V poslednom období sa na Stoku valí viac a viac problémov. Môže sa stať obeťou
výstavby zóny Pribinova. Strata Stoky by pre našu kultúru znamenala stratu jedného z mála divadiel reprezentujúcich nezávislú scénu.

   23. marca oslávi divadlo Stoka 14. výročie od svojej prvej premiéry. Na programe je nové predstavenie Blaha Uhlára Strata alebo multimediálna grcanica, ktoré malo premiéru koncom minulého roka. Je to už 25. premiéra divadla Stoka od svojho vzniku.. Divadlo v roku 1991 založil Blaho Uhlár absolvent réžie na VŠMU, ktorý do roku 1991 pracoval v Ukrajinskom národnom divadle teraz Divadle Alexandra Duchnoviča v Prešove. Od vtedy pôsobí v Bratislave ako organizátor a režisér divadla Stoka a iniciátor spoločensko-kritických vyhlásení na podporu nezávislého umenia. Vyhlásenie nezávislých umeleckých tvorcov alebo Normalizácia (alebo trinásta sezóna divadla Stoka), v ktorých verejne vystupuje proti slovenskej kultúrnej politike a kritizuje štát ako cieľavedomého likvidátora nezávislej umeleckej činnosti.

   Divadlo Stoka sa za svoje krátke pôsobenie na slovenskej divadelnej scéne vyprofilovalo ako divadlo s prívlastkom „avantgardné“ a stalo sa jedným z vedúcich divadelných telies, ktoré stojí v opozícii k tzv. „kamennej“ divadelnej kultúre. Ak berieme do úvahy posledné roky, divadlo Stoka nám svojim nenapodobiteľným repertoárom (Vres, Čajka, Dyp inaf, Impase, Kolaps a Eo ipso) ukázalo iný pohľad na divadlo, na aký sme zvyknutí z tradičnej činohry. A práve spomínaná opozícia realistickej divadelnej konvencie, ktorá zapustila na Slovensku hlboké historické korene sa zdá hlavnou motiváciou Uhlára a Karáska a ďalších členov súboru. Metóda kolektívnej tvorby pod heslom dekompozícia už inšpirovala viacero divadelníkov, ktorý sa chceli zbaviť rutinérskeho procesu práce s hercom a nájsť nový spôsob ako tvoriť divadelné predstavenie. Podobným spôsobom kolektívnej tvorby teraz pracujú aj bývalí členovia divadla Stoka, hudobník a režisér Ľubo Burgr a Laco Kerata. Táto povedzme metóda dáva hercom širší priestor pri tvorbe predstavenia, sú jeho spoluautormi. a nielen materiálom, ktorý sa musí prispôsobiť požiadavkám režiséra. Proces tzv. dekompozície, alebo rozbíjanie obrazov treba brať s rezervou, predstavenie rovnako ako každé iné musí mať svoj ucelený tvar. Dekompozíciou v Uhlárovskom ponímaní sa skôr rozumie odmietnutie vopred stanovených mantinelov, ktoré vychádzajú s logicky komponovaného a pevne stanoveného textu. Predloha neexistuje a vzniká v procese skúšok vo forme akejsi voľnej konverzácie, v ktorej si herec hľadá vlastné témy, jemu blízke.

   Na druhej strane bolo možno v dramaturgii cítiť aj tendencie k autorskej výpovedi, ktorá nie je v rozpore s poetikou Stoky, a ktorej je v súčasnosti v slovenskom divadle ako šafránu. (Čajka Ingrid Hrubaničovej, Mam a Sami meri vari Laca Keratu).

   Posledné predstavenie Strata však akosi sklamalo. Zdá sa, že zlatý vek Stoky je už za nami alebo nový členovia nie sú ešte dostatočne zžitý s naturelom Uhlárových hier. Blaho Uhlár si pre svoju prácu paradoxne vybral mladých nehercov, s ktorých niektorí stáli na javisku po prvýkrát. Verte mi bolo to cítiť. Nejde tu teraz o hodnotenie profesionality hercov alebo o zvládnutie tej či onej roly. Aj v autenticite, ktorú prinášajú neskúsený herci možno nájsť veľa originálneho. No v popredí musí stáť presvedčivosť herca a popri tom sa môže aj zajakávať. V Uhlárovej inscenácii však chýbala spontánnosť a živé presvedčenie o tom, čo robím, ako sme boli na to zvyknutí z vystúpení hercov pôvodného zoskupenia Stoky - Ingrid Hrbaničovej, Zuzany Piusssi, Laca Keratu alebo Vlada Zboroňa. Zdá sa mi, že Blaho Uhlár si adoptoval svoje nové deti a zaujal postavenie otca v novovzniknutej rodine. Výchova však bude trvať asi ešte veľmi dlho. No napriek tomu mu držím palce.