V predvianočnom zhone, v závetrí veľkého nitrianskeho projektu Fidlikanta na streche mala premiéru (19. decembra 1998) nová hra Divadla Stoka pod názvom Dno
(Óda na McWorld).

Tak, ako už zvyčajne v poslednom čase, pod autorstvo sa ako scenáristi podpísali všetci účinkujúci - Ľubomír Burgr, Monika Čertezni, Lucia Piussi, Zuzana Piussi a režisér Blaho Uhlár. Nie je to hra v pravom zmysle slova, aj tentokrát má scenár typické "stokárke" črty. Je to skôr umelecký dokument, ktorý vznikol lineárnym priraďovaním niekoľkých obrazov. Filmová hudba v úvode navodzuje priam slávnostnú atmosféru, pripomínajúcu vzdialenú (pre niekoho blízku) minulosť, ktorú máme v pamäti uloženú v spojení s prepiatosťou rôznych verejných osláv. Už prvý výstup avizuje hru na estrádu, obal ktorej je zlatistý, hoci vo vnútri to môže kysnúť a či hniť.

Od začiatku nás režisér Uhlár a Stoka nenechávajú na pochybách, že aj v tejto hre-inscenácii pokračujú v snahe demaskovať spoločenskú realitu, vzťahy a formy správania ľudí ako prvkov, a zároveň predstaviteľov istého normatívneho mravného systému. Inscenácia dôrazne upozorňuje na rozpor medzi elegantnou formou správania a vzťahov a hrubosťou a nekrôchanosťou vnútorného obsahu. Dno túto vnútornú nekultúrnosť priam spredmetňuje, necháva ju zaznieť naplno a mnohokrát. Nádherné úsmevy, učebnicová vonkajšková zdvorilosť, a zároveň spŕška vulgárností sú obrazom rozporu, ktorý je príznačný pre parametre ľudí a spoločenstiev bez ustálených mravných zásad. 

Táto inscenácia už od začiatku poukazuje na najrôznejšie podoby pretvárky a falše - falošný je humor i smiech konferenciérov úvodného estrádneho výstupu, falošné sú úsmevy, rozhovory, ktoré neberú na vedomie skutočnosť a snažia sa uhýbať aj pred lapidárnou vulgárnou provokáciou. Tvorcovia nezostávajú len v polohe všeobecného odmietnutia "McWorldizmu", ale v absurdne ladených dialógoch formou metafory skonkrétňujú daný stav v našich pomeroch. Prispôsobenie a pretvárky tých, čo neodišli, vplyv neznámeho známeho mesta, ktoré napriek dôvernému poznaniu dokáže prekvapiť stanoviskom a činmi blízkych ľudí, pôsobenie nudy, prebytku a bolesti, prezliekanie kabátov (cez pôvab prezliekania pančúch na úchvatných nohách), cez paródiu anonymných nočných rozhlasových dialógov o strate dvadsiatich rokov. To všetko vo vynikajúcich kostýmoch Zuzany Piussi, zakrývajúcich i odhaľujúcich všetok marazmus minulosti i súčasnosti. 

Pravda 22. 12. 1998