Divadlo Stoka. Dno (Óda na McWorld). 17. premiéra. 9. sezóna. 19. 12. 1998. Scenár: Ľ. Burgr, M. Čertezni, L. Piussi, Z. Piussi, B. Uhlár. Réžia: B. Uhlár. Výprava: Z. Piussi. Hudba: Ľ. Burgr. Účinkujúci: Ľ. Burgr, M. Čertezni, L. Piussi, Z. Piussi.

Hneď na začiatku prvého výstupu Ing. Fekete (Ľubo Burgr) ako postava a zároveň aranžér javiskovej situácie hovorí približne takto: "Otázka nestojí tak, o čom to je... Vlastne žiadna otázka tu nestojí..." Návštevník veľkej budovy na vrátnici - Fekete v tejto chvíli práve rozohráva divadlo v divadle: Pomáha Jožke (Lucia Piussiová) natrénovať "správny" úsmev. Začína sa "dramatická akcia", silno príznaková tým, že teraz hráme. Interpret má tu mať na pamäti, že o nič nejde. Je to recepčný návod?

Len aby táto výpoveď nevyznela ako všeplatný filozofický sylogizmus, Fekete k vete Vlastne žiadna otázka tu nestojí dodáva "vtipné" Tu už nič nestojí - so zjavnou narážkou na erekciu. Napriek žartíku by nám nemal uniknúť klasický zmysel. Pôvodne latinské slovo erekcia súvisí s "erigó", a to nemá význam iba vo fyziologickom, ale aj v spoločenskom zmysle: postaviť, určiť niekoho na istý post. A nám ide o postavenie diváka v úlohe interpreta a spolutvorcu. Koľko interpretácií, toľko variantov hry. Lež nie je to trochu fatálne? Alebo je to také optimistické, že prakticky sa tu napĺňa idea od základu nového divadla, v ktorom každý divák je v každom prípade ten najhlavnejší? Pravdaže, dalo by sa namietať. Najsilnejšia námietka bude asi v tomto. Čo keď si ten divák alebo aj všetci diváci raz úprimne povedia: My tomu divadlu nerozumieme? Čo potom? Nespytujme sa ich na to, či ich aspoň dačo neoslovilo, aspoň dajaký obraz či v nich niečo nepohol, či im predsa len niečo nové nezaznelo. Percipient chce rozumieť, tak mu pomôžme interpretáciou ex cathedra. Tá sa začína elementaristikou: od jazyka k téme - rovina postáv, scéna, analýza textových segmentov, znakovosť na úrovni meno, symbol a pod. Alebo globalistikou: od témy k jazyku - spoločenský, psychologický, politický a iný rozmer. Tak teda ad postavy. Nevnesie nám trocha svetla poznania Kúlmajer? To je ten pán, ktorého chce navštíviť Fekete. Bude skrytý v útrobách veľkej budovy a bude zaiste dôležitý, lebo je inžinier, lebo návšteva uňho sa objednáva, a potom aj preto, že sa za ním chodieva s kufríkom, nech už v tom kufríku je parochňa, vták, zubná kefka (aby mu z huby nesmrdelo) alebo bomba. Lenže čo vieme o Kúlmajerovi? Slečny na vrátnici ho nadľahčene mystifikujú. Nepovedia, ako to na vyšších úradoch vo vysokých budovách u nás býva, že pán inžinier je zaneprázdnený inými naliehavejšími povinnosťami. Ony ho poprú, akoby nejestvoval, nepoznajú ho a hosť sa oň nemá starať! Čo o ňom vieme my diváci? Kúlmajer nie je ani Čech (hoci v mene má segment kůl-), ani Rakúšan (-mayer), ani Nemec (detto), ba ani Žid (obidva segmenty), lebo vlastne nikto o ňom nič nevie. Teda neexistuje. Fekete sa ho iba dožaduje. Napriek tomu nám prekáža, že ho nevieme národnostne zaradiť. Konkrétnu informáciu o ňom máme iba v jeho mnohovravnom priezvisku. Interpretačne je to také dôležité! Národnostný aspekt by bol vhodnou látkou. Škoda. Lenže my ani len to nevieme, či je jeho meno skôr komické alebo skôr vážne, úradnícke. A tak nám z interpretácie vypadne ďalšia vekmi overená binárna opozícia: vážne-smiešne, alebo, aby sme to vyjadrili naozaj explicitne: tragické-komické. Aj ďalšie postavy nás len dobre popletú. Kým dievča s cestovnou taškou (Monika Čertezná) hovorí vykonštruovaný text o svojom príchode do veľkomesta, pričom aj sama predstavuje konštrukciu, je konštrukciou osebe, dokonca aj jej baletný pohyb je konštrukčným prvkom, Anička a Jožka (sestry Piussiové) miešajú karty hore-dole. Hore-dole! Máme tu ďalší protiklad. Je interpretačne nosný? Ale áno, scéna to je "hore", je to terasa. Z nej pohľad na mesto (obrovská farebná fotografia bratislavskej štvrte na plátne) implikuje náprotivok "dole": Ono "dole" sa odohráva v ľudskom dne. A sme interpetačne na dne. Až tak veľa sa toho zas neodohráva. Dejová línia interpretácie je takisto neuspokojivá, nijaký dramatický oblúk.

Tak si aspoň osviežme, čo z významového hľadiska znamená slovo dno. Je to triviálne, ale interpretácia musí byť aj takáto elementaristická. Slovo dno je povýšené na zhustenú informáciu o celom diele - ako názov. Podarí sa nám cezeň interpretačne zriediť textúru predstavenia? Možno. Podľa slovníka slovo dno je "spodná poloha niečoho"... Z takto zadefinovaného obrazu ľahko možno urobiť prevod do antroposféry. "Byť na dne" znamená byť v kríze duševnej, finančnej a pod. Ach, ako veľmi tie financie súvisia s dušou! Lenže, vecne vzaté, vo väčšine hier o ľuďoch sa raz príde aj na duševné a finančné dno, či už preto, aby sa odkrylo, aby sa z neho vystúpilo, alebo aby sa ukázala dnovosť jedných a výšiny druhých. Napríklad postava ženy s cestovnou taškou konštruuje: "Mesto je pre moje výšiny primalé". Divák, vedomý si zaiste svojho vlastného dna, však pravdepodobne bude mať ambíciu nájsť ešte čosi nápaditejšie, efektnejšie. Dno a výšina v samej scéne, široká perspektíva mesta a terasa, ležérni hostia drahého baru, vulgárni, prázdni, nízki... duševné dno, hoci finančný vrchol... Je to všedné. Pomôže tu Fekete. Aj on sa ocitol na samom dne ulice, keď sa raz pošmykol. Najskôr sám myslel, že na banánovej šupe. Nechcite však vedieť, na čom. Interpretácia musí zostať nad vecou. Hra si to môže dovoliť. Raz existuje štylizácia reality, artefakt, tam to obstojí. Možno len naznačiť, že tú inkriminovanú vec pripomína (aj) banán, ako to napokon Fekete naznačil cez alúziu skrytú v banánovej šupe - špeciálne pre tento interpretačný prípad.

Stále sme toho interpretačne ešte veľa nedosiahli. Skúsme to cez réžiu. V nej možno očakávať úsilie čo najviac zinotajniť celé predstavenie, aby to divák mal ťažšie. Pravdaže, sú režiséri, ktorí divadelnú žranicu predžúvajú. No tu máme ťažšie trávenie. Hľadajme teda čo aj sebamenšiu slabôstku režiséra, lebo tá nám môže spriechodniť cestu k jasnej interpretácii. Takúto slabôstku v prípade Dna režisér prejavil. Kopol sa! Dal recepčný návod! Blaho Uhlár ešte pred premiérou v decembrovom bulletine Stoky napísal: "Divákom, ktorí delia slová našej milovanej materinskej reči na pekné a tzv. škaredé, musíme hneď povedať, nech na túto premiéru, ba ani na jej reprízy nechodia". Dal nám tak interpertačnú oporu, hoci povrchnú, zo svojej vlastnej predinterpretácie. Tá spočíva v princípe vulgárnosti. V celej hre sa nachádza 61 vulgárnych slov. Máme pocit priam matematickej metódy. Vulgárne slová v texte majú fukciu expletív, výplnkových slov. Nielen slová totiž bývajú vulgárne. Vulgárne môžu byť aj dajaké dve slečny sekretárky vo vysokej budove s vysoko postavenými úradníkmi, vzájomne sa nyzývajúce kolegynkami. Ich nacvičený úsmev a vyhadzovanie "stránok", čo aj protokolárne, môže byť ľudsky prejavom úplne vulgárnej spodiny. Arogantne vás vyhodia na mieste, kde si potrebujete vybaviť dôležitú záležitosť. O túto vulgárnosť ide. Pokiaľ ide o samy vulgárne slová, B. Uhlár urobil v spomínanom varovaní nadprácu alebo prácu zbytočnú asi v takom zmysle, v akom je na škatuľke cigariet umiestnené varovanie ministra zdravotníctva. Treba však oceniť, že po predstavení nič nezmenil na tom, čo sa zahralo. Zažili sme v našej spoločnosti už aj predstavenie z celonárodného javiska, pri ktorom vysoko postavený "Kúlmajer" hovoril o vysoko postavenom kolegovi pred veľmi širokým diváckym publikom ako o chujovi. A po predstavení menil. Že vraj hovoril o ujovi. Konotačné súvislosti onoho predstavenia s jazykovým zákonom dávajú vyplynúť predstave, že na Slovensku sa vulgárne slová parlamentnou cestou etablovali ako spisovné. Prečo ich teda vyčitovať Stoke, ktorej nejde ani tak o vulgárnosť slov, ako skôr ľudí a činov a zmýšľania.

Z prvého výstupu sa vulgárnosť prelieva do výstupu o zamýšľanej kúpe pančušiek pred výkladom. Nie neznáma je jej podoba, keď sa hovorí o peniazoch. "Ja chcem hovoriť o peniazoch. Ja chcem peniaze. Som zdravá a chcem peniaze! Peniaze chcem!" Naozaj odvážne. Veď o peniazoch sa toho toľko popísalo. Romány a seriály! Škandály s privatizovaním. Čo môže povedať jeden výstup? To, že do hry novinársky nepostaví rozkrádanie veľkých fabrík (o tom sa u nás budú písať hry v roku 2068), ale jemnučké ženské pančuchy. Drobnosť. Sú vo výklade a výkladom sme my, hľadisko. Na javisku sa o peniazoch vie všetko. Zuza Piussiová takmer s nežnosťou stvárnila ženu, ktorá vie v kocke vyjadriť všetky filozofické súvislosti pojmu a moci peňazí: zdravie a peniaze, bolesť a nuda, inteligencia a majetok, náhle a pritom regulárne získanie peňazí (dedičstvo - diničstvo), prebytok atď. Pohrávajúc sa s týmito pančuškovo hladkavými myšlienkami, prefíkane zakrýva isté víťazstvo nad partnermi, ktoré spočíva v živelnom vlastnení. Filozofuje, oponuje, mudruje, ale dravým spôsobom si drží korisť, ktorú si napokon vydobyla: pančušky za 450 korún. Práve v nej je vypointovaná vulgárna, na nič nehľadiaca honba za peniazmi, na tej nežnosti, filozofickosti a pančuškách (McWorld).

Iná podoba vulgárnosti sa zjavuje vo výstupe o výstave obrazov. "Ako sa vám páčia?" - "Tie obrázky ma až tak nezaujímajú." Vôbec ich nezaujímajú. Ona si špára v zube, on, smrdiaci hovädzou pečeňou, komunikuje pred obrazmi - akože ináč - obrazne: "Strč paloš do pochvie". Keď sa aj táto "obraznosť" vyčerpá, rozprúdi sa triviálna absurdná reč o zubačke v Starom Smokovci. Výstup sa skončí sexuálnym aktom a povracaním. Napokon ľútosťou dievčaťa nad pokrčenou sukňou.

Z galérie sa vulgárnosť prevalí na Pižlu, ženu trpasličieho vzrastu. Okolie je vulgárne, takže ak je niekto iný, za svoju inosť ponajprv musí dostať prezývku. K tomu ponižujúce poštipnutie v rozkroku. Réžia však nepripúšťa kontrast, žiadnu zápletku ani nevychádza v ústrety predpokladanému diváckemu moralizovaniu. Pižla sa predsa vo svojej sebakoncepcii sama hodnotí ako prirodzene vulgárna a taká aj je. Simultánny tematický kontrast vznikne až v nasprostastom myšlienkovom dialógu o tom, či žena smie, alebo nesmie pľuť. Do toho exkurz - spomienka na modrý Pionier z detstva-, na chvíľu sa všetko zastaví, zmŕtvie, až napokon crescendo, ale už bez slov, pantomímou, ktorou sa mimicky vyjadria vulgárne ksichty.

Záverečný výstup prebehne v intímne nasvietenej scéne. Poslucháčka nočného vysielania (Z. Piussiová) telefonuje do rádia svoj životný príbeh: Dvadsať rokov prežila s mužom Jožom, ale potom zistila, že žila v blude a že celé to obdobie vlastne stratila. Redaktor (Ľ. Burgr) s príznačnou "zručnosťou" raz chce byť veľmi pri veci, raz chce vec nadľahčiť, raz ironizovať. Jeho odosobnená hrubosť spočíva v tom, že v skutočnosti hlbinne nepočúva klientku, ale ide mu o bravúru vlastného výrazu. Ale ani poslucháčke nejde o citlivé riešenie. Je vulgárna v tom, že zo svojho srdcervúceho príbehu chce vlastne iba vydolovať reakciu okolia. A okolie nedá na seba dlho čakať. Ďalší poslucháči telefonujú, ale nie zo súcitu (a s čím?), ale zo zábavy, z ambicióznosti. Nikto tu nemá dosť citu na to, aby táto scéna nebola. Táto zamatová a pritom vulgárna scéna. Poslucháčka odkryla svoje vnútro - alebo toho svojho Joža? - pred celým národom, a práve v tom sa bytostne realizuje. Lebo práve vtedy je sama a sama sebou. Napokon už len prikrášli túto svoju vulgárnu klebetnosť, v ktorej vyklebetí cez rozhlas svoje vnútro neznámej verejnosti, recitáciou francúzskeho textu, v ktorom sa hovorí niečo o tom, že je sama. Je sama sebou, je naplnená, už nepotrebuje viac komunikovať. Preto ak hovorí, stačí jej na to francúzština. Jazyk cudzí a zároveň zamatový.

Vyvrcholenie je ódické. Hra naozaj má podnadpis Óda na McWorld, čo je vulgárne násilie, ktoré sa skrýva za zdanlivo láskavé veci, za zamat, oproti otvorenému, útočnému džihádu (pozri pogram k predstaveniu).

Záver: Postavy, scéna, myšlienkové kategórie textu neboli natoľko interpertačne účinné ako rozmer vulgárnosti - slovnej aj neslovnej. Pravdaže, ani cez túto "prizmu" sa nedá zinterpretovať všetko. Smelo možno povedať: Nerozumieme tomu Dnu. Našťastie umeniu ani netreba rozumieť, stačí nezabudnúť cítiť.

Jozef Pavlovič
Štefánikova 23
811 05 Bratislava
telefón: 399 688