Pri pohľade na repertoárový plagát divadla Stoka si divák môže uvedomiť, akou premenou prechádza tvorba tohto divadla v poslednom období. Ono to ,,posledné obdobie" je ťažko definovateľné, pretože mimoumelecké dôvody spôsobujú neželané dlhé prestávky v tvorbe divadla a istým spôsobom komplikujú snahy postihovať určité zámery či zákonitosti v dramaturgii a inscenačnej praxi divadla. Napokon, i posledná premiéra divadla Stoka Monodrámy (autorský kolektív tvorcov, réžia Blaho Uhlár, premiéra 29. novembra 1997) vznikala dlho a ťažko. Nečudo, prevádzkové a najmä finančné problémy nevytvárajú najvhodnejšiu klímu pre tvorbu a divadlo tohto typu permanentne existenčne ohrozujú.

Po inscenáciách, kde dominovali výtvarné a režijné prvky (Kolaps, Impasse, Dyp inaf) či autorské texty (Slepá baba, Vres, Nikto, len čajka si omočí nohy v mojich slzách, Eo ipso) prišla ,,realistická činohra bez slov" (Nox), aby sa divadlo po čase opäť vrátilo k inscenácii sólohereckej - Monodrámy.

Šesť hercov, šesť postáv, šesť životných filozofií. Šesť ľudkov spomedzi nás všetkých v bezprostrednom pohľade skrytej kamery. Niektoré výstupy pripomínajú záznamy zo života, ako si ich mnohí pamätajú z prvých filmov Miloša Formana. Faloš, afektácia, akási vonkajšková štylizovanosť do prázdna - vari to všetko je ľudské zrkadlo?

V prvej monodráme Pamoky Jozef Chmel približuje človeka, ktorý žije osudy iných prostredníctvom ich listov. Kompozícia z listov neznámych autorov ponúkla hercovi príležitosť v statickom priestore a s minimum rekvizít postupne vystavať optimistickú beznádej viery v dobro. Na scéne vzniká zvláštny kontrapunkt toho, čo Chmel ústami svojich postáv vyslovuje (spokojnosť a dôvera v svet) s realitou mimo sveta jeho postáv.

Ingrid Hrubaničová vo svojom výstupe - Ten intenzívny pocit toho na pozadí rozhodnutia vrátiť sa k svojmu apatickému partnerovi tlmočí a azda aj povyšuje prázdnotu sveta, vedomia svojej hrdinky. To všetko v hyperbolizačnej rovine náznakov mimicko-intonačných hereckých prostriedkov, ktoré azda až príliš odzrkadľujú čriepky zo života. Obdobne Lucia Piussi v neprerušenom monológu Milan pripomína filmovú sekvenciu výjavu "cez kľúčovú dierku".

Sviežo pôsobí Príjemné ukojenie racionality, o ktoré sa pokúša Ľubomír Burgr. Racionalista zaznamenáva svoje voľne plynúce úvahy na magnetofónovú pásku. Z jeho slov však vyrastá myšlienková ,,etuda", v ktorej sa ukazuje, že pochybovanie nemusí byť vždy vlastnosťou racionálneho uvažovania. Naopak, relativizovanie a pochybovanie môže zmeniť snahu o racionálne poznanie a popísanie vecí na iracionálne slovné žonglérstvo. Burgrov prejav je spontánny, myšlienky a slová ho oduševňujú, vzápätí však pod tlakom protiargumentov akoby strihom sa jeho nálady menia - je skrátka zaskočený a bezmocný z nemožnosti zvládnuť vlastné myslenie.

Ladislav Kerata ako herec v rovnomennej monodráme vystupuje na besede, na ktorej odpovedá na otázky z pléna a rozpráva o sebe a svojom živote. Zo samoľúbej osobnosti sa vykľuje sklamaný človek, ktorého sláva pre jeho blízkych naprosto nič neznamenala. Kerata využíva svoje hlasové schopnosti, pohráva sa s intonáciami viacerých známych hercov (pre niektorých starších divákov je to možnosť hádať, koho paroduje), vidno, že sa v tejto polohe cíti doma. Pointa výstupu však je nenápadná a krehká a vo výslednom tvare nie dosť výrazná a zaniká. Stratu identity, pretavenú do nahodenej priam bezvýraznej masky, znásobenej zámerným jednostrunným prejavom predkladá Zuzana Piussi v monológu Kvality citového života.

Šesť postáv jedna za druhou nastavuje sebe i divákom pomyselné zrkadlo, aby sa jedni i druhí v ňom nachádzali či od neho odvracali. Akoby hľadali styčný bod, čosi, čo spája ich pocit a čo sa zrkadlí v atmosfére. Uvedomenie si divadla, ktoré už roky čaká na porozumenie, na lásku nielen od blížneho. A nie je to vždy vec peňazí, hoci nie je tajomstvom, že súbor pracuje len na báze finančnej podpory Pro Helvetia a ďalších nadácií, ako aj slovenských dobrovoľných darcov. Je to skôr pripustenie aj iného (sveto)názoru či typu súboru, ktoré svojou tvorbou i nahlas vyslovovanými úsudkami je priam nepohodlný. Pripomeňme si však, že Blahoslav Uhlár vždy svoj názor na oficiálnu politiku tlmočil nahlas, čo sa odrážalo v 80. rokoch aj v jeho tvorbe a pamätáme si z mája 1989 aj jeho vystúpenie proti moci mocných.

Či je to tak či onak (či isté fakty pripustíme alebo zamlčíme), fenomén divadla Stoka a Blaha Uhlára na Slovensku existuje.

Dagmar Podmaková
In: Literárny týždenník, roč. 10, 1997, č. 51--52 (18. 12. 1997), s. 15.