí riaditeľ, umelecký šéf, režisér a predseda združenia Stoka Blaho Uhlár

Ako režisér pôsobil v trnavskom Divadle pre deti a mládež, neskôr v Ukrajinskom národnom divadle v Prešove. V roku 1988 sa presťahoval do Bratislavy. V roku 1991 našiel vhodných ľudí a založil nezávislé divadlo Stoka. S inscenáciou Impasse získal súbor hlavnú cenu na festivale „Mimos 93“ vo francúzskom Perigueuxe. Inscenáciu „Z diaľky“ hrala Stoka na divadelnom festivale International Fringe Festival v New Yorku. Blaho Uhlár dôsledne zastáva práva slobodného občana a slobodnej umeleckej tvorby. Jeho nekonformné a nezávislé konanie je tŕňom v oku štátnych úradníkov. 
 

Od začiatku ste chceli pôsobiť ako nezávislé profesionálne divadlo. Ako sa vám to podarilo?

Vtedajší štátny aparát, ktorému dnes hovorím štátno-úradná mafia, bol po roku 1989 dlho zaskočený vývinom udalostí. Nemal potrebnú silu, vyčkával v neistej pozícii, pričom si ešte netrúfal dostatočne razantne presadzovať svoje záujmy. Na Ministerstvo kultúry sa dostali ľudia, ktorí predtým neboli aparátnikmi. Ministrom kultúry bol Ladislav Snopko, riaditeľom odboru umenia Václav Macek. Pridelil nám dotáciu 700 tisíc korún. 

Štátne divadlá však už vtedy dostávali milióny.

Desiatky miliónov. Najvyššiu dotáciu, ktorú Stoka od štátu dostala, boli dva milióny korún zo Štátneho fondu kultúry Pro Slovakia v roku 1992. Vďaka tomu Stoka funguje s elementárnym technickým vybavením dodnes.

Vaše divadlo je neštátne, nezávislé. Ako sa vám ho darí financovať? 

Stoka ako profesionálne divadlo už neexistuje. Zhruba v roku 1994 sa k moci opäť dostala štátno-úradnícka mafia. Je to neuveriteľné, ale z roka na rok silnie. V rokoch 1993 a 1994 nám dotácie výrazne znížila a v roku 1995 úplne zastavila. 

Čo sa v tomto smere stalo po nástupe novej vlády v roku 1998?

Verili sme v zmenu. Opak bol pravdou. Po dlhých naťahovačkách sme síce štátnu dotáciu od novej vlády aj dostali, neskôr sa však ukázalo, že bola cielená len na našu likvidáciu. Štátno-úradná mafia začala totiž kontrolovať použitie pridelených peňazí podľa zákona o takých rozpočtových pravidlách, ktoré likvidovali nezávislé umelecké telesá. Tieto tlaky spôsobili, že herecký súbor až na fragmenty vlastne neexistuje. Od roku 1999 sme neurobili novú inscenáciu nielen pre totálny nedostatok peňazí, ale i preto, že ma spomínané kontroly dostali do psychického stavu totálnej bezmocnosti.

Kontrola z Ministerstva kultúry a zo Správy finančnej kontroly konštatovala, že ste povinní vrátiť 800 tis. Sk. Dnes je to z penále približne 3 milióny Sk. Čo vám vytýkali?

Od začiatku som robil s grantmi. Rozdeľoval som ich podľa potreby. Štátnych úradníkov však nezaujíma potreba divadla, lebo zákon o rozpočtových pravidlách vymysleli len na to, aby sa mali čím živiť a aby bujnel štátny aparát. Ak by Stoka chcela dodržať stanovené rozpočtové pravidlá, musela by zamestnať niekoľko ľudí, ktorí by ustrážili neobyčajne zložitú procedúru spôsobu použitia pridelených prostriedkov.

Tak to však funguje v štátnych divadlách.

 Áno, lenže míňanie pridelených peňazí je v nich neskutočne drahé. Umelecké výsledky pritom ministerstvá vôbec nezaujímajú. Stoka minula všetky prostriedky výlučne na činnosť divadla. Všetko máme zdokumentované. To však nestačí. Úradníci majú nezmyselnú sieť svojich predpisov. Teraz mi idú po hlave, že som nedodržal, čo som podpísal. 

Prečo?

Ako umelec-tvorca som žiadal peniaze v novembri. Keď mi ich však pridelia o rok neskôr, žiadajú, aby som ich presne minul presne na to, na čo som ich pýtal, položku po položke. Lenže divadlo je tvorivá činnosť, umelec je tvorca a nie štátny úradník, ktorý plní cudzí plán. Financie rozdeľujem slobodne podľa potrieb divadla. Úradníci sa nezávislým umelcom snažia túto slobodu vziať.

V dôsledku nedostatku financií ste z profesionálnej divadelnej scény prešli na amatérsku?

Profesionálny súbor sa rozpadol, herci sa museli zamestnať, lebo nemali z čoho žiť. Vybudovali sme tu však centrum alternatívneho umenia. Sme schopní hrať ešte štyri staré inscenácie. V súčasnosti máme rozpracovanú novú inscenáciu, ktorá bude mať premiéru v apríli (teda po dva a pol roku). Spolupracujeme s ľuďmi, ktorí majú svoje zamestnania, takže naša tvorba je de facto amatérska.

Na prefinacovanie činnosti divadla ste zriadili krčmu Stoka. Stačí to?

Donedávna to stačilo na zaplatenie celkovej réžie, dnes, keď zdražuje energia, už to nestačí. Najtragickejšie pre mňa je to, že táto krčma je pre štát dojnou kravou. Mestská časť sa so štátom dali dokopy a cielene a dôsledne nás likvidujú. Nemôžu vystáť akúkoľvek formu nezávislosti. Štátneho úradníka až trasie od zlosti, keď počuje slovo nezávislosť. Je to pre neho niečo nepredstaviteľné. V jeho sfére neexistuje, ak niekto nemá nadriadeného. Štátny úradník vôbec nechápe, že ma kontroluje a buzeruje za moje peniaze. Je hlboko presvedčený o tom, že môj zárobok sú vlastne jeho finančné prostriedky.

Od mestskej časti Bratislava staré mesto ste však dostali dvakrát dotáciu 350 tisíc korún. 

Je to pravda, ale už dávno sme ju vyrovnali ako „pôžičku“ s úrokmi. Mestská časť vyberá poplatky za predaj alkoholu a cigariet vo výške 10 percent. Ak prirátame poplatky za prenájom chodníka na letnú terasu, počas existencie krčmy sme zaplatili mestu približne 680 tisíc korún. Starosta však má podľa zákona právo poplatok znížiť alebo aj zrušiť. Odmieta to urobiť. Vraj by to bol precedens. Spriazneným nezávislým divadlám však dáva dotácie. Ja však krčmu neprevádzkujem preto, aby som bol krčmár. Mám ju preto, aby som mal na prevádzku divadla, na platy technika, upratovačky, na platby za dodávku elektriny na kúrenie atď. Starostu to nezaujíma. Nami zarobené peniaze používa na dotáciu iného divadla. Je to typický feudálny boľševizmus a koniec všetkého nového.

Ste známym zástancom slobody občana. Je Slovensko slobodnou krajinou?

Malý a stredný podnikateľ to dobre vie, že štát za jeho peniaze nerobí nič iné, len aby ho okradol a disponoval s jeho financiami. Keď odborníci povedali, že Slovensko je v oblasti ekonomickej slobody na úrovni Kene a Zambie, zrejme vedeli, čo hovoria. My si však na Slovensku stále myslíme, že okrem tohto ekonomického ukazovateľa už slobodu máme. Nemáme ju! Existuje len jedna sloboda.
Akú mám slobodu, keď mi zoberie štát podstatnú časť zarobených peňazí? Štátno-úradná mafia, ktorú splodil hnusný feudálny a zabetónoval fašistický a komunistický režim, sa opäť dostala k moci. Vytvára zdanie parlamentnej demokracie. Zákony však robia práve štátni úradníci, aby z nich mohli profitovať. Parlament v mnohých prípadoch ani nevie čo schválil.

Je situácia podľa vás naozaj taká beznádejná?

Za osem rokov je naša legislatíva tak prerastená touto mafiánskou politikou, že akákoľvek slobodná občianska spoločnosť je fakticky zmarená. Štát má takmer všetko vo svojich neschopných rukách. Pritom štátny aparát nie je žiadna tvorba, mala by to byť služba občanom. Z tohto pohľadu mi nikdy nemôže sluha hovoriť, ako sa má vyvíjať môj život, moja tvorba a moje divadlo. Podľa mňa je beznádejný celý štát i naše divadlo. Štátni úradníci chcú dokázať, že nie lacné divadlo je dobré, ale také drahé na ktorom sa priživia. Preto potrebujú veľké štátne divadlá. Tvoria zákony v takej podobe, aby im umožňovali brať úplatky.

Čo je podľa vás hlavnou príčinou toho, že slovenská spoločnosť sa nachádza v takto neutešenom stave? 

Podľa mňa základom toho je katolicizmus, ktorý bol nosnou ideou feudalizmu. V chudobe vraj nájdeš pravdu, čistotu, modli sa, pracuj, drž hubu a plať dane! Komunisti to prebrali. „Naše je všetko, ty nemaj nič! My najlepšie rozumieme tomu, čo robiť.“ Komunisti urobili štvrtý článok ústavy. Neskôr sa zrušil zo dňa na deň. Dnes je podľa mňa v každom jednom zákone. Len sa to nevolá KSČ, ale štát a jeho štátno-úradná mafia. 

V čom je podľa Vás rozdiel medzi štátnym a neštátnym divadlom, ktoré však na svoju činnosť žiada peniaze od štátu?

V tom, že neštátne divadlo je slobodné. Nezaložil ho totiž ani štát, ani mesto, ani región. Okrem toho ho nik nemôže zrušiť. Nik nemôže menovať a odvolávať jeho riaditeľa. Podľa mňa je štátne divadlo amorálna vec: zopár kamarátov dostane peniaze na zábavu z vrecák daňových poplatníkov. V USA niečo také neexistuje.

Kamaráti z branže vám často vytýkajú, že ste nedodržali zákon.

 Hovorím im: nič som neukradol, všetky peniaze som minul na divadlo pracujúce v stiesnených ekonomických podmienkach. Jeho prevádzka bola navyše nesmierne lacná. Ako keby fiktívny štvrtý článok ústavy nebolo možné zmeniť. Prevádzkujem divadlo za stotinu peňazí štátneho divadla. To však nesmiem robiť. Bol by to dôkaz, že kvalitné divadlo funguje aj bez obrovských finančných prostriedkov. Taký dôkaz štátni úradníci nepotrebujú. Moje autentické právne vedomie mi hovorí, že štát nemá právo zasahovať do myslenia a tvorby jednotlivca, ani keď mu pridelí finančné prostriedky.

Čo hovoríte na vlečúcu sa výstavbu nového SND?

Má úradník štátu, ktorý tri desaťročia stavia za naše miliardy divadlo, ktoré posiaľ nefunguje, a kde sa množstvo miliónových zariadení kúpilo a po čase bez použitia odpísalo a vyhodilo do šrotu, morálne obviniť Stoku, ktorá postavila divadlo bez štátnych peňazí, z „neoprávneného použitia finančných prostriedkov“? Aké je to využitie prostriedkov, keď experti Ministerstva kultúry vyhlásia, že prešovské divadlo, ktoré má ročnú dotáciu približne 50 miliónov korún ročne je absolútne nefungujúce? Aké právo majú kontrolné orgány štátu, ktoré umožnili rozkradnutie obrovského majetku práve kanálmi štátnych podnikov do vrecák zopár zlodejov kontrolovať neštátne divadlá? 

Ako vidíte budúcnosť neštátnych divadiel na Slovensku?

V najtemnejších farbách. Stoka, ktorá žila desať rokov z grantov, sa ukázala ako „neschopná“ realizovať ich podľa „zákonov Slovenskej republiky“. Vtedy som sa rozhodol jednak vrátiť peniaze, pridelené na tvorbu nových inscenácií v roku 2000 a zároveň neprijať od tohto štátu nijakú dotáciu. Myslím si, že štát nemá právo kontrolovať nezávislý subjekt tým istým spôsobom ako svoje štátne inštitúcie. Som presvedčený, že štát porušil moje občianske práva, zasiahol do mojej občianskej integrity a pokúsil sa zoštátniť mňa i moje povinnosti bez priznania práv. Úder do Stoky je jasná výstraha všetkým neštátnym divadlám. Výsledky sa dostavili. Iné neštátne divadlá žijú v strachu z kontroly a radšej vracajú dotácie, alebo preberajú úradnícke myslenie. Výsledok? Za posledné dva roky nevznikol žiaden nový neštátny sebestačný divadelný subjekt.
Známi ma však presvedčili, aby som predsa len o dotáciu v tomto roku požiadal. Odpoveď ministerstva – žiadosť nebola zaradená pre formálne chyby.
 

Blaho Uhlár
Vek: 50 rokov
Stav: rozvedený, otec štyroch detí
Vzdelanie: VŠMU, odbor divadelná réžia
Čo sa mu na ľuďoch páči: sloboda a hrdosť
Čo neznáša: otroctvo a podriadenosť
Najvzdialenejšia navštívená krajina: USA