Divadlo Stoka: Gala / účinkujú: Martin Dinga, Silvia El Helo, Ladislav Kerata, Katarína Kičová, Ján Kompiš, Ivan Lacko, Erika Lásková, Vladimír Oktavec, Lucia Piussi, Blaho Uhlár 
Hudba: Peter Bálik, Agnes Lovecká, Juraj Mironov, Marek Pastier, Michal Šulek 

   Divadlo Stoka od svojho založenia v roku 1991 dekomponuje. Príbeh, postavy, motívy, myšlienky, realistickú kompozíciu, klasické chronologické vinutie deja, city, ľudskosť... Jeho divadelný jazyk je založený na dezilúzii, až na surovom odhaľovaní našich lží, podvodov, ilúzií a klamstiev. Stoka je neľútostným pesimistickým diagnostikom dneška, necíti k nám však nenávisť. Len "tmu" v nás krája s neomylnou presnosťou. V každej novej inscenácii nachádza stále nové a nové argumenty, prečo nás vidí tak pochmúrne. 
   V podobnom duchu sa niesla aj "slávnostná akadémia" Gala (premiéra 25. 4. 2003), ktorú bratislavské divadlo pripravilo pri príležitosti dvanásteho roku svojej existencie. Po inscenáciách Dno (1998), Prepad (1998, 1999) a Komisia (2002), v ktorých Stoka náš duchovný rozklad hľadala a nachádzala v nesamostatnosti, komercionalizácii a slepej podriadenosti "kafkovským" komisiám, v Gala sa na nás pozrela optikou slovenskej "studenej" dramatiky. Prostriedkami cool drámy, ktorej častými hrdinami sú morálne narušení ľudia s veľkými psychickými problémami, hľadala odpoveď na otázku Kto zabíja dieťa v nás? Jej "cool" modifikácie ("Kto rozjebal Betlehem?, Kto by už rozjebal Betlehem? atď.") v podaní Lucie Piussi v postave ožratého a zaslepeného "otca" rodiny neľútostne ukazovali na nás samých. Piussi cez zúfalé vykrikovanie tejto otázky však akoby hľadala za nás za všetkých oslobodenie aj inde, nielen v nás samých. Akoby za temnom a zlom v nás bolo ešte viac... 
   Stoka v Gala opätovne apeluje. Aj svojím ďalším predstavením vyzýva k úvahám nad tým, prečo je naša slovenská duša pre ňu takým vďačným námetom na "donekonečné" trhanie na malé odporné kúsky.