Motto: 
   Bol tu, ale zanikol. Zanikal bolestne, ťažko, niekoľkými spôsobmi, v niekoľkých variáciách, v krásnych nadštandardných periodicky sa vynárajúcich krivkách, znovu a znovu, každoročne, symptomaticky tragikomicky, v momentoch sebazáchovnej fikcie vybičovaný k niekoľkým skutočne pozoruhodným afektom signifikantných tvarov. Výhonky a púčky. Romanticky sebazničujúci v ťažkých ponižujúco modelových situáciách. Dlho a trpezlivo, dlho a trpezlivo, trpezlivo netrpezlivo, to nie je dôležité, alebo to je dôležité - to nie je dôležité! Buď, alebo!

   Stoka si 23. marca 2001 pripomínala desať rokov od uvedenia svojej prvej premiéry. Rozhodujúca motivácia vzniku bola potreba dokázať, že divadlo sa dá robiť prirodzene a slobodne, bez obrovských nákladov. V tomto dobromyseľnom pocite som si uvedomoval fakt, že siaham na právomoci štátu a sinekúru množstva nemenovaných úradníkov. Nedocenil som však kŕčovú „životaschopnosť“ a zákernosť štátneho aparátu. A ten po desaťročnej defenzíve našiel svoju železnú päsť na definitívny zvrat. 

   Nákresy štátnych úradníkov, im podliehajúcich a na nich závislých divadiel, väčšinovej skupiny kritikov a abonentov činoherného systému sú iba virtuálnou zbraňou v rukách tých, ktorí ovládajú územie diskurzu – či už ako správcovia financií (vláda, magistráty, intendantúry), nástroje na legitimizáciu finančných tokov a mocenských postov a projektov (divadlá, divadelné školy) alebo mienkotvorné nástroje reflexie (médiá, iné priestory teórie a kritiky). Vzhľadom na to, že druhá strana takmer žiadne zbrane nemá (divadelní tvorcovia, zmýšľajúci inak), alebo sa ich – dobrovoľne či nedobrovoľne – vzdala (diváci, hľadajúci inú, než slovenskú činohernú divadelnosť), sú tieto virtuálne a ľahko odobrateľné zbrane jedinými v poli a preto víťaznými.

   Vznik Stoky v roku 1991 bol výsledkom eufórie z nadobudnutej slobody u zakladateľov súboru a revolučnej garnitúry druhej vlády, ktorá si vedela slobodu vážiť a zároveň neistoty establišmentu, ktorý vyčkával v neistej pozícii, a nedokázal, alebo netrúfal si ešte v tom čase presadzovať dostatočne razantne svoje „záujmy“. Dotácie v rokoch 1991 vďaka vtedajšiemu riaditeľovi odboru Václavovi Mackovi a v roku 1992 vďaka novovzniknutému Štátnemu fondu kultúry Pro Slovakia a jeho „správcovi“ Olegovi Dlouhému boli skutočne štedré a vytvorili slušnú bázu, ktorá Stoke pomohla prežiť nasledujúce roky s elementárnym technickým zabezpečením. Roky 1993 a 1994 už boli rokmi výrazne znížených dotácií a neustálych bojov o ne. Potom „múdra vláda“ prísun dotácií až do konca roku 1998 celkom zastavila.

   Stoka sa v prvom období na svojich cestách stretla s rôznymi formami existencie nezávislých divadiel. Najinšpiratívnejšie bolo to v nemeckom Oldenburgu (cestovali sme tam v „krištáľovú noc“), kde skupina divadelných nadšencov (Kulturetage) dostala od mestskej rady nepoužívaný priestor, k tomu milión mariek (!!!) na jeho rekonštrukciu, v rámci ktorej vzniklo niekoľko divadelných priestorov so svojím technickým zázemím, ubytovacími kapacitami a reštauračným zariadením, ktorého zisk plynul do činnosti tohto kultúrneho centra a zabezpečoval jeho nezávislosť a sebestačnosť.

   Táto forma sa nám pozdávala najviac. Predpokladali sme, že od štátu budú príspevky stále menšie a menšie a vedeli sme, že vlastnú hospodársku činnosť budeme potrebovať. Pravdaže sme nepredpokladali, nevedeli sme si to ani predstaviť, že vládna garnitúra celkom zastaví dotácie. Stalo sa. Stalo sa však aj to, že mesto Bratislava nám po istých bojoch predsa len výlučne pridelilo priestor v ktorom sme dovtedy hrávali, a povolilo nám urobiť rekonštrukciu. Pravdaže milión mariek ani jeho ekvivalent dvadsať miliónov korún sme k tomu nedostali. Podarilo sa nám však sústrediť istú sumu peňazí a hlavne nasadiť sebevražednú obetavosť. Švajčiarska kultúrna nadácia Pro Helvetia nám v roku 1995 pridelila na naše pomery neslýchaný grant. Bola to suma približne 4,5 milióna slovenských korún, ktorú nám prideľovala po častiach nasledujúce tri roky (!!!). Isteže, štátnemu divadlu takáto suma nestačí ani na jeden mesiac prevádzky, pre nás to však bola istota, ktorá nám dodávala i odvahu. Určitou sumou prispela aj Nadácia otvorenej spoločnosti a Sorosovo centrum súčasného umenia, nejakú podporu sme získali i z Nadácie na podporu občianskych aktivít a nie celkom málo peňazí sme získali i pôžičkami od obetavých a dôverčivých ľudí (ani jedného sme nesklamali). V roku 1996 sme sa teda pustili do rekonštrukcie. Napriek tomu, že stavba bola pozastavená (ako to už na Slovensku býva, jeden z dodávateľov nás okradol o slušnú sumu, ktorú sme doposiaľ nevysúdili), po deviatich mesiacoch sa začalo v Stoke opäť hrať, tvoriť a fungovať začalo i reštauračné zariadenie. 

   Naplnila sa ideálna predstava (idealistov) o nezávislej kultúrnej inštitúcii, ktorá si na svoj chod zarobí a na väčšie plány môže získavať dotácie. Často citované indické príslovie jedného z prvých ministrov kultúry Snopka sa nám podarilo naplniť po šiestich rokoch našej existencie. Samosprávne fungujúce divadlo, ktoré na svoju činnosť nepotrebuje desiatky miliónov ročne, ale ktoré tú istú prácu vykoná za ich zlomky. 

   Vtedy sa však začal boj novej kvality. Boj so štátnou správou a samosprávou. Boj, v ktorom sa z poníženého prosebníka o dotácie stal hrdý nezávislý subjekt, ktorý mal tú drzosť, že prestal byť závislý od anonymných úradníkov a úradníčkov. Túto urážku aparát nemohol zniesť a z „hrdého“ subjektu razom spravil objekt vypaľovania. 

   Je pravda, že Stoka získala vďaka osobnej angažovanosti pracovníka mestskej časti Dionýza Hutára dvakrát dotáciu od mestskej časti, spolu 350 000.- Sk. Ale k dnešnému dňu už túto dotáciu vyrovnala priam ako pôžičku i s úrokmi. Pretože počas existencie krčmy zaplatila mestu (formou 10 percentného poplatku za predaj cigariet a alkoholu, a platieb za prenájom chodníka na letnú terasu) sumu vo výške zhruba 650 000 korún.

   Starosta môže znížiť, alebo aj zrušiť tieto poplatky. Má to v osobnej kompetencii. Ale prečo by tak robil? Na naše ponížené a naliehavé prosby, že nepodnikáme pre svoj zisk, ale výlučne preto, aby sme mohli robiť divadlo, reagoval so železnou pravidelnosťou negatívne. Prečo by odpustil poplatky nejakému divadlu Stoka? Aký by mal na to motív? Žiadny. Veď ani kresťanské hry v tom divadle nerobia, ani nijak inak neprispievajú na kultúru starého mesta. A tak pekne Stoka, peniaze vo výške 147 000, ktoré si zarobila, aby mohla robiť divadlo, zaplatí mestskej časti. Aj poslanci v mestskej časti by mohli tie peniaze Stoke vrátiť, ale prečo? Divadlo, ktoré robí Stoka, sa im nepáči a ten Uhlár je konfliktný, nie je prijateľný. Na druhej strane sa im veľmi páči divadlo, ktoré robí Divadlo a.ha. A tí ani toľko nepapuľujú a správajú sa zdvorilo, až kamarátsky. A tak teda šup v Stoke zarobených 147 000 korún Divadlu a.ha. Je to rozpočtové zariadenie mestskej časti. Také divadlo sa im páči, môžu svoj osobný a „etický“ vkus podľa platných zákonov aj realizovať. Čo tam po tom, že za cudzie peniaze?

   Stoštyridsaťsedem tisíc korún nie je veľa. Je to zhruba jedno promile ročného rozpočtu našej „prvej“ scény. Ale pre malé divadlo je to celkom závažná suma. Dá sa z toho urobiť všeličo.
Pocit, že financujete iné divadlo, by nemusel byť až taký zlý, ale samozrejme až vtedy, keby ste dokázali uživiť svoje. Matka, ktorý živí susedove deti a svojim nedožičí, je celkom logicky zavrhnutiahodná, krkavčia. A je predpoklad, že by bola súdne stíhaná i trestaná. Koná jasne v rozpore s celospoločenskými záujmami. Aj principál Stoky koná jasne v rozpore s celospoločenskými záujmami – ibaže vtedy, keď chce uživiť svojich hercov. 

   Čo oprávňuje poslanca, aby rozdelil ľudí na prvoradých a druhoradých. Je to Pán Boh? Ani v Biblii ani v ústave sa o tom nič nepíše. V ústave sa môžeme dočítať, že poslanci „mandát vykonávajú osobne podľa svojho svedomia a presvedčenia“. Aké svedomie dáva človeku právo určiť, kto bude za to, že chce robiť divadlo, platiť pokutu a kto si bude potom túto pokutu užívať? Aké presvedčenie môže primäť poslanca k tomu, aby jednému vzal a svojho kamaráta obdaroval takto zrekvírovanými peniazmi? Dá sa čosi také vôbec nazvať svedomím?
To môže urobiť len človek, ktorému chýba základný pocit spravodlivosti. A taký nemôže byť vo verejnej funkcii účastný na spravodlivom vládnutí, spravodlivom spravovaní. Takto sme si my i nami volení predstavitelia zvykli na nenormálnu etiku a takáto nenormálna etika sa stala normou našej normalizovanej spoločnosti.

   A tak herci divadla Stoka nedostali od februára honoráre za predstavenia, aby herci štátnych divadiel si popri platoch z našich daní mohli ešte privyrobiť v mestskom divadle pár korún z našich poplatkov.

   Aby nebolo všetko také jednoduché, mestská časť náhle zmenila pravidlá a tak okrem poplatkov za minulý rok musíme podľa nového predpisu zaplatiť poplatky aj za tento rok. Takže namiesto 147 tisíc musíme zaplatiť dvojnásobok! Keďže každé dvojnásobné zvýšenie odvodov musí so zdaňovaným subjektom poriadne zamávať, požiadali sme o splátkový kalendár. Mestská časť súhlasila, ale navrhla svoj, prísnejší, s tým, že za každé omeškanie budeme platiť penále – opäť podľa zákona. Takže nielen dvojnásobné zvýšenie výpalného, ale aj tvrdá penalizácia.

   V roku 1998 sme si vydýchli, po štvorročnej vláde zlodejov sa vytvorila vláda zmeny a zmenu sme od nej všetci očakávali. V apríli 1999 sa viacero nespokojných umelcov stretlo zhodou okolností v Stoke, a vyjadrilo pobúrenie nad súčasným stavom „kultúrnej politiky“. Stretnutie poctil návštevou i minister kultúry. V ťažkom šoku sa od neho osadenstvo dozvedelo, že síce vo vláde sú iní ľudia, ale ministerstvo musí fungovať podľa programu starej vlády. Skrátka, že sme síce zvolili niečo iné, ale dostaneme to, čo sme nezvolili a nechceli. Ako dôvod uviedol akési nepochopiteľné zákony a predpisy. Napriek tomu sa ministerstvu podarilo do konca roku prideliť Stoke sumárne 2 milióny slovenských korún. Síce veľká väčšina tých peňazí bola pridelená až v novembri, 120 tisíc nám prišlo dokonca na účet až 30. decembra, ale mali sme všetky dôvody si myslieť, že všetko zlé je za nami a odteraz už bude život ľahší a radostnejší. V sezóne 1999 a 2000 sme urobili dve nové premiéry a reprízovali sme staršie predstavenia. 

   Keď som sa v rozhovore pre Sme v auguste roku 2000 pochválil (pretože naivní si stále myslia, že nemať žiadne dlžoby je pozitívny jav), že Stoka má vyrovnané takmer všetky podlžnosti a v termínoch spláca všetky splátky, čoskoro na to sme dostali upozornenie z magistrátu, že sme nepreukázali žiadne investície, ktorými sme mali splatiť svoj päťročný prenájom v našom priestore. Pozreli sme do tri roky starých dokumentov a našli sme dôkazy o opaku. Tie sme na magistrát predostreli a ukázalo sa, že všetko je v poriadku. Čoskoro na to sa však ministerstvo kultúry ohlásilo, že príde vykonať „kontrolu dodržiavania pravidiel časového a účelového použitia rozpočtových prostriedkov z účelových transferov rozpočtovej kapitoly MK SR a ŠFK Pro Slovakia v roku 1999“. 

   Nie je to tak dávno keď nestačilo vedieť niečo robiť, ale bolo treba byť aj členom jednej strany. Dokonca to druhé bolo pri hodnotení ešte závažnejšie. Vo výsledku stačilo, ak človek spĺňal kritérium straníckosti a to, čo a ako to robil, bolo nepodstatné. 

   Už keď sme dostali formuláre žiadostí o granty začiatkom roku 1999, bol som pobúrený. Žiadosť bola zjavne vypracovaná štátnym úradníkom tak, aby jej rozumel len štátny úradník, špecialista v rozpočtovej oblasti. Nepochybujem, že v hociktorom štátnom divadle, alebo inej organizácii majú na vypisovanie podobných žiadostí celý tím pracovníkov. Nezávislé subjekty si však takýto luxus dovoliť nemôžu. Je príliš drahý. Ale ani nechcú. Lebo vedia, že mať zamestnaných viacero účtovníkov je vyhadzovanie peňazí. Chcú robiť divadlo a nie účtovníctvo. Nezávislé občianske zoskupenia sú preto neštátne, lebo si zachovali svoje autentické, logické a jednoduché myslenie a také logické, jednoduché a prehľadné majú aj účtovníctvo.

   Jedným z príkladov „pravidiel časového a účelového použitia rozpočtových prostriedkov“ je, že peniaze na určitý rok sa majú v tom roku aj minúť. Ak sú však peniaze určené na projekt, tak považujem za celkom nezmyselné, že sa musia použiť v danom roku. Podľa autentickej logiky sa musia použiť na daný projekt. Nie však podľa predpisov. A tak peniaze za nasnímanie inscenácie v decembri, na faktúru, ktorá prišla a bola zaplatená v januári, sú podľa dikcie zákona prostriedky „neoprávnene zadržané“. Aká mozgová deformácia môže považovať normálne zaplatené peniaze za neoprávnene zadržaný prostriedok?! Kto tie prostriedky zadržal? Kde sú, keď sú zadržané? 
Pri používaní transferov je nedovolené realizovať kapitálové výdavky. Nevzdelanec zatelefonuje účtovnému odborníkovi, aby sa dozvedel, čo toto tajomné slovo znamená. A dozvie sa, že nákup jednej veci vo vyššej sume ako 20.000 korún. Tak to vraj stanovuje zákon. Ibaže! Akási interná vyhláška MK SR si svojvoľne pozmení tento pojem. A... kapitálový výdavok je všetko, čo sa kúpilo do scény na divadelné predstavenie. Čiže ak kúpite vázu za osem korún, je to kapitálovým výdavkom a osem korún je „neoprávnene použitých“. Aby som pripomenul – ide o dotácie na tvorbu divadelných predstavení!

   Ak chcete robiť divadlo v januári, je jasné, že vám na to štát peniaze nedá. Podľa najnovších predpisov sa síce žiadosti o granty predkladajú už do konca novembra na nasledujúci rok, ale napriek tomu ak z nich časť dostanete v máji, môžete si gratulovať. Takže celkom logicky rozmýšľajúc si peniaze požičiate, urobíte inscenáciu povedzme v marci a ak v vám v júli príde na účet dotácia, peniaze vrátite. A to je ďalšie porušenie pravidiel. Zo záznamu v banke a v pokladničnom denníku jasne vyplýva, že ste peniaze poukázané štátom dali nejakej povedzme fyzickej osobe (ktorá vám obnos požičala) a podľa „pravidiel“ je jasné, že ste prostriedky „neoprávnene použili“. Čo tam po tom, že ste z nich urobili inscenáciu? To nijakého štátneho úradníka nezaujíma. Neoprávnene použité prostriedky musíte vrátiť štátu aj s penále. A tu je zákonne zakódovaná arogancia štátneho aparátu. Osobuje si právo určiť nezávislému človeku aj to, kedy bude divadlo robiť. Lebo je predsa drzosť, ak si niekto zmyslí, že si bude robiť divadlo, kedy sa mu to zapáči! Nie. Na to sú presne stanovené pravidlá a občan ich musí dodržiavať! Inak bude podľa zákona postihnutý.

   Ak v januári žiadate o dotáciu na honoráre za celý rok, tak počítate povedzme so sto reprízami. Ak vám ale peniaze nechodia a nechodia a vôbec nie je jasné, že tie peniaze dostanete, tak je samozrejmé, že nasadzujete len toľko repríz, koľko vám umožňuje situácia. A ak sa naraz v novembri dozviete, že dostanete na tie reprízy milión korún, už ťažko tie reprízy nasadíte na celý rok. Je podľa mňa však celkom logické, ak peniaze použijete na to, čo divadlo potrebuje. Omyl! „Neoprávnene použité prostriedky“. 

   Tvorba divadla Stoka prebieha v reálnom čase, tu a teraz. Je to špecifikum, keď nerealizujeme vopred napísané hry, tie vznikajú v procese skúšok, tak isto ako scénografia, či kostýmy. Štát však potrebuje v žiadosti presný rozpočet na konkrétne položky. My pravdaže predložíme veľmi zovrubný rozpočet. Úradník sa však hneď každej položky chytí a pri vyúčtovaní ju dôsledne vyžaduje. Samozrejme, že nemôžeme pred takouto kontrolou uspieť. Boli by sme proti vlastným princípom, keby sme do bodky napĺňali naše prvé nápady. To je nezmysel v každom tvorivom procese. Štát si však osobuje vďaka zákonu o „rozpočtových pravidlách“ nám našu tvorivú slobodu vziať. Tu už však nejde o brutálnu, komunistickú cenzúru, ale o rafinované, no o nič menej brutálne zasahovanie do procesu tvorby. Umelec môže tvoriť, ale podľa zákona.
V roku 1989 bolo väčšine jasné, že dogmu o vedúcej úlohy strany treba okamžite zrušiť, pretože je základnou prekážkou napredovania. Dnes túto úlohu prevzala štátna správa. Bývalý štvrtý článok je však ako rakovina zažratý do takmer všetkých zákonov a dnes sa nedá zrušiť jediným hlasovaním. Naďalej tak ostáva brzdou skutočného rozvoja.

   Hnusí sa mi opisovať ďalšie a ďalšie predpisy, ktorých nedodržaním Stoka „neoprávnene zadržala“ a „neoprávnene použila“. To, že sme všetky „prostriedky“ preukázateľne použili len a len na tvorbu divadla, nebolo podstatné. To, že sme divadlo skutočne aj robili, bolo tiež nepodstatné. Podstatné bolo, že sme nedodržali Zákon NR SR č.303/1995 Z.z. o rozpočtových pravidlách, a teda musím štátu vrátiť približne jeden milión a osemsto tisíc korún.

   Grant, ktorý Združenie Stoka dostalo od Pro Helvetie pred šiestimi rokmi na Činnosť alternatívneho umenia STOKA, bol určený na literárne, výtvarné, divadelné aktivity a poskytoval prostriedky aj na niektoré zložky režijnej činnosti. Keďže sme v tom čase pracovali aj na rekonštrukcii budovy a vďaka u nás bežným okolnostiam sme sa dostali jednak do časového sklzu v stavebných prácach i do dlžôb, Pro Helvetia pružne reagovala na našu situáciu, vychádzala nám v ústrety a účel prostriedkov prispôsobovala skutočným momentálnym potrebám. Pro Helvetia vykonávala aj kontrolu projektu, kde v prvom rade sledovala, či sa plní hlavný účel projektu. Predstavitelia Pro Helvetie, ale i ňou objednané nezávislé poradenské subjekty sa v prvom rade informovali, či pridelené prostriedky sa dostatočne zavčasu zjavujú na účte Združenia Stoka a či členovia Združenia Stoka sú spokojní s prácou Pro Helvetie.

   Štátne orgány myslia v nelogických súvislostiach, vychádzajúcich z množstva zákonov, ktoré majú jediný cieľ - nepripustiť elementárne a autentické logické myslenie a rozmnožovať rady štátnych úradníkov. Štátne myslenie tvoria štátni úradníci a prostredníctvom zákonov ho vnucujú občanom. Čím je zákon nezrozumiteľnejší, tým je to mútnejšia voda. Je to raj pre tých, ktorí lovia v mútnych vodách. To, čo občan dokáže spraviť za 100 000.- Sk, na to potrebuje štát tri milióny. A tu je podstata štátnej podpory. Jej nejde o vylepšenie a zjednodušenie činnosti, ale jednoznačne o to, aby si štát uchoval svoj vplyv. Aby tých, ktorých podporuje, zbavil slobody.

   Kedykoľvek počujem alebo čítam už dvadsať rokov trvajúce úvahy o výstavne novostavby SND, ktoré nás stáli, stoja a budú stáť naše peniaze, som dojatý. Rovnako reči štátnych úradníkov o tom, kde všade by sa mohlo divadlo postaviť alebo rekonštruovať. V bývalom kine Pohraničník sa už za bývalej vlády začalo s rekonštrukciou priestoru na divadlo, o ktorej sa zas len občas dočítam, že prebieha a že raz sa možno na divadlo použije. Nechcem ani len tušiť, koľko peňazí nás to stálo a stáť ešte bude.

   Má štátny úradník štátu, ktorý tri desaťročia stavia za naše miliardy divadlo, ktoré doposiaľ nefunguje, kde sa množstvo miliónových zariadení kúpilo a po čase muselo bez použitia odpísať a vyhodiť do šrotu, morálne právo obviniť Stoku, ktorá postavila divadlo bez štátnych peňazí, z „neoprávneného použitia prostriedkov“? Aké je to „použitie prostriedkov“, keď sa dozvieme z  vyhlásenia expertov ministerstva kultúry, že prešovské divadlo, ktoré má ročnú dotáciu okolo 50 miliónov ročne, je „absolútne nefungujúce“? Aké právo majú kontrolné orgány tohto štátu, ktoré umožnili rozkradnutie obrovského majetku za posledných šesť rokov práve kanálmi štátnych podnikov do vrecák zopár zlodejov, kontrolovať neštátne divadlá?

   Zamestnankyne Správy finančnej kontroly napríklad fakt, že Združenie Stoka, aby sa uživilo, vytvorilo podnikateľský subjekt, kvalifikovali ako čosi nezákonné. „Aj na ministerstve kultúry boli z toho zhrození,“ oznámili nám celkom v rozpore s vlastnými povinnosťami (pretože štátny úradník môže konať len v rámci zákona). Dovolili si nám oznámiť, že registrácia našich stanov na ministerstve vnútra je nezákonná a „niečo z toho bude musieť ísť preč,“ autoritatívne dodali. (Do protokolu to však nezahrnuli.) Tento feudálno-komunistický atavizmus svedčí o hlbokom presvedčení štátneho úradníka o svojom božskom poslaní, nadradenosti, keď len on sám môže rozhodnúť o tom, či sa ten ktorý občan má právo sám uživiť, alebo nie. A tu im jednoznačne vyšlo, že nie. Že sú živení z našich daní a z ničoho iného, si neuvedomujú a ak sa im to pripomeniete, berú to ako „útok“.

   Zverejnenie výsledkov auditu štátnej správy znamenalo pre našu spoločnosť presne to isté, čo Gorbačovova perestrojka pre československých komunistov. Nič, len vytvorenie ďalšieho tlaku proti nemu. Nečudo, že ho sám minister kultúry v neovládnutej chvíľke nazval podrazom.

   Divadlo, ktoré žije 10 rokov z grantov, sa ukázalo ako „neschopné“ realizovať granty „podľa zákonov Slovenskej republiky“. 

   Vtedy som sa rozhodol jednak vrátiť peniaze, ktoré nám boli už pridelené na tvorbu nových inscenácií v roku 2000 a zároveň neprijať od tohto štátu nijakú dotáciu. 

   Moje autentické právne vedomie mi naliehavo hovorí, že štát nemá právo zasahovať do myslenia a tvorby jedinca takýmto spôsobom, ani keď mu na tvorbu pridelí prostriedky. Navyše si myslím, že štát nemá právo kontrolovať nezávislý subjekt tým istým spôsobom ako svoje štátne inštitúcie. Naďalej som presvedčený, že štát porušil moje občianske práva, zasiahol do mojej občianskej integrity, pokúsil sa zoštátniť mňa, moje povinnosti, bez priznania práv. Skrátka dopustil sa trestného činu. Právnici mi to však vyvracajú. 

   Výsledok je jasné varovanie všetkým neštátnym divadlám. Úder do Stoky je zastrašením všetkých. Výsledky sa už dostavili. Stoka druhý rok štátne peniaze nečerpá a nežiada, iné divadlá žijú v strachu z kontroly a radšej vracajú dotácie a čo je najsmutnejšie, za posledné roky ani nevznikol nijaký nový, sebestačný neštátny divadelný subjekt.

   Keď ministerstvo pochopilo chybu „múdrej“ vlády zlikvidovať Stoku nepridelením dotácií, inšpirovalo sa iniciatívou Gamatexu – prideliť a urobiť dlžníka. 

   Rozhodnutie neprijať žiadne peniaze od štátu je rozhodnutie „romanticky sebazničujúce“. Na nezávislé divadlo alternatívneho typu totiž v našej súčasnosti nie je veľa možností získať prostriedky. Sú tu snáď ešte dve zahraničné nadácie, ale je ich stále menej a ich dotácie sa zďaleka nepohybujú (až na absolútne výnimky) v takých výškach, ako to robí MK SR. Navyše všetky tieto nadácie sú riadené úradníkmi, ktorých naviazanosť na štátny aparát je celkom jednoznačná. Podľa akej logiky môžu nezávislé fondy a nadácie podporovať kultúrne aktivity štátnych organizácií? Je to v rozpore s ich vlastnými štatútmi i v rozpore s duchom ich založenia. Na Slovensku to napriek tomu tak prebieha. Ďalšou možnosťou je sponzoring. Ibaže z nesmierneho množstva žiadostí o podporu, ktoré sme za desať rokov napísali a poslali, bolo vyslyšaných len absolútne minimum. 

  Rozhodnutie, že Stoka má vrátiť 1,8 milióna, je likvidačné. Jej majetok nemá takú hodnotu. Čo môže nasledovať? Neviem. Podľa logiky exekúcia osoby zodpovednej za škodu. Môj majetok rovnako nedosahuje žiadanej výšky. Teda – asi súd a nápravno-výchovný ústav, odkiaľ mi budú pomaly odrátavať zarobené peniažky na znižovanie dlhu. Neviem. Asi...

   Nie o veľa. Nikdy sme sa nepovažovali za nepostrádateľných, nikdy sme nepresadzovali zákon o tom, že sme najlepšie alternatívne divadlo.

   Zhruba 200 bratislavských a možno ďalších tristo divákov na Slovensku príde o pre nich zaujímavé divadlo. To je ale vskutku zanedbateľná menšina. Pár neštátnych telies príde o možnosť nie síce celkom zadarmo, ale predsa len lacno a vcelku komfortne uviesť svoje „projekty a projektíky“ (ibaže tých je tiež vďaka štátnej správe stále menej a menej). Niektorí spisovatelia prídu o možnosť prezentovať svoje knihy v tomto priestore, dokonca aj niektorým štátnym divadlám sa uberie z možností uviesť sa v hlavnom meste. Súčasná pozícia, keď bude opäť v opozícii, príde o možnosť zverejňovať svoje názory úzkemu okruhu záujemcov, ale počas svojej dnešnej „pozície“ si určite pripravuje na tieto účely iné, komfortnejšie miesta. Pár návštevníkov krčmy príde o svoje domácke posedenie, to sa však nahradí úplne najrýchlejšie. To sú všetko veci, ktoré pre štát nepredstavujú nijakú hmatateľnú stratu.

   Sú tu však aj straty vyčísliteľné: Mestská časť príde o približne 150 000 korún ročne, mesto o zhruba 40 000 a štát zhruba o 500 000 ročne a pravdaže bude musieť vyplácať podporu v nezamestnanosti niekoľkým ľuďom, čo prišli o svoj nie luxusný, ale duši nie celkom odporujúci spôsob obživy.

   Uvedená strata však tomuto štátu za likvidáciu nezávislej činnosti stojí. Bezduchý a parazitný štátny aparát to teda zase vyhral. Náš štát je slabý, myslím, že by prehral vojnu s každým iným štátom, ale vojnu so svojim občanom neochvejne vyhráva.

- nevyhnutnosť voľby medzi dvoma alebo niekoľkými navzájom sa vylučujúcimi možnosťami. 
Vo formálnej logike: skupina viet, z ktorých len jediná je pravdivá. Často sa vyskytuje aspoň implicitne v tvare „buď..., alebo...“ 

Od roku 1995 podnes dostala Stoka od štátu a mesta 2 860 104 korún. Stoka štátu a mestu za ten istý čas odviedla 3 589 538 korún. 

Reakcie na článok môžete posielať  na adresu Divadla Stoka.