Ó, prečo som nie víchrom,
nie búrou hroznou, náramnou?! 
Jak zmraštil by som razom čelo, sieť 
žíl na ňom zhľuzil v hnevu spuchliny, 
obrvy stiahol, skráňmi zasinel, 
zbrnavel v obličaji, zblýskal zrakmi, 
za bleskom zhrmel kliatbou rachotnou, 
vo všetkých článkoch schvel sa zimnične, 
zdyhčaný schvátil čierny oblak, pomsty 
to na seba plášt, rozpäl perute
naširoko i priam ich stúlil zas
v klin bodavý, vdol strelil nečakanou 
nehodou, bičom spráskal tisícoro –
strapcovej káry ponad onen trh,
kde šaľba reč i tovar, miera, váha, 
a vtrhol valným prúdom nešťastia, 
kométy metlou vtrielil žeravou
tam medzi tlupy čachrujúcich lotrov, 
klamárov drzých, denných zlodejov, 
prevracal svätokupčie stoly ich,
ich pokryvačné šiatry strhal, modly 
trón rozkotal - im v štice vrepil sa 
paznechty supa, na zem povalil 
cudzopasníkov, do ich vantrubov
z mozoľov čestnej práce vytučených 
zavŕtal smršťou, scupkal ľadovcom
po lebkách smilstvom-vilstvom vyplzlých, 
lže jazyky im zmiatol bábelsky,
dych sírou otrávil - a otrasúc 
múrami stavby do koreňov, v nejž 
snemujú hrešiac, krivdiac kramária, 
ju zrumil celú, a tak pohrobil
v jej vlastný pelech luzu diabolskú...

Ó, prečo  som nie morom,
vôd spustou vášňou schvátenou!?
Jak vzbúril bych sa voskrz, do dna až, 
odklopil krútňav desné korytá, 
teremy hlbín šíro roztvoril:
z nich, temenom z pien mračných diadém, 
jak Neptun vyvstal neskrotitedeľný,
hruď prílivom zdul, prúdo-ramená 
roztiahol mocne šustom, kypením, 
nadrážil vlny rudo-hrebenaté, 
kudlaté pereje i zajal ich
čo čriedy, kŕdle všakých rybích potvor 
a oblúd, príšer obojživelných,
ich tlamami však vo breh vhryzol sa 
a drvil ho a v priepasť potápäl –
ba, vylejúc sa jedným valom naň,
i splákol takoj jedným omytím
celučký priestor, veletanier plochy: 
že zlesknul by sa v slnku ani ostrov 
nádherou vesny práve zrosený,
ni zora jarným daždom skúpaná, 
a novou zemou vzkvitol bohate! 
Tak očistil bych od brudu a hmyzu
kus zeme ten - snáď líce švárne, snáď 
materaké ňadrá, milostivé úseta,
bok srdečný či lono úprimné, 
alebo čelo dumy, ducha temä – 
tak ošetril bych v neduhu ho, vĺn 
obväzom nežným otočil mu rany, 
úrazy scelil, zdravím ružovým 
zmaľoval všetok, skvostne zašatil, 
vystrojil: lebo ochránil bych vraz 
ho od hávede uchvatiteľskej,
od hnusných pandráv, požierajúcich 
žeň jeho v rozvitku už, od hadov, 
ovíjajúcich jeho hájov vetvy,
od vipier z krovín jeho sipiacich – 
od šeliem, beštíj: ktoré neštítia
sa oceánu rúhať, protiviť,
ked nachľastaly vláh sa jeho dúškom, 
naň hubovať a kydať potupu,
v šum jeho revať besom divokým, 
tak prerúšať ho v svetodejnej pejme...

Ó, prečo  som nie sopkou, 
tou záhou zeme pálčivou!?
Jak zhromaždil bych všetky svoje ohne 
v jednotnú vatru, jak vše gazdiná
ohrebie svoju - zlúčil v silnú pahreb 
žeravé uhlie, ako vo vyhni
robieva kováč - hlavne, pochodne 
blkotajúce skupil v ohniska
stred veležiarom, ako blýskavica 
krídlami víchra svoje pohŕňa
v hranicu noci... A tou tuhobou 
pojených plamo-vzprúh a žihadiel 
bych podložil sa pýche tyranskej 
pod tažké dlapy, pod dláviace päty 
a dopekal ju, krvi cievami
až do srdca a stržňov vetvovím
až v mozog jej sa šinul vriacou miazgou, 
jak ortuť stúpal pále po stupňoch;
tam horiacim sa rozlial jazerom
a v svedomí, v jej čiernom svedomí 
zblbotal lávou svitkajúcej muky
a bleskom súžby striekal, bolesti 
sa jagal bublinami: že by vtom 
do šialeného tanca skočila, 
hupkala žihom, osŕkajúca
pre špenie desné, ofukovala si, 
olizovala zvädlým jazykom
pýr podošví, i zúfalstvom sa zvila, 
o jednu krupaj chladu zúpela
jak onen boháč... chcela nvrznúť, 
sa vrhnúť hoci v morskú mohylu –
No prekaziť ju v tom a potrest jej 
povýšiť ešte po najstrmší štebeľ 
rebríka káry: razom vypučil
bych kôru zeme pod ňou v závratnú
výš a tam vyrkol ortiel: Trôň a škvar sa! 
A jak by trovou dochádzala už
na koniec totých trápnych nerestí, 
čo vyhútala sama, nadieľala:
bych rozzävil svoj hrozný pažerák, 
svoj kráter zhuby, lievik Danteho 
ten zatratenia –  a ju prepadil
veň: v studňu plamu, v pekla kotlinu, 
tam spálil ju; no ako šamotinu 
sprúdených kovov, trosku netrebnú, 
nestroviteľný prísmud, zo žalúdka
i vychrlil zas nekľudný jej prach, 
privolal víchru: Prázdnom sveta rozmeť! 
privolal moru: Rozmy, potlač ho,
nech zhynie stopa i jej popola, 
ináčej ako zniklo Pompeji!...

– Takto, jak som, ach, človek bezvládny, 
bez moci, pridať dôraz sväto-hnevu
a pohoršeniu výkon odplaty:
keď vývodiť zriem zlobu, podlosť skvieť sa, 
a pravdu klesať, pykať nevinu:
čo môžem proti...? Do pŕs vzbúrených 
pozapriem päste – skloním biednu hlavu 
a horkosť duše v slzách vylievam – –