Nástup chaosu alebo šialenstvo konca tisícročia, ktoré predpovedá Timothy Leary vo svojej knihe Chaos a kyberkultúra/1994/ spája úzko a jednoznačne s evolúciou ľudského mozgu. Z novej generácie /vytvárajúcej epochu, či éru/ zrodí sa nová rasa, tvrdí Leary známy americký psychológ kvetinovej generácie s čelenkou a ležérnou eleganciou obdarenou slobodou tvorivosti načerpanou na beatových festivaloch 60. rokov. Generácia voľne sa pohybujúca v psychedelickom delíriu revolúcií / všetkých už dnes neslávnych s neslávnymi koncami a so záverom vyprázdnených pojmov/…na prahu svojej predčasnej smrti pochopila aj o čom bude budúcnocť tretieho tisícročia. “Dvadsiate prvé storočie bude svedkom novej globálnej kultúry”, tvrdí Leary /s.l30/. A nová globálna kultúra bude utváraná a presadzovaná novou rasou, ktorá bude presadzovať ľudskú jedinečnosť. Zrod tejto rasy vidí Leary v šesťdesiatych rokoch, odkedy podľa neho každá nová generácia bola epochou. Bude ju tvoriť “ľudský potenciál, ľudských nesmrteľníkov, komunikujúcich rýchlosťou svetla”. Nová globálna kultúra bude kyberkultúrou. Za týmto pojmom sa skrýva nielen jeho idealistické futuristické vizionárstvo budúcnosti videnej cez prizmu e-mailových a internetových komunikácií /odkiaľkoľvek kamkoľvek za cenu miestneho hovoru/, ale aj americké videnie unionistickej Európy, ktorej kultúry sa prepoja so samozrejmosťou s akou ich vidíme v postmodernom americkom, či pseudoamerickom superfilme tvarovanom novou digitálnou technológiou.

Bezpochyby obraz zo Sahary, kde púšťou lenivo kráča ťava a nesie na svojom dvojhrbom chrbte moslimského šejka s walkmanom v ušiach a na zadku má nalepenú reklamu na coca-colu, je obrazom tejto globalizácie kultúry. V časoch totality v Strednej Európe však práve globalizácia tohto druhu signalizovala semiozu jednoty sveta a nádej spontánneho vývinu, ktorý zbúral berlínsky múr. Ale aj tak ako o tejto globalizácii prehovoril úvodný ceremoniál veľkolepého sviatku zjednotenia cez šport .

Majstrovstvá sveta vo futbale Paris 98 a ich teatralizovaný úvod s 20 metrovými pohybujúcimi sa postavami /Mossa, Ho, Pedro, Romeo/ a množstvom podivuhodných zvieracích bytostí na chodúloch, v mobiloch s rastlinnými mimikry či zvieracími metamorfózami. Aj takáto teatralizácia / napokon pripravovaná pravidelne divadelnými režisérmi a choreografmi i hudobníkmi a hercami aj tanečníkmi/ je už dnes signálom kultúrnej globalizácie v celosvetovom rozmere. Nie recyklované kultúry a ich nový produkt, ale novonastolená globálna kultúra ako celkom nové videnie a cítenie sveta. Jednoducho “komunikácia rýchlosťou svetla “a jej plody v čase a priestore prístupmi multimediálnej divadelnej show.

Európska únia sa však v teatralizácii konkrétneho sveta stane otvorenou komunikáciou globálnej kultúry ako všehochuti kultúrnych mikrosvetov. Tak ako o nej hovorí napríklad predstavenie Impasse z divadla Stoka. 

/úryvok z inscenácie/

I am happy… Are you happy?…I am happy…Are you happy?…

Nie náhodou sa v inscenácii tohto neformálneho združenia alternatívneho divadla objavuje zároveň angličtina, nemčina, či iné jazyky… To je tá pravá semióza strednej Európy, kde sa premiešava krv mnohorozmernosti kultúrnych spektier. Slovenské divadlo od nepamäti nahŕńa na podložie slovenskosti maďarské, nemecké, či ukrajinské, poľské, české a rakúske prvky spracované do jednoty mnohosti - do totálnej globalizácie, ktorou poznamenáva celý svoj moderný vývin. Ako spontánny výbuch tvorivosti sa tu potom prejavuje aj prímes iných kultúrnych prvkov: Erika, Erika…/video/. Alebo operné árie v taliančine, či nemčine podobne ako anglické príhovory k publiku: I am hapy, are you hapy? 

Nedávno sa sťažoval Slovák žijúci dnes na americkej univerzite, že v Bratislave dnes nemôže nájsť vývesnú tabuľu s nápisom kaviareň-reštaurácia, všade vraj nachádza len café a restaurant / nemá potom ako presvedčiť svojich študentov slovenského jazyka autentickými fotografiami o frekventovaných názvoch/. Nemal pravdu, aspoń nie doslovne, v Bratislave dnes nájde napriek jazykovému zákonu /ktorý ako iné zákony sa nedodržiava, našťastie či nanešťastie, neviem/ cudzie a slovenské názvy približne v pomere 1:1.

O niečo lepšie je to s výskytom slovenčiny v divadle, tu má prevahu… inak by sme publikum / na rozdiel od kaviarní a reštaurácií / stratili úplne. Prímes cudzích prvkov je však samozrejmosťou, ktorá v tomto priestore v hrách slovenských autorov patrila vždy k štýlu a dobrému tónu. Napokon samotná Bratislava mala pôvodne nemecké aj maďarské divadlo podobne ako český činoherný súbor /ktorý dokonca zakladal profesionálne divadlo ako SND/. Presburg, či Prešporok ako sa Bratislava v minulom storočí volala bol 3-jazyčným mestom. Dnes v ňom víťazí, podobne ako v celom svete, angličtina ako latina tretieho tisícročia, ako komputerová unireč. 
 

Unireč ako bodylanguage /gesto a pohyb v priestore a čase/

Sledujme ako sa menia sekvencie a náhle strihy situácií v predstaveniach Stoky, ako sa gesto výrečne vrúbľuje na otvorený priestor v hlavách divákov.

Sledujme, ako zrozumiteľne tu unireč koná, ako sa poľahky rozmnožujú jej významy do asociácií.Predpokladáme zo skúseností, že im každý rozumie, každý bez ohľadu na jazyk, akým hovorí a s ktorej krajiny je. O rozdieloch v asociatívnom vedomí sme nikdy nediskutovali, ani sme s touto asociatívnosťou nerobili výskum, či porovnávací workshop. Predpokladáme však, podľa reakcií publika, že zrozumiteľnosť reči tela je takmer zhodná aj v asociatívnosti významov s našou asociatívnosťou aspoň v rámci európskych kontextov.Uni tu nie je predponou znamenajúcou unifikáciu, ale univerzalizmus /univerzum/.
 

Asociatívnosť ako unireč /v geste a situácii/

Asociatívnosť nie je v interkulturálnom priestore ničím iným, než precitlivenosťou spontánnych obrazov.Množia a rozmnožujú sa po každom dotyku konkrétnosti súvislostí, dokonca aj po letmom dotyku myšlienky.

Tento spontánny dynamizmus sa roztáča vo vnútri, v duchovnom svete a má svoje odchylky, a predsa zostáva univerzálnym kontextom ľudského. Na tomto interkulturálnom pradive sa snuje podstatná časť emócií, ktorým človek rozumie bez slov, slovo tela je tu výrečnou súčasťou univerza.
 

Smutná Stredoeurópa

Smútok Strednej Európy nepramení z jej lokality, či súvislostí umiestnenia vo svete, ale z kontextu /kontextov osudu takto priklincovaných národov, o ktoré sa hryzú viacerí mocní a ktoré sa zhrýzajú nad svojou malosťou, či rozpustnosťou svojej malosti vo veľkých kalichoch veľkých I väčších národov. Aj preto Slovensko na križovatke kultúr bojuje neustále o prežitie, podobne ako alternatívne divadlo na Slovensku. Divadlo napodiv viac než iné umenia trpí na interkulturalizmus a univerzalizmus /pozitívne vyladený/. Takže napokon smútok streoeuropskeho osudu globalkultúry je aj vyslobodením sa zo zajatia malosti a radosťou z univerzalizmu zrozumiteľnosti jeho zmesi jazykov a kultúrnych unikomunikácií. Reč tela a reč aj jazyk obrazov sa snúbi s vierovyznaním spoločnej Európy a jej dedičstiev. 
 

IMPASSE

Impasse alebo slepá ulička vlastnej cesty . V tejto slepej uličke sa snúbia vplyvy globalkultúry nielen v ich jazykoch / pozrime si úryvky z predstavenia v anglických, nemeckých či iných sekvenciách/, ale aj v ostrých strihoch výrazu tela, gesta, reči tela a obraznosti spoločnej pre ľudské bytosti. 

“Živý výraz nie je nič viac než prelud, exaltované dobrodružstvo, ktoré možno redukovaťdo pojmu “utváranie formy”, či organizovanie alebo štruktúrovanie.”/Matho, mímka, jedna z dvojice Pinok+ Matho/.

Ak sa reč tela dá redukovať do pojmov, potom stráca to, čo je preń podstatné: emóciu výrazu. Spontánnu emóciu zážitkovosti, ktorú čítame bez slov.

Sujet pravidelne v predstavení osciluje okolo dvoch modov vivendi: vo vnútri svojho tela a mimo tela.” Telo vo chvíli keď sa stáva telom, animovaným telom cez emóciu-gesta alebo ideu-gesta vidíme ako: zahalené telo, zarastené telo, obsiahnuté telo, telo receptor aj prijímač, telo dojímajúce aj nemé”, tvrdí Matho. Sme mimo svojho tela vo chvíľach zaznamenávania a spomínania. A znovu vo svojom tele, ktoré sa usiluje reprodukovať nájdené postupy a sekvencie, dodávajú majstri pohybového umenia.

Telesnosť ako Body Art je aj predstavením potešenia a potešením predstavenia. V inscenácii Impasse toto potešenie formuluje Uhlár vo svojom divadle ako samotu. Sú to samoty interakčné, portréty samoty. V inscenácii Nox sú to monologické samoty 

separovanej osamelosti individuálnej akcie. A napokon Stoka inscenuje Samotu ako monologickú výpoveď v Tvárach a Monológoch. Tento monotematizmus je oscilovaním na pôde interkultúrového poznania , perseverovaným pohybom v kruhu osamelosti, ktorá je univerzom, tak dobre všeobecne známym ako interkultúrový stav.

Režisér Uhlár dávno rezignoval na logiku a rozum, aj preto téma mnohoznačnosti osamelosti a samoty patrí jeho divadlu ako monotéma. Je osamelým bežcom slovenského divadla, ktorý si však vynikajúco rozumie s globálnou interkultúrovou osamelosťou tak dobre známou ako leitmotív nášho storočia. Situačné trsy sú tu používané separovane a opakovane. Uhlár sa prejavuje ako veľký solitér. Robí si všetko úplne sám, tak ako si Tolstoj šil topánky…
 

STOPY STOKY alebo inter-poly-multi- podmanivosť

Alternatívne divadlo Stoka z Bratislavy je výslovnosťou porevolučnej slovenskej kultúry. Aj preto zostáva podnes vzácne s rukou na tepe dneška, alebo práve preto odrátava jasne ležiacim na zemi v bezmocnej samote svoje memento. Združenie Stoka je divadelnou komunitou, v ktorej sa na Slovensku vzácne a zriedkavo aj výnimočne 

snúbi životný postoj a štýl s umeleckým názorom. Vzácnosť zrodená pri prameňoch globálnej kultúry v šesťdesiatych rokoch a donosená u nás až v rokoch deväťdesiatych.

Postoj a životný štýl ho spríbuzňuje nielen s interkultúrovým názorom globálnych osamelcov, ale aj s vyznavačmi marginálneho spôsobu bytia, s dôslednosťou konzekventných postojov, za ktoré sa platí s nekonformnosťou revoltujúcich vzbúrencov.

V jeho programovej odtrhnutosti od oficióznych prúdov ho neomylne spríbuzńuje s prúdmi európskeho umenia, ktoré nelpie na národnom, ani na jazykovom podloží, ale hľadá podstatné a archetypálne, pramenné súvislosti. A.Mnouchkinová v súvislosti s univerzálnymi pohnútkami a prejavmi divadla a umenia hovorí o prejavoch podzemnej rieky, ktorá vyviera na povrch v najrozličnejších miestach sveta, tá istá rieka…

Zuzana Bakošová-Hlavenková, VŠMU
/odznelo na Konferencii Interkulturalizmus v rámci Festivalu Projekt Istropolitana, jún 1998, Bratislava/
 
 

Destiny or Fate
Stoka Theatre and its Imprints

The onset of chaos or the madness of fin de siecle foretold by Timothy Leary in his book Chaos and Cyberculture (1994) are closely and unambiguously linked with the evolution of the human brain. From the new generation (forming the epoch or the era) a new race is born, maintains Leary, the well-known American psychologist of the flower generation with the head-band and nonchalant elegance endowed with the freedom of creativity, drawn at Beat festivals in the 1960s. The generation moving freely in the psychedelic delirium of revolutions (today already infamous, with infamous ends and with the conclusion of emptied notions)É on the threshold of its premature death, what the future of the third millenium will be about? The 21st century will witness a new global culture", maintains Leary (page 130). The new global culture will be created and implemented by a new race which will enforce human uniqueness. The fruition of this race, according to Leary, goes back to the 1960s, since the years when each new generation has been an epoch. It will be created by the human potential, the human immortal, communicating at the speed of light". The new global culture will be cyberculture. This notion not only conceals his idealistic, futuristic vision of the future seen from the prism of e-mail and internet communications (from anywhere to anywhere, at the cost of a local call), but also the American vision of united Europe whose culture will be linked with a matter-of-factness, as seen in the Postmodernist pseudo-American superfilm created by the new digital technology. Undoubtedly the image of the Sahara where a camel lazily walks across the desert, carrying on its two-humped back a Moslem sheikh, with a walkman attached to his ears, and a Coca-cola advertisment attached to his bottom, is the image of this globalization of culture. In the period of totalitarianism in Europe, however, it was particularly this globalization that signalled the semiosis of the unity of the world and a hope for spontaneous development which pulled down the Berlin Wall. But also how the theatrical opening ceremony of the grandiose festival of uniting through sport, the world championship in football, Paris 1989, expressed this globalization with four 20-meter high moving figures (Mossa, Ho, Pedro, Romeo) and a number of strange animal creatures on stilts, in mobiles with floral mimicry or animal metamorphoses. Such a theatralization (produced regularly by theatre directors, choreographers, musicians, actors and dancers) is already today a signal of culture globalization on the world-wide scale. Not recycled cultures and their new product, but a newly established global culture as an entirely new vision and perception of the world. Simply communication at the speed of light" and its fruit in time and space through the approaches of a multi-media theatre show. The European Union, however, will become in the theatralization of the concrete world an open communication of global culture, a blend of tastes, of cultural micro-worlds. As demonstrated in the performance of Impasse from the Stoka Theatre.

(An extract from the staging):

I am happy... Are you happy?... I am happy... Are you happy?...

It is not incidental that the staging by this informal association of alternative theatre uses English, German or other languages at the same timeÉ This is the true semiosis of Central Europe where the blood of multi-dimensionality of cultural spectra is blended. Since long ago, Slovak theatre functions on the base of Slovak, Hungarian, German, Ukrainian, Polish, Czech and Austrian elements processed into the unity of multitude - into a total globalization which marks its entire modern development. As a spontaneous explosion of creativity, it then also displays the ingredients of other cultural elements: Erika, ErikaÉ (video). Or as operatic arias in Italian or German similarly like English speeches to the public: I am happy, are you happy? Not so long ago, a Slovak residing now at an American University complained that he cannot find in Bratislava a sign saying kaviareň-reštaurácia", he can only find café" and restaurant" (as a result he cannot persuade his students of Slovak language with authentic photographs on common signs). He was not right, at least not literally, that despite the language law (which, as other laws, has not been observed, I do not know whether luckily or unluckily) he cannot find foreign signs in the rate 1:1. It is a little better with the frequency of Slovak language in theatre, where it prevailsÉ otherwise we would totally lose the audience (contrary to cafés and restaurants). The ingredients of foreign elements, however, is a matter of fact which, in this space, in the plays of Slovak playwrights has always belonged to a good style and tone. Finally, Bratislava itself originally had German and Hungarian theatre as well as Czech drama ensembles (which even established the professional theatre as the Slovak National Theatre). Pressburg, Poszon or Prešporok, as Bratislava was called in the 19th century, was a trilingual city. Today, like all over the world, English becomes the winner, the Latin of the third millenium, the computer uni-language. 

Uni-language as body language (gesture and movement in space and time) We follow as the sequences and sudden cuts of situations change in the performances of Stoka Theatre, as the gesture expressively imprints on the open space in the heads of spectators. 

We follow how comprehensively the uni-language acts, how easily its meanings are multiplied into associations. From our experience, we assume that everyone understands them, everyone regardless of the language he speaks and the country where he comes from. We have never dicussed the differences in the associative conscience, nor did we explore this associativeness or comparative workshop. However, we assume, according to the reactions of the audience, that the comprehensibility of the body language is almost identical also in associative notions with our associativeness, at least within European contexts. Here, uni" is not a prefix meaning unification but universalism (universe). 
 

Associativeness as uni-language (in gesture and situation)

Associativeness in the intercultural space is nothing but an oversensitivity of spontaneous images. Those images are multiplied after each touch of concreteness, of continuity, even after each slight brush of the thought. 

This spontaneous dynamism whirls inside, in the spiritual world, and has its deviation, yet it remains the universal context of the human. On this intercultural thread is woven the essential part of emotions which man understands without words here body language is a telling part of the universe. 
 

Melancholic Central Europe

The melancholy of Central Europe does not originate in its locality or the connections of the location in the world, but in the context (the context of fate, of such nailed down nations, for which many powers fight and which gnaw about their smallness or melt in it, in large chalices of big or bigger nations). Therefore, Slovakia at the crossroads of cultures permanently fights for its survival in a similar way as alternative theatre in Slovakia. Surprisingly, theatre more than any other art suffers from interculturalism and globalization (positively tuned). Hence, finally, the grief of Central European fate, of global culture, is also a liberation from the captivity of smallness and the joy of the universalism of comprehensibility, of its mixture of languages and cultural unicommunication. Body language and speech, as the language of images, go hand in hand with the religion of a common Europe and its heritage. 
 

Impasse

Impasse or blind alley of one's own path. In this blind alley merge the influences of global culture, not only in its languages (let us look at the extracts from the performance in English, German or other sequences), but also in sharp cuts of the expression of body, gesture, body language and imagination common to human beings. A live expression is nothing more than a phantasm, an exalted adventure, which can be reduced into the notion 'form formation' or organising or structuring." (Matho, a mime, one from the duo Pinok Matho). If body language can be reduced to notions, then it loses that what is essential: the emotion of expression. The spontaneous emotion of experiences deciphered without words. The theme of the performance regurlarly oscillates between two modi vivendi, inside and outside its body. At the moment when the body becomes the body, the body animated through emotion-gesture or idea-gesture is seen as the veiled body, the overgrown body, the contained body, the body-receptor as well as the body-emitter, the body provoking emotions even if it is mute", maintains Matho. We are beyond our body at the moment of absorbing and recollecting. And again in one's own body which attempts to reproduce the discovered approaches and sequences, those are provided by the masters of movement. Corporality as Body Art is a performance of enjoyment and an enjoyment of performance. In the staging of Impasse, this enjoyment in his theatre is formulated as loneliness by Uhlár. This is interacting loneliness, the portraits of loneliness. In the staging of Nox, it is the monologue loneliness, separated from the loneliness of an individual act. And finally, Stoka Theatre stages Loneliness as a monologue statement in Faces and Monodramas. This mono-thematism is an oscillation on the base of intercultural knowledge, a persevered movement in the circle of loneliness, which is the universe, so well known universally as the intercultural state. The director Uhlár long resigned to the logic and reason and, therefore, the theme of multi-meaning of solitude and loneliness belongs to his theatre as a mono-theme. It is a lonely runner of Slovak theatre which gets along extremely well and in a unique manner with the global intercultural loneliness, so well known as the leitmotif of this century. Situational clusters are separately and repeatedly used. Uhlár shows himself as a big lonesome being. He does everything alone as Tolstoy made his shoes himself 
 

The Traces of Stoka or inter-poly-multi captivation

The alternative Stoka Theatre from Bratislava expresses the post-revolutionary Slovak culture. This is why it still keeps the pulse of the present or, precisely because of that, it counts one by one the seconds of the present to those lying on the ground in helpless loneliness as a momentum. The Stoka association is a theatre community from Slovakia, which blends the unique attitude towards life and style with artistic opinion. This uncommonness originated in the sources of global culture of the 1960s and has reached its accomplishment in the 1990s. The attitude and the life style relate this theatre to the intercultural opinion of global lonely beings, but also to the advocates of marginal manner of being, with the consequence of attitudes which are paid for by the non-conformity of revolting rebels. In its break-away from official streams, it is unmistakably related with the streams of European art which does not stick to the national or linguistic base, but searches for the essential and archetypal sources and connections. In connection with universal stimuli of theatre and art, Ariane Mnouchkine speaks about the expression of the subterranean river which springs to the surface at different places of the world, always the same river.

Zuzana Bakošová-Hlavenková
/was said at the Colloquium Interculturalism during the Festival Projekt Istropolitana, june 1998, Bratislava odznelo na Konferencii Interkulturalizmus v rámci Festivalu Projekt Istropolitana, jún 1998,Bratislava/