Druhú premiéru inscenácie Strata s podtitulom multimediálna grcanica bratislavského Divadla Stoka nemožno nazvať inak ako trpko temnou parodickou víziou.
 

   Toho, čím dnes žijeme a o čom si už možno mnohí z nás myslia, že je nezmeniteľnou pravdou - vnútorná prázdnota, zvrhlosť chápaná ako normálnosť, konzervativizmus naruby, slová, ktoré neklamú, pretože na nimi už nič nestojí, zabíjanie tých, za ktorými potom plačeme.
   Divadlo Stoka vo svojich inscenáciách vždy vedelo silne, často s veľmi hlbokou intuitívnou imagináciou pomenovať stav ducha (alebo skôr duše) našej spoločnosti. Od svojho vzniku jeho členovia tvoria inscenácie založené na realistickom či imaginatívnom výraze, ktoré až sebatrýznivo pichajú do osích hniezd. Zaťato a bez práva na obhajobu zhrnujú na kopu hnus v nás i okolo nás. Tentoraz poňali náš život ako multimediálnu „grcaniu“, ako priame televízne zaznamenávanie života divadelných postáv ako akúsi nemú, nič nevypovedajúcu. do seba zahľadenú reality show.

JEŽIŠ - JOGÍN S MANIFESTOM

   Predstavenie sa začína televíznym vstupom režiséra Blaha Uhára o tom, čo budeme vidieť. Jeho prejavu dominuje nepripravenosť, temná irónia, inscenovaný mediálny chaos a neodbytná otázka: „Načo nám vlastne slúži multimediálna grcanica?“
   Potom nasledujú obrazy ktoré na rôznych úrovniach pomenúvajú stokársku víziu nášho sveta: skupina postáv zbesilo uteká z jedného konca priestoru na druhý (škoda, že na repríze beh už nebol, pretože sa stratilo významové prepojenie medzi miestami s podobnou poetikou), po podlahe mátožne kráčajú, či plazia sa postavy celé zahalené v čiernom; na javisko vytancuje žena s mužom, pričom mu stojí na nohách otočená chrbtom k nemu a neustále mu z nich padá; muž a žena v kaviarni popíjajú červené víno, na tvári majú papierové obrúsky a každý hlt ich čím ďalej, tým viac prerobí na beztvaré obludy s červenými fľakmi namiesto úst; žena spieva to, čo jej spod pódia našepká muž, iná žena pri speve „obžiera“ mikrofón, v starobylej posteli pod veľkou perinou spí muž, ktorý len občas z nej vyjde a vždy sa čuduje, čo vidí, a v ktorej ho z ničoho nič začne mlátiť hysterická žena atď.
   Rozprávajú o tom, ako úzka spoločnosť ľudí pochováva svojho známeho a príbuzného (sú medzi nimi aj jeho deti), ktorý prišiel o hlavu a je im jedno, či ho pochovajú s jeho vlastnou, alebo cudzou. Plačú za ním a nechápu, že s ním možno splodiť iba čierne dieťa. Herci nám cez tieto obrazy rozprávajú príbeh o tom, ako uponáhľane bežíme životom a ako potom kamsi stratení tancujeme svoje čudné tance, čudne spievame svoje piesne o beznádeji a jediný skutočný súcit vieme vyjadriť len nad mŕtvym telom Ježiša, aj to len v známej a „predpísanej“ smútočnej polohe (pieta). Čudný je však i život i smrť Ježiša tak, ako nám ho v tejto inscenácii podala Stoka. (Motív smrti Ježiša a Apokalypsy a toho, čo tieto symboly znamenajú, sú v stokárskych inscenáciách časté.) K miestu svojej smrti prichádza inak, ako sme zvyknutí. Je chudým útlym jogínom, neustále koncentrovaným iba na svoje cvičenie a ním sa aj „docvičí“ na miesto svojho sňatia z kríža. Je aj tým, ktorý ako jediný zo všetkých do mikrofónu číta manifest o stave alternatívneho divadla. 

TRESTAJÚCI UHLÁR

   Počas predstavenia sa pokračuje aj v televíznom snímaní celého diania. Na televíznej obrazovke sa pravidelne ukazuje realita inscenácie, ktorá nie je žiadnym spôsobom komentovaná, len sa o nej sucho referuje. Nie je to však jediné miesto, na ktorom sa odkazuje na naše dnešné zahltenie televíznymi médiami a bezúčelnosťou ich programov. Jednu z ústredných scén inscenácie tvorí sledovanie stupídnej televíznej súťaže s dvojicou moderátorov a dvoma divákmi, ktorí, nech kdekoľvek prepnú, na každom kanáli nájdu len túto moderátorskú dvojicu, hrubo manipulujúcu a dehonestujúcu divácku verejnosť.
   Inscenácia je zaujímavá i po výtvarnej a hudobnej stránke (ako to už v Stoke býva). Hrá sa naprieč celou divadelnou sálou Stoky, niektoré výstupy sa začínajú dokonca aj mimo nej - postavy prichádzajú z otvorených dverí foyer. Dlhému obdĺžnikovému javiskovému priestoru dominuje mohutné nikam nevedúce lesklé schodisko (obetisko?), po ľavej strane ktorého visí obesenec. Vedľa neho je stôl so stoličkami (prostredie krčmy), po pravej strane stojí posteľ so spáčom a hudobná skupina Živé kvety, ktorá inscenáciu i niektoré piesne buď hudobne podporuje, alebo niekde i sama spieva. 
   Posledná Uhlárova inscenácia je o živote, v ktorom už nežijeme, ale sa len prezentujeme. Je o tom, že sme sa už dávno pochovali. O tom, že sme natoľko stratili rozum, ľudskú tvár a dôstojnosť, že s veľkou úctou pochovávame mužov s čiernym semenom.
Uhlár nás však hádam po prvý raz v histórii svojho divadla v tejto inscenácii trestá. Jeho postavy v závere pomaly, dôstojne (apokalypticky) vchádzajú do pekla.