Divadlo Stoka oslávilo v týchto dňoch 8. výročie svojho vzniku. Účastníci slávnostnej akadémie pod názvom Prepad mali možnosť naozaj uvoľnene sa zabávať. Nemuseli sa cítiť trápne pri pohľade na nahé telo, mohli počúvať hudbu rôznych žánrov v podaní skupiny Požoň sentimentál obohateného novými členmi, a popri tom sa mohli aj čo-to priučiť o jazyku i hudbe. Mnohým však určite neuniklo, že kontext slávnostnej akadémie sa niesol aj v duchu apelovania na vedenie slovenskej kultúry. Terajšia vláda nevyčlenila zo sumy určenej štátnym divadlám novozaloženému Združeniu nezávislých divadelníkov (do ktorého patrí aj divadlo Stoka) ani korunu. Táto skutočnosť je zamysleniahodná, preto sme režiséra Stoky, a zároveň hovorcu ZND Blahoslava Uhlára, nechali zamyslieť sa nad ňou...

    Aký je podľa vás skutočný dôvod toho, že z 550 miliónov korún sa Združeniu nezávislých divadelníkov nič neušlo?

    Nová vláda neprišla so žiadnou novou koncepciou kultúrnej politiky a nastúpila do už existujúceho vlaku bez predstavy, ako ju zásadne zmeniť. Pokračuje vlastne v tom systéme, ktorý tu vládne už od čias komunizmu.

    Aká je vaša predstava koncepcie?

    Každá normálna predstava je úplne jednoduchá - nevyhadzovať peniaze tam, kde to nie je potrebné. Keď obyčajný človek dostane sto korún, tak hospodári tak, aby s tými stokorunami vyžil. Teda 550 miliónov korún dať na sieť štátnych divadiel, ktorá vznikla ešte za komunizmu a v demokracii ešte rozbujnela, znamená vyhadzovať peniaze „do stoky“.

    Nový minister kultúry sa rozhodol prijať predstaviteľov ZND, ale nakoniec sa ospravedlnil a o zozhodnutí vás informovala riaditeľka sekcie umenia. Ako teda reagoval sám pán Kňažko?

    Dostal som od neho list, v ktorom uznáva naše nároky. Je to výrazný rozdiel v oficiálnom názore ministerstva oproti názorom predchádzajúcich vlád. Ale skutočnosť, že si konkrétne netrúfli vyčleniť pre nás z rozpočtu žiadne peniaze, len potvrdzuje to, čo som na začiatku povedal.

    Vaše úsilie spočíva vo vytvorení prirodzeného tvorivého prostredia, kde má byť odmeňovaná kvalita, a nie nekvalita. Máte konkrétne rozpracované podmienky a kritériá vstupu neštátneho divadla do ZND?

    Zatiaľ sme sa len združili, a ešte sme nepokročili ďalej. Ani sami medzi sebou sme ešte neurobili to „sito“. Určite nie hocikto môže byť predstaviteľom neštátneho divadla. Ak v tom mienime pokračovať ďalej, budeme musieť špecifikovať, ktoré zo združených divadiel má napríklad dostatok dobrých recenzií či hlásení od teatrológov. Ale zatiaľ nám ešte nikto nepovedal, že tých požadovaných 8 miliónov dostaneme, a teda ešte nejestvuje potreba dať združeniu právnu formu.

    Aké je teda podľa vás poradie - najprv dotácia, potom koncepcia?

    Áno. Dostatočne sme dokázali oprávnenosť našich nárokov, ministerstvo ich uznalo a teda ich nepotrebujeme opäť dokazovať.

    V čase Mečiarovej a Hudecovej vlády sa pod strechou vášho divadla konali politické diskusie pod názvom Zasurmili surmity, ktorých sa zúčastňovali predovšetkým predstavitelia vtedajšej opozície. Sľubovali ste si od toho niečo? Nebol to z vašej strany zámer „variť si“ budúcu vládu?

    Autorom tejto myšlienky, rovnako ako aj iniciátorom a organizátorom diskusií bol Albert Marenčin ml. Pozýval sem opozičných aj koaličných predstaviteľov, ale tí prví sem veľmi rýchlo prestali chodiť. Napriek pochybnostiam sme poskytli priestor, kde sa dalo verejne a celkom voľne diskutovať. Na to, či nás potom niekto odmení, som vtedy veľmi nemyslel, lebo vôbec nebolo také isté, kto sa dostane k moci. Ja som sa skôr bál, že bude nejaký vojenský režim. Ak vám poviem, že to z mojej strany nebola vypočítavosť, nebudete mi veriť.

    Niektorí ľudia tieto vaše nedávne aktivity politického charakteru odsudzujú. Dokonca tvrdia, že ste najpolitickejšou divadelnou scénou na Slovensku. Do akej miery podľa vás patrí politika do divadla?

    Odkedy divadlo Stoka existuje, nevzniklo ani jedno politické predstavenie, len ak ho nadobudlo v druhom alebo treťom pláne. Politické divadlo sme len v tom zmysle, že sme nezávislí. Slovensko, bohužiaľ, je vulgárne a etatisticky zmýšľajúca krajina a človek, ktorý tu je takzvane slobodný a nezávislý, je hneď podozrivý, a tým pádom aj politický. Keď sa niekto celý život klania a strká sa iným do zadku, aby prežil, a potom vidí iných, ktorí sa neklaňajú, nestrkajú, a tiež nezdochli, začne ich možno nazývať politickými.

    V priestoroch Stoky sa údajne dal fotografovať pán Čarnogurský. Ako k tomu došlo?

    O tom ja veľa neviem. Bola to pokiaľ viem iniciatíva fotografa.

    V období bývalej federácie ste podpísali dokument „61 krokov ku zvrchovanosti Slovenska“, čím ste sa zaradili k skupine slovenskej inteligencie bojujúcej za samostatné Slovensko. Nikdy ste to neoľutovali?

    V podstate som svoju orientáciu nezmenil. Samostatnosť je akási logická povinnosť občana, občianskej skupinky, mesta, štátu, ktorú by mal splniť, aby sa vedel postarať sám o seba. Je to prirodzená vec. Až keď je človek samostatný, môže voči niekomu rovnocenne vystupovať. Keby bol vznik Československa autentického rázu, bolo by prežilo. Myslím si, že česko-slovenská vzájomnosť je oveľa výraznejšia dnes, keď už nie sme v jednom zväzku. Ten, bohužiaľ, prinášal mnoho českého paternalizmu. Čechy ako vyspelejší národ a štát brali Slovensko ako mladšieho brata a pre mňa to bolo neznesiteľné. Ja predsa nepotrebujem nijakého tútora k tomu, aby som sa sám o seba postaral. Je už naším trestom, že sme tu šesť rokov žili ako idioti, že sa toho zmocnili ľudia na čele s Mečiarom, ktorého Čarnogurský nazýva dokonca zakladateľom Slovenského štátu.

    Nemysleli ste vopred na to, že svojím podpisom sa môžete ocitnúť v radoch nacionalistov a šovinistov?

    Nie, vyjadril som svoje nerelativizované autentické stanovisko bez ohľadu na to, či ho má niekto iný. Nemohol som ho modifikovať. Ak povie Mikloško, že nehlasoval za samostatné Slovensko len preto, lebo Mečiar hlasoval, tak je to blbosť. Za čo potom hlasoval? Ja som svoj názor prejavil.

    Kedy sa podľa vás z spamätáme z politického chaosu?

    Bude nám dlho trvať, kým sa z toho dostaneme, ak sa z toho vôbec niekedy dostaneme. Na druhej strane, za tie roky tu prebehol určitý logický vývoj a triedenie hodnôt. Ale priznám sa, nečakal som, že to bude také bolestivé a Slovensko na konci tohto tisícročia dopadne tak zúfalo.

    Vaše divadlo navštevujú niektoré osobnosti z kultúrneho sveta, ale nie je ich veľa. Akoby medzi vašimi inštitúciami existovala nejaká bariéra...

    Za všetko môže komunizmus, predchádzajúca aj terajšia vláda. Kultúra je u nás umelo živená štátom, a preto nemôžme chcieť, aby ľudia, vychovávaní v umelom prostredí, mali prirodzené umelecké cítenie. Teraz herci dostali tých strašne veľa miliónov, aby boli takí, akí sú. Svojho času si zaštrajkovali, aby sa potom strkali do zadku tým istým, proti ktorým sa búrili. Autentická divadelná činnosť ich vlastne nezaujíma.

    Sú podľa vás absolventi divadelných škôl schopní robiť divadlo?

    Ak by sa urobila analýza, koľko vyštudovaných divadelníkov robí divadlo, určite by sa zistilo, že tieto školy treba zrušiť a založiť školy na výrobu dabingových a reklamných hercov.

    Chodia členovia Stoky do kamenných divadiel?

    Kedysi sme chodili, teraz už nie. Ja osobne nemám čas na to, aby som si pozrel z dvadsiatich predstavení dve dobré. Keby som bol platený za to, že tam chodím, ako napríklad funkcionári alebo teatrológovia, tak to beriem. Ale „to najlepšie“ z nich, čo sa prezentovalo na Divadelnej Nitre som videl.

    Z hercov vo vašom divadle ostalo len torzo. Niektorí odišli kvôli peniazom, iní mali možno aj iné dôvody. „Pozostalí“ využívajú svoj tvorivý potenciál a zužitkujú v divadle skutočne všetko. Zatiaľ to zvládajú. Ako bude ďalej?

    Zatiaľ je mi to záhadou. Asi sme sa ocitli na nejakej, ako sa hovorí, križovatke, a možno to budeme musieť čoskoro celé skončiť. Hercov, ktorí tu ostali, zrejme drží tá myšlienka divadla, ale z niečoho žiť musia. Ostatným myšlienka už k prežitiu nestačila. Má to aj logiku a je to fér. Pokiaľ sa s myšlienkou prestane stotožňovať herec v štátnom divadle, hľadá si síce iné cesty, ale divadlo ako materiálnu istotu neopustí.

    Do akej miery je teda divadlo otázkou peňazí?

    To je problém. Keby som mal dosť peňazí a mohol by som každému zabezpečiť sociálne istoty, potom by som musel zvažovať, kto tu má ostať a kto má odísť, lebo možno by tu niekto chcel ostať len kvôli peniazom a toho by som nepotreboval. Na ministerstve to vedia veľmi dobre, ale nemajú silu na povedať, ktoré divadlá sú zbytočné. Môžu si to dovoliť, lebo to platia z cudzieho.

    Vo vašom divadle sa v minulosti neosvedčila konkurzná forma výberu hercov. Ak by ste dnes mali podmienky, ako by ste hľadali nových hercov?

    Konkurzu už naozaj neverím. Musel by asi náhodne prísť človek, ktorý by nás niečím zaujal, tak, ako to bolo na začiatku.

    Ak napriek vhodným podmienkam nebude hercov napĺňať myšlienka, celé to „zabalíte“?

    Logicky by to tak malo byť. Keby naše divadlo existovalo len preto, že sú peniaze, bola by to mŕtvola.

    Čo by ste v takom prípade robili?

    Neviem. Možno by som hral monodrámy, veď aj sám hádam dokážem niečo zahrať. Je to zaujímavé, ale len teoretické. V našom divadle už osem rokov uvažujeme teoreticky, ale existujeme reálne. Mojou „výhodou“ je, že mať peniaze som ešte nezažil.

    Keby ste dostali požadovanú sumu, čo by ste urobili ako prvé?

    V prvom rade by som vyplatil hercom dlžoby, ktoré siahajú až do roku 1993). Potom by prišli na rad dlhy zo stavby. Naša krčma je schopná zaplatiť akurát mzdy „divadelného manažmentu“, ale viac nie.