Otázka "povedal by si mi niečo o Bratislave?" ma vždy dokáže dostať do pomykova, najmä ak mi ju položí niekto, kto v Bratislave nikdy nebol. Odkázať na mediálne prefláknutú panorámu, ako v prípade väčšiny iných hlavných miest, sa nedá. S pokusmi vymenovať aspoň trochu známych kultúrnych dejateľov som tiež nepochodil. Športovci? Zasa vedľa. A ďalej ani priemysel, burza (tú nesledujú dokonca indexy okolitých krajín), letisko (Bratislavu nenájdete ani v letových plánoch spoločnosti Lufthansa). U pýtajúcich sa zo zahraničia som zopárkrát uspel s menom Mečiar a asociáciou na Miloševiča. Pýtajúci sa Slovák nebratislavčan sa v drvivej väčšine prípadov uspokojil s faktom, že je to hlavné mesto krajiny, v ktorej žije a určite tam bývajú bohatí a ešte aj nafúkanci. Mimobratislavskí slováci (vidiečania), ktorí mesto navštívili (výlet, služobná cesta, návšteva rodiny) si odnášali nasledovné dojmy: "je tam veľký zhon", "príliš veľa ľudí na malom priestore", "je tam smog a smrad", "domy sú tam také neudržiavané", "hovoria tam ne", "sú tam preplnené autobusy", "dopravná sieť je zle organizovaná", "mestskí policajti sa správajú arogantne". Nemám to štatisticky podložené, ale podľa mojich skúseností boli bratislavské reflexie vidiečanov ešte pár rokov dozadu takmer iba negatívne. 

Ani u bratislavčanov samotných nemalo mesto vysoký rating. Nakupovať si občas vyrazili do Györu alebo Shopping City Süd, za kultúrou a zábavou cestovali do Prahy alebo Viedne. Víkendy najradšej trávili na horách alebo niekde na vidieku. Vo svojom meste ostávali najmä pracovať. Takto bola Bratislava vnímaná na začiatku 90-tych rokov, takéto bolo vedomie mesta. 
 
Obraz, ktorý ostro kontrastuje a dokonca je úplným protikladom napríklad obrazu z rokov 1890-tych. Vtedy bol Prešporok viacnárodnostným mestečkom na Dunaji, v trojuholníku Viedeň – Budapešť – Prešporok, s pomerne bohatým kultúrnym životom, fungujúcim okrem iného ako víkendový satelit obyvateľov sídelných miest monarchie. Mesto v behu času radikálne zmenilo svoju tvár. V behu času, nie počas svojej histórie – pretože v prípade Bratislavy nemožno hovoriť o kontinuite vo vývine – teda histórii (tak ju najčastejšie chápeme), skôr o palimpseste. Navyše takom, ktorého každá nasledujúca vrstva sa snažila tú predošlú nielen prekryť, ale aj vymazať. Dr. Jaborník často hovorieva: "Najväčšou tragédiou pre Bratislavu bol príchod Slovákov (vidiečanov, pozn. J.M.) do mesta." Mal na mysli migráciu, súvisiacu s industrializáciou krajiny a povojnovou výstavbou miest. Ale táto migrácia je iba jedným z príkladov operácii typu "erase – rewind", ktorých sa na tomto meste urobilo niekoľko. Ako pamätník podobnej akcii, len o niekoľko rokov mladšej, sa nad Bratislavou týči reštaurácia Bystrica na moste SNP. 

Normalizačný kolos, slúžiaci ako ukážka pokorenia mesta práve vládnucou stranou. A ďalších podobných príkladov by sme našli mnoho – len na nábreží Dunaja stojí za povšimnutie prístavba Národnej galérie alebo mŕtvy Rabín, pochovaný pod betónovým ostrovom zastávky električiek. Akoby každá "významnejšia" doba musela prispôsobiť mesto svojmu obrazu a zničiť všetky jeho predošlé. Možno takéto správanie sa k mestu súvisí s našou "národnou povahou". Možno hovorí o našom vzťahu k Inému (Prešporok bol od začiatku storočia na Slovensku Iným). Možno takto pôsobí tajomný genius loci. Dôsledkom, ktorý zo stavu vecí plynie je, že prakticky prestala existovať reflexia Bratislavy ako špecifického priestoru. Je to pochopiteľné – ak niečo neustále radikálne meníme a prestavujeme, nedokážeme to reflektovať, maximálne nafotiť nejaké polaroidové mometnky. Preto aj vedomie večne premieňaného, porážaného a urážaného miesta nemôže byť iné, ako útržkovité, unáhlené a nestále. Možno až teraz. Možno až posledných niekoľko rokov sa zdá, že sa veci budú vyvíjať inak. Možno je toto zdanie iba príliš optimistickou vierou pod vplyvom náhleho a krátkeho precitnutia mesta, ktoré čoskoro pominie. 

Aktuálna momentka z Bratislavy hovorí o meste, ktoré ožilo novými stavbami a rekonštrukciami, na ktoré sú jeho obyvatelia trochu hrdí a ktoré má navyše niekoľko aktuálnych reflexií – knižných, výtvarných a najmä divadelných. Najmä divadelných som nenapísal preto, že by som chcel nejako vyzdvihovať divadlo ako umelecký druh nad ostatné. Proces tvorby v divadle je komplikovanejší o svoju kolektívnosť – je potrebné dosiahnuť istú dohodu na viacerých úrovniach, kým je výsledne dielo "fixované" do absolútne prchavej podoby, ktorá vo svojom konkrétnom prejave nepretrvá dĺžku jedného predstavenia. Preto je v dobrom divadle nevyhnutnosťou (ekonomika vloženej a prijatej energie), aby napriek (a vďaka) svojej imanentnej časovosti (dočasnosti) otvorilo témy, resp. nastolilo otázky, ktoré majú (aspoň trochu) nadčasový (trvácnejší) charakter. Ak divadlo nie je schopné nahmatať a rozoznieť témy, ktoré "visia vo vzduchu", rodí sa ako mŕtve. Divadlo musí zaujímať postoj ku témam efemérnejším – teda trvácnejším a zároveň veľmi aktuálnym (tým, ktoré nepomenované presakujú z vyšších vrstiev atmosféry) ako tým, ktoré sú vhodné pre novinové články alebo literárnu fikciu pišťánkovského typu (ku tej sa možno, na rozdiel od divadelného predstavenia, kedykoľvek v čase vrátiť a vnímať ju (aj) ako fiktívny zápis o dobe). 
 
"Divallo – to je len taký pánsky prd", povedal by klasik ľudovej zábavy. Súčasné západné divadlo je naozaj "pánskym prdom". Po tom, ako stratilo svoju obradovú podstatu a charakter, je záležitosťou "pánov z mesta". Vidiecke ochotnícke divadlo a ľudová zábava s divadelnými prvkami je v našej kultúre marginalizovaná a postupne zaniká. V meste sa divadlo vystavuje mnohým konkurentom z oblastí kultúrneho aj zábavného priemyslu. Ak nechce byť odtlačené do oblastí jednej z možných voľnočasových aktivít, musí znovuobnoviť schopnosť živej reflexie svojej konkrétnej časopriestorovej situácie. Našťastie aj v Bratislave existuje jedno divadlo, ktoré túto schopnosť má a permanentne sa ju snaží v sebe nachádzať – divadlo STOKA. Upozorňujem, že na tomto mieste hovorím o divadle ako pulzujúcom umelecko-sociálno-informačnom uzle. O iných kategóriách nemá význam hovoriť: členenie divadiel na mainstreamové a alternatívne u nás dávno neplatí – resp. nič nediferencuje (Stoka je v rámci Dosiek v rovnakom postavení ako SND), podobne ako iné delenia, zachované z predošlých dekád (autorské – inscenačné, repertoárové – nerepertoárové, kamenné – nezávislé atď). V zmysle našej kategorizácie nachádzame v Bratislave iba centrá meštianskej zábavy – či už pre vyššie stredné triedy (Opera SND, Nová scéna, BDT), stredné triedy (Astrorka – Korzo ´90, Štúdio S, RND), študentov (A.h.a., Gunagu), bulvár (Divadlo West), archaizujúci bulvár (Aréna) a napokon strážcov národných kultúrnych hodnôt (SND so svojimi činohernými scénami).  Bratislavský divák si odvykol chodiť do divadla po otázky a podnety k rozjímaniu, či pre provokáciu k diskusii a kvôli sympatiám k vyhranenému postoju tvorcov. To, čo je bežné v Berlíne, Viedni, Budapešti, Varšave (nie však v Prahe, kde je situácia podobná a kde dokonca chýba akékoľvek divadlo typu Stoky, a Bratislave), to, kvôli čomu každý z okolitých európskych štátov platí nemalé prostriedky z daní svojich obyvateľov na výdavky divadiel, sa v Bratislave rafinovane obchádza. Na Slovensku si málokto položí otázku, prečo vlastne potrebujeme (naše mŕtve) divadlo. Ak si ju náhodou niekto položí, dospeje ku všeobecným odpovediam a floskuliam z kníh rétoriky kultúrneho pracovníka. Divadlo Stoka si vážim kvôli tomu, že túto otázku (možno nevedomú) cítim na pozadí každého ich nového (nielen divadelného) počinu – či už je to divadelné predstavenie, vyhlásenie v novinách, diskusia s politikmi alebo petičná akcia. 

Len tak voľne drístame, trepeme pičoviny do vzduchu, pochlebujeme, tak trochu sa snažíme prepašovať do recenzie aj iné postrehy (možnože až exhibujeme) a niečo nám zatiaľ uniká. Aj by sme sa mali seba spýtať, že ako toto celé vlastne súvisí s Dnom? Ako hovorí Švejk: "Víte, mne jsou sympatičtí lidi, kteří jsou tak nějak vodněkud." A Stoka je práve tak nejako z Bratislavy, a Dno je práve tak nejako absolútne bratislavská inscenácia. A to nielen kvôli panoráme mesta (vraj pohľad z novej budovy Slovenskej Poisťovne), ktorá tvorí zadný plán scény. Óda na McWorld, podtitul, odkazujúci na záporný fenomén globalizácie. A tu sa môžeme vrátiť na začiatok: o Bratislave možno už tri roky smelo hovoriť, že má svoj McDonald, čím sa zaraďuje do siete krajín s potenciálnym trhom pre výrobky nadnárodnej McSiete. Bohužiaľ, táto charakteristika povie zahraničnému turistovi o meste samotnom málo, ale ak už nič viac, tak aspoň to, že v Bratislave nájde niečo, čo by našiel v ktoromkoľvek väčšom meste západnej Európy. Jednoduchý príznak kompatibility s istým systémom. Podobných povrchových príznakov by turista v Bratislave našiel niekoľko. Ale čo pod povrchom? Tam sa rozprestiera dno. 

Inscenácia Dno využíva niekoľko mcworldovských "kultúrnych archetypov". Jednotlivé výstupy sú komponované v medziach estetiky "globálnych žánrov": sitcom, soap opera, TV show, knižky edície Harlequin, telefonické linky okamžitej pomoci, náučné paperbacky typu "surrealizmus pre začiatočníkov"… Ich obsah je však veľmi bratislavský – teda globálne neprenosný. Práve v rozpore medzi globálnymi formami a lokálnym obsahom spočíva najväčšia údernosť inscenácie Dno. Vo využití "globálnych žánrov" alias žánrov popkultúry, resp. brakových, nízkych alebo inak dehonestovaných žánrov, spočíva nóvum v prístupe Stoky. Hoci divadlo už od svojho začiatku pracuje s "nízkymi žánrami", v Dne siahlo po žánroch z iných médií v prospech umocnenia svojej divadelnej výpovede. Výsledkom je ľahko komunikovateľná inscenácia, triafajúca presne do tém, ktoré visia v smogu bratislavských ulíc. Ak už sme nastolili dualitu obsahu a formy, dosiahla Stoka paradox: napriek veľmi "globálnej" forme je iscenácia Dno globálne ťažko komunikovateľná: presnejšie ak je delokalizovaná, prichádzajú diváci o trištvrte zážitku a Dno je pre nich iba akousi exotickou ukážkou divadelnej tvorby zo Slovenska (Bratislavy). Overil som si to napríklad pri hosťovaní Stoky na plzeňskom festivale Divadlo ´99. Tamojší diváci čítali inscenáciu úplne inak, ako publikum v priestoroch divadla Stoka. Podobný problém ako Stoka majú aj iné divadelné produkcie. Ukazuje sa, že aj napriek silným informačným tokom a všestrannej globalizácii potrvá ešte dlho, kým bude existovať (ak vôbec, osobne som v tejto otázke trochu skeptický) niečo ako globálne divadlo. Kultúrne pozadie, presnejšie kultúrne pozadie biotopu, v ktorom človek žije, možno prekonať iba odkazom na archetypy a archetypálne mriežky. Zdá sa, že divadlo vo svojej podstate stojí na ich variovaní a "lokálnom (do)kolorovaní" – ako sa ukazuje pri "interkulturálnej výmene", ktorá v rovine textov prebieha v európskom divadle už celé tisícročia. Aby činoherné divadlo (akokoľvek je tento pojem zastaralý a nepresný, nemáme lepší) nesplynulo s tanečným divadlom (ktoré ruku v ruke s globalizačnými trendami začalo, spolu s ostatnými druhmi pohybového divadla, činohru vytláčať), bude nutné postaviť sa na obranu jeho presnej lokalizácie.

Analyzovať obsah inscenácie pravdepodobne nemá na tomto mieste význam. Je ideálnejšie komunikovať ho divadelne, v situácii divák – javisko. Dalo by sa písať aj o iných témach inscenácie: kríza identity, postavenie ženy v spoločnosti, triedna hierarchizácia, témam moci vo vzťahu poradca – klient, zvlčilé medziľudské vzťahy vo veľkom (malo)meste, problém bludných duší… Počas celého textu som sa podobnej analýze snažil vyhnúť voľnými úvahami, ku ktorým ma zhliadnuté predstavenie doviedlo. Na margo akéhosi sumárneho zhodnotenia môžem napísať len toľko, že predstavenie splnilo všetky moje subjektívne kritériá dobrého divadelného predstavenia. Ako sa to už v recenziách robí, patrilo by sa apoň nejaké to meno vyzdvihnúť. Ako to už so Stokou chodí, nemožno vyzdvihnúť niekoho na úkor iných, ale predsa... V Dne sa objavuje nová tvár: Monika Čertenzi. Žiada sa napísať, že svojim výkonom veľmi vhodne doplnila ošklbané rady Stoky a že jej budeme držať palce do ďalšej práce. A nám, vážení potenciálni diváci, neostáva nič iné, iba si zaželať viac podobných inscenácií a umeleckých projektov, zvyšujúcich naše sebauvedomenie a tým prispievajúcich ku budovaniu otvorenej mestskej a v nasledujúcom pláne aj občianskej spoločnosti.