Ja osobne v beznádeji. Stoka dokázala, že divadlo sa dá robiť bez obrovských peňazí. Nemá to však na Slovensku nijaký význam. Štát naďalej chce divadlá štátne, teda svoje, ktoré sú drahé a je mu jedno, či sa v nich robí dobré divadlo, alebo nie. Platiť to musia občania, či chcú, alebo nie a tak naďalej ostávajú v pozícii poddaných.

   Z čoho dnes žije neštátne divadlo STOKA?

   Základom pre nás je naša vlastná podnikateľská činnosť, ktorá nás vždy v najhoršom za cenu značných obetí udžala pri živote. Tu a tam sa nám podarí prenajať náš priestor, ale nie je to pravidelné. V minulom roku, nám pomohla Pro Slovakia a hoci s veľkým oneskorením, ale napokon predsa a výrazne Ministerstvo kultúry SR. Z ušetreného sa nám podarilo splatiť najzaťažujúcejšie dlhy. Zamestnanci združenia (sme traja) dokážu udržať najzákladnejší chod. Na umeleckú tvorbu máme nádej, že sa nám podarí získať grant už od spomínaných inštitúcií a možno i od Sorosovho centra súčasného umenia, ktoré tohto roku nezopakovalo podmienku pre žiadateľa - vek do 35 rokov. Možnosti získavania grantov sa teda za posledné roky podľa mojich skúseností nerozšírili. Sponzoring na Slovensku doposiaľ neexistuje. Existuje len korupcia. Prideľovanie dotácií od podnikov je takmer celkom založené na klientelizme a protekcii. Nezávislé telesá sú dôsledne vytesňované z tejto spoločnosti.

   Stoka je dodnes synonymom určitého odporu proti vláde, moci V. Mečiara. Prečo sa opdľa Teba ani súčasná moc nedokázala oprostiť spod starých praktík Mečiarovho riadenia?

   Sme naďalej zaťažení našou feudálnou podstatou. Nie sme slobodní ľudia v slobodnej krajine. Štát sa urputne drží svojich neautentických právomocí. Hoci si myslím, že na Slovensku sme doposiaľ lepšiu vládu nemali, nemyslím si, že robí tie zásadné opatrenia, ktoré potrebuje spoločnosť na zdravý rast a na jasnú nádej do budúcnosti.

   Čo dnes podľa Teba potrebujú vidieť (počuť) ľudia v divadle?

   Neviem. Touto otázkou som sa nikdy nezaoberal.

   V „profanovanej relácii STV s P. Breinerom ste asi nepadli do rany s vedením STV. Takže – aká by mala byť podľa vás verejnoprávna STV.

  Verejnoprávna televízia je – v tom celkom súhlasím s Breinerom – podvod. Štátnu televíziu treba zrušiť a tie dve miliardy ročne, ktoré sa v nej strácajú a ďalšie obrovské nepriame náklady (vymýšľanie a prerábanie zákonov o STV– za naše peniaze, nekonečné diskusie o televízii v parlamente i mimo neho – za naše peniaze) využiť účelnejšie. Mne osobne, a všetkým občanom sú STV, ale i SRo doposiaľ dlžní ospravedlnenie. Nebyť týchto predražených molochov, nedostala by sa v roku 1994 k moci tá vláda, ktorá nás potom štyri roky drancovala a následky budeme ešte niekoľko rokov znášať. A zároveň ako občan čakám aj ospravedlnenie za to, ako sa počas tých štyroch rokov k nám obe tieto nezmysly správali za naše peniaze. Reči o tom, že verejnoprávna televízia je zárukou demokracie je zbožné želanie a zároveň totálny nezmysel. Je to organizácia, ktorá z nás cicia peniaze, ktorá má tých peňazí stále málo a je pripravená kedykoľvek sa znovu stať nástrojom diktátora na ponižovanie a ovládanie občanov. 
   Nejeden publicista nazval diskusiu nekultúrnou hádkou, a diskusiu o koncecionárskych poplatkoch „zástupným problémom“. To je nezmysel. Platenie tzv. koncecionárskych poplatkov je obmedzovaním základných ľudských práv a je protiústavné. Návrh zákona, ktorý je doposiaľ na internetovej stránke MK SR je poburujúci. Podľa neho by už musela platiť poplatok každá domácnosť i každá právnická osoba bez ohľadu na to, či televízor vlastní, alebo nie. 
To je jasný precedens. Nabudúce ktorýsi šikovník presvedčí väčšinu poslancov, že potrebujeme verejnoprávne noviny a my budeme platiť zas. Tu raz treba urobiť koniec. Občan má platiť dane na bezpečnosť, obranu a vynútiteľnosť práva. O ostatné je schopný postarať sa sám. Štát sa naopak o toto ostatné postarať nie je schopný. 
   Každá daň nad určité percento (10 až 20) je vo svojej podstate amorálna. Je sama o sebe korupciou a teda vytvára korupčné prostredie. V takom prostredí je každý pokus o zničenie korupcie, pokiaľ nepostihne jej podstatu, odsúdený na zánik.

   Vo Francúzsku aj napríklad typ divadla ako je Stoka musí na tvorbu zohnať peniaze a potom s predstavením obchádza kultúrne domy. Myslíš si, že tento typ divadelnej kultúry by vyhovoval aj Stoke (Slovensku)?

   Trochu poznám systém financovania divadelnej kultúry vo Francúzsku a on je podľa mňa socialistický, takmer až komunistický. Francúzsko je veľkorysé k umelcom, ale k lojálnym. K štátnym je veľkorysejšie ako k nezávislým. Je to centralistický systrém, i keď možno osvietený. Rozdeľuje ľudí na rovných a rovnejších. A hoci by tento systém iste Stoke vyhovoval viac, nevidím v ňom nijakú budúcnosť. 

   V rozhovore pre Sme nedávno riaditeľ SND D. Jamrich akoby chcel „zabetónovať“ svoje divadlo pred všetkými „nežiadúcimi“ javmi. Otázka znie: Treba skutočne dobetónovať novostavbu SND?

   Novostavba SND je tak isto ako STV je podvod páchaný na občanoch. Ak niekto chce postaviť SND, nemožno nič namietať, pokiaľ to postaví za svoje. Ožobračiť tento ubiedený národ, pod pláštikom jeho skultúrnenia je farizejstvo. 

   Keby si sa ešte raz narodil a mal by si dnešné skúsenosti, čo by si robil?

   Toto je vždy ťažká otázka. Čo by bolo, keby bolo... Ale ak by som si mohol želať, tak by som sa chcel narodiť v slobodnej spoločnosti. A potom by sa videlo.

   V poslednom období cítiť akúsi letargiu v priestoroch slovenských divadiel. Diváci dokonca oveľa menej navštevujú aj kedysi preplnenú Stoku. Bojím sa, že situácia sa môže zmeniť opäť až po voľbách.

   Hovoriť o kedysi preplnenej Stoke je trochu vytváranie legiend. Je síce pravda, že v roku 1995 sme mali veľmi slušnú návštevnosť, ale bohužiaľ nikdy to nebolo permanentne naplnené. Pravda je však i to, že v súčasnosti nám návštevnosť výraze poklesla, hráme už len raz do týždňa. 
Myslím si, že občania vo väčšine prípadov podvedome pociťujú, a časť z nich to aj vie, že naša skutočnosť je beznádejná. 

   Napriek všetkému vyslovenému, čo pripravuje Stoka v najbližšom období?

   Začiatkom mája chystáme uvedenie našej inscenácie Z diaľky v anglickom jazyku, potom by som chcel urobiť vlastnú monodrámu s názvom Sólo a v druhej polovici roka, teda v jedenástej sezóne divadla Stoka ešte inscenáciu s pracovným názvom A zas.