Modrá rapsódia beznádeje - tak som si pre seba, úplne súkromne pomenovala svoj prvotný pocit z Uhlárových Tvári. Inscenácia mala akoby dve premiéry, tú prvú decembrovú v rámci predvianočného zhonu málokto stihol, druhá sa konala koncom marca 1998. Po jej videní som bola zdrvená akýmsi pesimisticko-nostalgicko-depresívnym vyznením predstavenia. Hoci viem, že v svojom pocite som nebola osamelá, priznávam, že moja reakcia na Tváre nie je najtypickejšou diváckou reakciou. Časť obecenstva, ba možno tá väčšia, naopak s veľkou chuťou veselo vychutnávala a vychutnáva stokácke paradoxy, vtip, iróniu a hravosť. 

Inscenácia pozostáva z mozaiky anekdotických výstupov - vízií, ktoré sú v prvej polovici nemé, slovo sa objavuje až neskôr. Ucelený príbeh absentuje, Stoka si na tom napokon dosť zakladá. Z jedného výstupu do druhého putuje spoločenstvo stratencov. Títo stratenci majú rôzne tváre a rôznorodé podoby. Často sa snažia zachovať dekórum, dokonca akúsi noblesu, no Stoka pravidelne a neľútostne ukazuje biedu ich existencie. Ich tváre sa menia na grimasy, ušľachtilosť a noblesa rýchlo nadobúdajú výraz pseudoušľachtilosti a pseudonoblesy. Ľudia tu neuroticky prepadajú chorobným vášňam, ktoré napokon ani nie sú schopní naplniť. Začudovane a bezcielne blúdia svetom; je pre nich problém, udržať vzťahy, nedokážu ani len vytvoriť zohratý orchester, keď sa zídu, hrajú falošne... Tváre zakliate do panoptikálneho sveta Stoky sú krivým zrkadlom našich nálad, sú dieťaťom všednosti, ktorú žijeme. 

Inscenácia je vo viacerých ohľadoch pre Stoku typická. Tváre akoby obsiahli celú doterajšiu skúsenosť Stoky. Stratenci sú, boli a zostávajú hlavnými hrdinmi Divadla Stoka. Ich putovanie začalo dávno, prechádzajú v rôznych obmenách z inscenácie do inscenácie. Nevedno, či ide o putovanie, alebo skôr blúdenie. Putovanie totiž na rozdiel od blúdenia má jasne určený smer. Aký je smer stokáckych stratencov? 

V Tvárach ich blúdenie pripomína bezvýchodiskový kolobeh, je cyklické a nekonečné. Opakuje sa. Je ako pasca, z ktorej niet úniku. Ešte trochu, ešte chvíľu a všetci sa premenia na roboty, tak ako sa na robota v závere inscenácie premenila pôvabná jagavá kabaretná girl. Čo je to, slepá ulička? 

To mi pripomína názov jednej z najslávnejších ranných inscenácií Stoky : Impasse. Tváre sú pre mňa sumarizáciou Stoky. Divadlo Blaha Uhlára sa dostalo na pomedzie: na jednej strane je zmena, na druhej tvorba variácií predchádzajúcich tém a postupov... 

Farby 

Nech už je vnímanie inscenácie akokoľvek rozdielne, jej farebnosť je zadaná takmer jednoznačne: dominujúcou farbou je modrá. Modrá v najrôznejších odtieňoch, modrá vynárajúca sa zo sivej šedivosti, vnárajúca sa do výraznejších tónov, mutujúca v striebornom lesku. 

Kruh premien a opakovania farieb, zvukov, ľudí a situácií má zakotvenie v celkovej cyklickej kompozícii inscenácie. Záver nadväzuje na prvopočiatok, sťa prológ a epilóg tvoria rámec predstavenia. Modrý prológ a modrý epilóg - sarkasticky, bezútešne modrý rámec. Medzi modrým začiatkom a modrým koncom sa odohráva nekonečný kolobeh premien a mutácií farieb, nálad a ľudí... Po epilógu nasleduje dovetok, ktorý obsahuje počiatok nového opakovania, rozplýva sa v tme... 

Modrá farba v Stoke nie je farbou harmónie a lahodného transcendentna, aj keď sa k harmónii a mystickým diaľkam svojim spôsobom hlási. Robí to však s úškrnom, ktorý nežné modré predstavy duchovnosti a ušľachtilosti nekonečna spochybňuje. Azúrový jas tu jednoznačne chýba, prevažujú mdlé, špinavé, nepríjemné alebo vulgárne odtiene modrého spektra kombinované s ďalšími mdlými farbami. Tento dojem posilňuje veľké plátno špinavo-modrej farby, ktoré tvorí pozadie inscenácie. 

Hneď v úvodnom výstupe spoza modrého pozadia vystupujú modraví ľudia. I keď nie sú všetci oblečení len v modrom, vyvolávajú modrastý výsledný dojem. Prví prichádzajú traja šťúpli čierno-zeleno-modrí muži (Chmel, Burgr, Piaček), potom dve mrzuté baby (sestry Piussi). Jedna v čiernych nohaviciach, konfekčne modrom svetri, s krajčírskym metrom v rukách; druhá v banálnych modrých džínových šatách, s modrými gýčovými klipsňami v ušiach a veľkým zeleným zošitom. Obe majú namodro namaľované pery. Tvária sa veliteľsky a podrobia mužov rovnakej ponižujúcej procedúre: premerajú ich. Dôsledne, nezúčastnene, rad za radom, trikrát po sebe skúmajú tie isté miery: pás, boky, chrbát, dĺžka rúk a nôh, rozkrok, obvod krku a hlavy. Namerané hodnoty zapisujú do zeleného zošita. Slová, ktoré si hovoria, nepočujeme. No vnímame ich povýšenectvo, nadradenosť. Muži sú akísi nesvoji, tichí, skromní, utiahnutí a poslušní, ako barani. Zhruba o hodinu sa trojica vracia v podobe trojice nemotorných manekýnov. Všetci traja majú na sebe rovnaké špinavo-modré obleky. Nevýrazné a neelegantné. Trojica postupne prekonáva ostýchavosť, pohyby mužov sa stávajú gracióznymi. Ich obleky a pozadie, na ktorom sa pohybujú, sú rovnako modré... 

Hudba

v tomto predstavení je takmer dramatickou postavou. Často zvuk za zvukom udáva náladu, pocity, rytmus; podmieňuje mimiku, pohyby, kroky, reakcie...

Hudba vlastne ako prvá vstupuje do modrého priestoru. I ona sa mení; môže parafrázovať samu alebo hudobné štýly či známe melódie, môže byť lyrická, ironická, hravá... Určuje intonáciu nemých slov. Pomáha pointovať situácie. Keď treba, ustupuje miesto zvukom (dážď) a pazvukom, napríklad takým, ktoré vyludzujú zlí hráči na heligóne. 

Autor hudby Ľubomír Burgr podporil motív nekonečného opakovania sa. V rámci jednotlivých výstupov na rôzny spôsob ako odrhovačku varíruje jednotlivé hudobné vety. V lyrickom výstupe lyrické, v prírode (spoločnosť sa vyhrieva na slniečku) kvázi pastorálne. V úvode donekonečna ako verklík opakuje nedopovedanú vstupnú hudobnú vetu. Je ako nádych, po ktorom očakávame pokračovanie. Namiesto pokračovania nasleduje opakované nadýchnutie sa. Nádych - vchádza trojica mužov. Nádych - vchádzajú ženy. Nádych - pripravuje sa ceremónia merania. Nádych - ženy premeriavajú prvého muža, nádych - druhého, tretieho... Verklík melie svoje dookola dokola...

Tváre a postavy

V mozaike výstupov sa prestrieda značné množstvo postáv. Niektoré prichádzajú a odchádzajú, aby sa už nevrátili, iné sa opakovane zjavujú aby nadviazali na skorší fragment inscenácie. Tváre sa združujú a pozvoľna menia v panoptikum. Občas sú hrozivo bezvýrazné, monotónne, občas karikatúrne, ba aj nekonečne hlúpe, niekedy trochu naivné a začudované... 

Postavy sú spravidla hlboko ponorené do seba, do svojho sveta, vzájomná komunikácia buď viazne, alebo je výsledkom dodržiavania spoločenských konvencií. Herci na seba preberajú rôzne podoby. Niektoré tváre majú svoje prototypy, napríklad bravúrne zvládnuté ženy Ingrid Hrubaničovej. Jej dáma v dlhých modrých šatách osamelo mávajúca do modrej diaľky večnosti má držanie hlavy a pohľad lady Diany. Je noblesná, je sentimentálna, takmer pietna. No Stoka by nebola Stokou, keby nepodfarbila vidinu lady Di nádychom irónie... Ďalšia Hrubaničovej hrdinka, speváčka v modrej lurexovej krinolíne vyzbrojená ostrým modrým jazýčkom, nadsadeným hláskom spievajúca Tichú noc je výsostne karikatúrna postava. To už nie je tvár, ale grimasa, navyše grimasa, ktorá chce vzbudiť dojem ušľachtilosti a dôstojnosti. Aj táto kreatúra má svoj prototyp, ktorý dokážu rozpoznať znalci klebetnej stránky slovenskej politickej scény (vraj, poradkyňa pre všetko). 

Nie je však až také dôležité, kto je kto a kto sa za kým skrýva. Podstatná je skôr všeobecná typológia postáv, vzťahov, situácií... Pseudo-dáma, novodobá smotánka, intelektuál, prelietavý milenec omieľajúci to isté vyznanie ktorejkoľvek žene, manželka, muž pod papučou, šantánové girls, mechanická bábka... Pre Stoku je dôležité demaskovať akúkoľvek falošnú nádheru aj za cenu toho, že prevráti svet hore nohami... 

Ten svet prevrátený naruby...

Uhlárovo tzv. dekomponované divadlo bolo vždy divadlom premyslenej kompozície. Tváre majú zvlášť vycibrenú skladbu umne zloženú z množstva fragmentov, ktoré sa významovo a motivicky striedajú a spájajú do konečného celku. Veľký ústredný príbeh absentuje, existujú len náznaky minipríbehov. Divadlo Stoka sa neštíti odvrátenej tváre života. Odhaľuje rub každodennej banality a banalitu spoločenských konvencií. Odkrýva pod vrstvou pokrytectva skryté šialenstvo sveta. Nebojí sa šokovať. Pripomína, že aj splodiny a splašky látkovej výmeny tvoria neodmysliteľnú súčasť života a fyziologických procesov ľudského organizmu. 

Očividne najprovokatívnejším a jedným z najzábavnejších výstupov v Tvárach je výjav, v ktorom si jedna ženská osôbka (nebojácna Zuzana Piussi) odbehne na veľkú potrebu. „Ukradomky“ sa posadí doprostred hracieho priestoru a... tlačí. Prekvapí ju príchod nóbl spoločnosti. Trápnu situáciu napokon preklenie tým, že sa síce posediačky a so stiahnutými nohavicami začne správať s veľkosvetskou eleganciou. Slová nepočujeme, výstup je intonovaný spôsobom správania sa hercov. Nikto z príchodzích si delikátnosť situácie ani len nevšimne. Napokon si ženu galantne odvádza jeden z pánov a herečka s narcisnou eleganciou Venuše odhalí divákom nahý zadoček. 

V bulletine Stoky sú Tváre charakterizované ako „beztextové predstavy, obsesie a sny“. Reflektujú disharmóniu ľudskej komédie, ktorú žijeme. Nepodliehajú zákonom bežnej logiky, správajú sa ireálne. Všetko, čo rozumnému človeku slušnosť káže zastrieť, schovať, potlačiť, sa v stokáckych snoch, obsesiách a predstavách derie na povrch. V o to bláznivejšom svetle ukazuje Stoka bláznenie sveta, jeho, naše pechorenie sa. Zelenú dostávajú v bežnom živote potláčané postrehy, city, túžby, témy... A tak ako cukrík vyfintená speváčka sladkej vianočnej piesne funí a gáni očami ako striga, ženy sa zvádzajú navzájom, nehanbia sa eroticky provokovať mladého pastierika - takmer dieťa... Snové, ireálne, exaltované, výsmešné obrazy a vidiny vyvierajúce z temných zákutí našich duší plynule zapĺňajú priestor a čas inscenácie. Striedajú sa, menia, obmieňajú, vrstvia, vracajú sa, prenasledujú, neodbytne žiadajú o pozornosť, chcú sa zviditeľniť, zhmotniť, žiť... 

Šťastie?

„To, na čo všetci ľudia najviac čakajú, je šťastie. Len nevedia, že šťastie prichádza oknom. Kto nechá okno zatvorené, k tomu nepríde...“, sprisahanecky oznamuje divákom územčistý Jozef Chmel. 

Konečne si naši stratenci zadefinovali cieľ a smer, konečne sa ich blúdenie môže zmeniť na cieľavedomé, zmysluplné putovanie. Putovanie za šťastím. 

V danej inscenácii nie je toho veľa, čo sa vysloví nahlas. Občas je asi lepšie nepočuť, usudzujú inscenátori, keď ukazujú, ako sa nemé slová menia na výkaly alebo syčanie hada. A aj to málo, čo prenikne k ušiam divákov má fantasmagorický rozmer. Mladá žena na rebríku s groteskne našpúlenými perami vášnivo odrieka monológ o magickej sile mesiaca, ktorý riadi celý jej život, ktorý riadi všetok život, ktorý je v nás a večne prináša zmenu. Mesiac jej visí nad hlavou v podobe veľkej striebornej gule, guľa sa točí a vrhá do prítmia svetelné odlesky. Žena exaltovane spieva Happy birthday Mr. President... Nasleduje hrozivý panoptikálny pochod bezvýrazných tvári zbavených emócií. 

Chmel sa opäť ujíma slova a vracia k téme šťastia. Sťa láskavý rozprávkar prezradí tajomstvo:“ Kto nechá okno otvorené, toho šťastie navštívi. Potichúčky vkĺzne do izby, porozhliadne sa a niečo pekné zoberie...“ 

Manželstvo

Partnerstvo muža a ženy je jedným z motívov, ktorý sa tiahne celou inscenáciou. Pohľad na partnerstvo či manželstvo je nemenej „optimistický“, ako prezentovaná filozofia šťastia. Vidíme svet, v ktorom ženy manipulujú mužmi a muži si to nechajú. Stačí si pripomenúť, že začiatok predstavenia tvorí ponižujúca procedúra merania mužských proporcií.

Jeden pár, jednu konštantnú, akoby manželskú dvojicu pozorujeme v rôznych situáciách. Muž servilne pripravuje pre partnerku občerstvenie, kým ona sa opaľuje. On jej prenecháva očistené jablko, sám konzumuje jablčnú šupku. Ona mu odopiera svoje lono a tým podrobuje, vládne. Počas nemého rozhovoru s manželom sa mení na jedovatého hada, jej jazyk sa pohybuje rýchlo a výstražne ako jazyk kobry, pripravenej na útok. (Pravda, dá sa to čítať aj menej agresívne, akože žena „iba“ melie jazykom, tára...) 

Všetky manželské výstupy sú nonverbálne, no pritom veľmi výrečné. Čo dodať k tancu, počas ktorého žena vypľúva z úst... s prepáčením - hovno? 

Zdá sa, že fatálna bieda partnerstva muža a ženy je neprekonateľná, ba doslova ubíjajúca. Muž má rezignovaný výraz tváre. Nebráni sa, keď ho ako skákacieho panáka naspäť k partnerke dovlečie iný muž, pravdepodobne jej milenec. A predsa sa manželia v pokojných chvíľach k sebe túlia, prejavujú vzájomnú spolupatričnosť. Naposledy ich vidíme v takmer idylickej situácii. Sedia si oproti sebe; žena prezerá fotky, možno z rodinnej kroniky, muž je ticho účastný, hoci zrejme ani slová (opäť nemé), ani fotografie nevníma. Obrázky padnú na zem, muž sa skloní, podá ich žene a zrazu si uvedomí, že najpríjemnejšie, čo v danej chvíli môže urobiť je položiť si hlavu partnerke na kolená. Nežnejšia polovička si rozloží fotografie partnerovi na chrbte. Obaja sú spokojní. Počuť upokojujúce zvuky dažďa, nastal manželský zmier. Partnerstvo a rodina sa napokon javia ako síce problematické, no jediné útočisko človeka - aj tak by sa to dalo vnímať. Vízia partnerskej pohody je konečným, úplne posledným dovetkom inscenácie. Trochu svetla v pohári studenej vody... 

Ach, Fellini...

- nedá mi nevzdychnúť si pri pohľade na smiešne-smutné peripetie vzájomného snového vábenia a mámenia mužov a žien, pri opakovanom sledovaní nežného talianského monológu, určeného jedine Silvii, pričom mládenec týmto sladkým menom oslovuje vždy inú, ďalšiu a ďalšiu ženu. Ach, Fellini - znovu sa mi zakráda do duše tento povzdych, keď sledujem nostalgickú atmosféru blúdenia stokáckych stratencov, keď vidím komicko-nešťastný orchestrík falošných hráčov, keď cítim, ako z týchto stratených bytostí sála nekonečné, večné, nehybné čakanie na šťastie.

Dávnejšie, v osemdesiatych rokoch sa Uhlár v inscenácii Kvinteta (vtedy v trnavskom Divadle pre deti a mládež) vedomo prihlásil k felliniovskej inšpirácii, paralela so Skúškou orchestra bola veľmi výrazná. Režisér Blahoslav Uhlár skrátka patrí k tým, komu je felliniovsky svet v niečom blízky. Koniec-koncov, Feliiniho filmy sa vyslovene rozplynuli v množstve pokolení. Podvedomo sa k nim hlásime a rovnako podvedomo nachádzame nezámerné a možno aj neexistujúce felliniovske alúzie. Ach, Fellini... 

No nemôžem si pomôcť, mne Tváre nástojčivo prinášajú felliniovské asociácie, i keď ich pôsobivosť v porovnaní s epickým rozmachom talianského mága je stokácky úmerná a skromná.

Tváre. Beztextové predstavy, obsesie a sny. Réžia Blaho Uhlár, výprava Zuzana Piussi, hudba Požoň sentimentál. Divadlo Stoka, Bratislava, premiéra 19. 12. 1997.

Nadežda Lindovská