To je práve otázka, na ktorú nie som schopný odpovedať. Do projektu módnej prehliadky ma Zuza Piussi prizývala, ale mne sa zdalo, že na jej skutočné naplnenie nemáme dostatočné technické zázemie. V tom čase sme však už mali spoločnú dohodu, že sa pokúsime kolektívne emigrovať. Nevideli sme už inú možnosť sebarealizácie. Povedali sme si, že urobíme preto všetko. Začali sme študovať inscenáciu Dno v americkej angličtine, ale nakoniec z celej myšlienky zišlo. Nie všetci túto dohodu naplnili. 

 Myslíte si, že situácia - pre vás predovšetkým v rezorte kultúry - sa nijako nezlepšila?

 Je to stále rovnako beznádejné. Vládnu tu úradníci a pretrváva feudálny princíp. Občan Európy platí dane, odvody a je naďalej v postavení poddaného. Čiastkové zlepšenie, ktoré prišlo vlani mňa nemôže ľudsky uspokojiť. Tu je potrebná zásadná zmena. A to nielen v „rezorte”, ale v celom spoločenskom živote.

 Nepomáha vám práve činnosť v divadle k tomu, aby ste sa dokázali "povzniesť" nad problémami, respektíve ich využiť priamo na scéne?

 Mňa to ľudsky ma to deptá. Nikdy som nebol bohatý, ale viem sa vžiť do situácie ľudí, ktorí sú schopní podnikať, ale môžu to robiť len vo veľmi obmedzenej miere. Potom už nemajú šancu, pretože vládny aparát zabezpečuje, aby jedinec v tejto krajine nič neznamenal. Niečo tu znamenajú len strany.

 Aké vidíte východisko z tejto politickej a spoločenskej situácie?

 Vrátiť všetko tam, kde to má byť. Všetko je v Európe úplne obrátené. A čo sa deje napríklad v Rakúsku, je len dôsledkom toho všetkého. Európa je mŕtva, a to čo vydáva, je len zápach hnilobného rozkladu. Rakušan má dnes len dve možnosti: buď bude voliť Haidera, alebo presvedčeného marxistu Gusenbauera zo socialistickej strany. Teda fašistu alebo komunistu. K tejto dokonalosti to v celej Európe smeruje a jedinec s tým nič nemá, lebo nemá žiadne práva. Národ potrebuje takých, ako je Haider, Mečiar, alebo aj Fico. Tí potom rozhodujú o peniazoch. Keď vo svojej práci neustále narážam na vydieranie "vyšších orgánov" - mesta, štátu alebo výpalníkov - a úplne podľa zákona, situácia je pre mňa beznádejná. A pritom je to veľmi jednoduché. Treba len ľuďom nebrať väčšinu z toho, čo vytvoria. 

 Minulý rok predsa minister kultúry vyčlenil finančné prostriedky i pre neštátne divadlá ...

 Áno, to je pravda, dostali sme nejaké peniaze v rámci neformálneho združenia divadelníkov, ktoré sme vtedy založili. Ale dostali sme nie z tých peňazí, ktoré už boli určené na kultúru, ako sme žiadali, ale z navýšeného rozpočtu. A práve to bolo vždy proti nášmu presvedčeniu. Dokázali sme predsa, že divadlo sa dá robiť za oveľa menej peňazí, ako ho robili štátne divadlá. Nechceme, aby národ musel platiť ešte viac na to, aby nejakí zakomplexovaní, viac alebo menej talentovaní jedinci mohli robiť divadlo. Naše divadlo pracuje už desať rokov, a za ten čas sa vlastne v našej pozícii nič nezmenilo. Ťažké milióny sa investujú do neplodných divadelných "projektov" a oni tomu hovoria profesionálna kultúrna politika štátu. Podľa mňa je to doslova profesionálne realizovaná nekultúra za peniaze, ktoré sa vyžmýkajú od normálnych ľudí. Je to nekultúrne a nemorálne. Občan len pekne drží hubu a platí dane a dane z daní. Hnusí sa mi to.

 Nie je to podľa vás nutná súčasť istého vývoja krajiny, ktorá nebola schopná od základov zmeniť ľudí v novom politickom systéme?

 Je to jednoznačne dôsledok európskeho feudalizmu. Odjakživa tu vládnu „bohom vyvolení  ľudia“, ktorí podporujú amorálny legislatívny systém a manipulujú s peniazmi, ktoré nezarobili. Tu sa začína korupcia. Náš legislatívny systém je korupciou sám o sebe. Máme síce asi najlepšiu vládu, akú sme kedy mali, ale naďalej je to, apoň pre mňa, úplne beznádejné. Slovo vývoj, je podľa mňa nemiestne. Akým “vývojom” má prejsť zlodej, aby prestal kradnúť? Môže niečo také vôbec existovať? Myslíte si, že zajtra by mal kradnúť o 10 percent menej, o dva roky o dvadsať a tak ďalej? Pritom takto vyzerajú všetky naše vízie budúcnosti. Ale pokiaľ bude čo kradnúť, tak sa bude kradnúť stále bez ohľadu na prognózy intelektuálov. Treba zamedziť tomu, aby bolo čo kradnúť. O trpezlivosti svojho času bratislavským vysokoškolákom niečo povedala M. Olbright. Presne to už nezacitujem, ale vyzývala ich k tomu, aby trpezliví neboli. Príslušná legislatíva sa dá zmeniť hneď. Dokázali to na Novom Zélande. 

 Nedávno ste navštívili Ameriku. Ovplyvnila vás natoľko, že ste presvedčený o správnosti amerického modelu vládnutia?

 Veci, o ktorých rozprávam, boli pre mňa známe už aj predtým. A pri mojej návšteve Ameriky sa mi len potvrdilo, že tam je človek skutočne slobodnejší.

 Môže to spočívať v presne určených hraniciach moci?

  Ich moc je prísne obmedzená. Ústava, ktorú "spáchali" pred dvesto rokmi, bola veľmi dôsledne zameraná na to, aby sa úrady nerozmnožovali, aby sa nestali pánmi tých, ktorí peniaze vytvárajú. Tu ma za to, že sa nechcem dať okrádať, označujú za populistu,  extrémistu, alebo rebela a túto zvrhlosť povyšujú na morálku. Každá samostatnosť u nás je vlastne veľmi dôsledne trestaná podľa zákona. Princíp je totiž jeden - jedinec musí byť ticho, lebo tu o všetkom rozhoduje štát. Zelenú majú ľudia, ktorí sa vedia dohodnúť s "najväčšími" a niečo ukradnúť. Keď Kohl, najväčší politik Európy a jedného z najstabilnejších štátov druhej polovice storočia priznal, že okrádal štát, pre mňa to znamená, že Európa de facto umrela. Pre to, čo vybudoval a za čo mu celá Európa tlieskala, porušoval zákony, ktoré sám podpisoval. Európa má zákony, ktoré nemôže napĺňať, iba obchádzať. A s tým sa stretávame na každom kroku aj u nás. A táto „schopnosť“ je u nás kritériom šikovnosti. Tí, čo to nedokážu ostanú sú do smrti otrokmi.

 V čom je dokonalý americký systém?

  Je vyvinutý z anglickej legislatívy, ktorá bola svojho času najlepšou na svete a v Amerike sa ešte zdokonalila. Nie je predsa náhoda, v akom prezidentskom paláci žije Bill Clinton a v akom Schuster. A pritom moc amerického prezidenta sa nedá spochybniť. Náš prezident nemá žiadnu moc, ale prihovára sa za štátne divadlá - za reálne okrádanie ľudí, alebo preberá záštitu nad dostavbou megalomanskej budovy Národného divadla. Až šokujúco na mňa zapôsobila informácia o tom, že v amerických školách sa neodpisuje a nenašepkáva. A verím, že to nie je pod hrozbou trestu. Zrejme nikto zo zúčastnených nevidí nijaký zmysel v tom, že druhého podvedie. Keď to poviem niekomu na Slovensku, strhne sa spravidla všeobecná veselosť: „Bože, akí sú len tí Američania sprostí!“, alebo sa to vykladá ako výsledok nejakého bezohľadného konkurenčného boja.

 Odhliadnuc od divadla však americká produkcia, ktorú prijímame najpohotovejšie, je dôsledkom spôsobu života, ktorú ich dokonalý systém poskytuje. Americká "kultúrna podstata" je predsa iná ako tá naša. Do akej miery teda závisí správne podhubie pre umeleckú tvorbu a "životný štýl" od genia loci?

 Kto v Amerike chce čokoľvek robiť, ten to tam robiť môže. Nás sa dotýka predovšetkým americký film a televízna produkcia. Naša kultúra chce byť autentická, ale pritom sa často usiluje napodobniť americkú. Pre mňa sú to ale táraniny intelektuálov minulého storočia, a ak by som mal hovoriť o nejakej morálke, opäť narazím len na to, ako hlboko je zakorenená v legislatíve. Morálka spočíva aj v tom, či robím niečo pre niekoho alebo pre seba. Obrovské peniaze občan Slovenska musí vynakladať na Maticu slovenskú, ktorá má podľa zákona zveľaďovať našu kultúru. Vie mi niekto povedať, čo táto parazitná organizácia pre slovenskú kultúru, okrem tlačenia pornografie a dobrej sinekúry pre pár kariéristických vypočítavcov urobila? Len odoberá prostriedky, ktoré mohli ľudia samostatne použiť na skutočnú autentickú kultúru. Aké hodnoty vytvorilo „profesionálne“ divadlo, ktoré stojí nesmierne peniaze? Minimálne. A tak by sa dalo pokračovať bohužiaľ veľmi dlho. Pod hrozbou straty kultúrnej identity nás vládcovia oberajú o naše peniaze, aby ich mohli prideľovať svojim kamarátom a oni zas kamarátom svojim. Štátna kultúra je korupcia, štátna správa je semenisko korupcie.

 Aká je potom vaša ambícia v divadle ako spôsobe komunikácie?

 Mojou ambíciou je robiť si divadlo tak, ako chcem a nie je to pre mňa otázka masového vplyvu. Usilujem sa vybudovať si na to možnosti a prostriedky, ktoré mi však vzápätí berie štát.

 Nie sú ale tieto negatívne skutočnosti pre vás práve podstatnými východiskami v type divadla, ktoré robíte?

 Sotva, je to predovšetkým neprirodzené kultúrne prostredie, ktoré tu vládne. Hovorím opäť o niektorých štátnych divadlách, ktoré dostávajú z našich daní peniaze a za ne potom naháňajú ľudí, aby sa na ne chodili pozerať. Táto neprirodzenosť vládne rovnako v politike, ekonomike ako aj v duchovnom živote. Uvedomujem si, že o veľké komerčné pojekty bude vždy aj väčší záujem. Ale aby to bolo platené z mojich daní, to je absolútny nonsens.

 Myslíte si, že v prirodzených podmienkach by existoval pre vás dostatok tvorivej invencie?

 To je hypotetická otázka, ale myslím, že áno. Zatiaľ som nežil v prirodzených podmienkach. Možno by som ani nepotreboval robiť divadlo a žil by som dôstojným ľudským životom. Ale ľudia predsa vždy budú mať nejaké problémy.

 Existencia vášho divadla v podstate vzišla z akejsi romantickej revolty, čím sa medzi členmi divadla a zároveň vo vzťahu k režisérovi vytvárali intímne vzťahy. Zdá sa, že toto obdobie zákonite pominulo a po rokoch nastala realita, ktorej čelíte nielen vy ako režisér a podnikateľ, ale aj vaši herci, čiže zamestnanci.

 Ktosi napísal, že sme už vyšli z módy. Ten romantizmus tu bol, išli sme proti všetkému, proti prúdu. Nemyslím si, že to stálo na intímnych vzťahoch. Romantizmus tu je naďalej. Myslím si, že naša morálka spočíva vo vzťahu k myšlienke divadla. Ona má charakter vzťahu k Bohu. To je to, čo nás spája. Ak sa vzájomné medziľudské vzťahy stanú silnejšími ako vzťah k tejto idei – absolútnu, súbor sa pre mňa rozpadáva. Po rôznych pokusoch nás tu ostalo málo. Naše divadlo zatiaľ funguje, aj keď kritík je už menej ako predtým. Napriek tomu si nemyslím, že by sme sa nejako opakovali. Fakt je, že spoločnosť sa pomaly a iste vyrovnáva so svojou skrivenou morálkou, a nás možno už tak nepotrebuje. 

 Aká je návštevnosť divadla v porovnaní s minulosťou? Neuvažovali ste o public relation?

 Hrávame teraz podstatne menej – tri-štyritrikrát do mesiaca, ale hľadisko býva plné. A medializácia je vlastne tiež otázkou osobnej morálky. Ja mám najradšej, keď si sem divák nájde cestu sám.

 Nie je to príliš veľký luxus?

 Daňou za luxus je vlastne samotná naša pozícia.

 Túto pozíciu ste si vybrali sami. Tvoríte z vlastného presvedčenia úplne iné divadlené hodnoty, na aké sú zvyknutí "normálni" ľudia, narážate na problémy, čo je odjakživa údel osamelých bežcov a vyplýva so spontánnej podstaty vašej tvorby. Cítite potrebu zmieriť alebo nezmieriť sa s touto skutočnosťou?

 Je logické, že človek sa musí zmieriť so skutočnosťou. Ak však vidí, že ona sa dá zmeniť, už to má ťažšie. Aj keď som mnohokrát chcel, nedokázal som to. Ani nie som ochotný. Nijako sa nemôžem zmieriť s tým, že tvoriví ľudia sú u nás okrádaní, aby niekoľko kreatúr, ktorí z týchto nakradnutých peňazí žijú, ktorí štátu v živote žiadnymi daňami neprispeli, tárali za ďalšie naše peniaze, ako nás ešte viac okradnúť a ako naše peniaze minúť a považujú sa pritom za tvorcov kultúry a robia to v mene morálky. A ich najväčšie poznanie je, že musíme štátu odvádzať ešte viac a viac. 

 Na realitu ste vlastne narazili v momente, keď nezištné nadšenie a asketický život hercov nahradili skutočné starosti o zabezpečenie seba a svojich rodín. Dá sa to nejako vo vašom prípade riešiť?

 Poviem otvorene pravdu, mnohí z hercov sa začlenili do normálneho života, a dovolím si povedať, že Stoka je pre nich už len rozptýlenie alebo dokonca spomienka na mladosť. Výsledok je, že sme derniérovali tri predstavenia. Nikdy nebolo mojím cieľom, aby sme hrali z donútenia, alebo len pre zábavku, lebo predstavenia sú tým pádom mŕtve.

 Potrebuje teda Stoka nejaké oživenie - napríklad v podobe nových hercov?

 Možno. Nejaké návrhy sa rodia, ale tu to nemá žiadny zmysel.

 Ste vlastne dlhodobo a stále viac frustrovaný zo spoločenskej situácie, ktorá tu vládne. Dá sa povedať, že na tom stojí a padá vaše divadlo. Nemáte pocit, že by ste mohli urobiť viac ako politik?

 Možno by som mal byť niekde inde. Do politiky ma tlačili už viacerí, ale to robiť nechcem a ani si na to netrúfam. Napätie, s ktorým bojujem, nosím v sebe ako občan tohto štátu, ktorý nemôže svoj život ľudsky naplniť tak, ako si predstavje. Je zvrhlé, že sa musím usilovať k vôli tomu ísť do politiky. Ak tu človek chce niečo presadiť, poradia mu, aby založil stranu, je to totálna zvrátenosť. Ak by sme boli skutočne slobodní, nemuseli by sme sa o nič také usilovať. Štát, ktorý neposkytuje občanovi slobodu, predsa nikto nemôže mať rád. A nemajú ho radi ani tí, ktorí ho tvoria. Je to o to beznádejnejšie, že slobodu si potom ľudia vynahrádzajú inak.

 Vaše posledné predstavenia sú stále viac postavené na estetike hnusu. Badať v nich vzrastajúcu beznádej a zlosť. Vulgárnosť akoby už nemala hraníc. Dá sa v tejto línii ešte pokračovať?

 Bolo toho ešte stále málo. Hnus, v ktorom žijeme, je stále väčší a stupňuje sa.

 Nie je to skôr pohodlnejší spôsob vyjadrenia?

 Sú to hystericko-zúfalé výkriky. Nemusíme kričať alebo sa brániť, keď nás kopú do hlavy, ale môžeme.

 Nakoľko je pre vás prijateľné naštudovanie klasickej divadelnej hry?

 Možno by som sa na to dal, ale momentálne nič konkrétneho nemám. Poraďte niečo!

 Neemigrovali ste. Aká vás teda čaká budúcnosť?

 Stoka ako priestor alternatívnej kultúry naďalej existuje, uvádza sa tu aj spomínaná Módna prehliadka. Hrať budeme aj v obmedzenej zostave. Ostatné sa uvidí.