Nič im nie je sväté. Presnejšie povedané, nič pre nich nie je príliš nedotknuteľné na to, aby z hocijakej modly dneška nedokázali rázne strhnúť závoj vznešenosti. A robia to radi. Nad klasickým "vysokým" herectvom mávajú rukou, rúcajú ho parodovaním a zosmiešňovaním - všetkého, čo vidia a cítia okolo seba, ale predovšetkým zosmiešňovaním a odhaľovaním samých seba na javisku. Stoka je autorským divadlom plus-mínus tucta ľudí (nikto to tu nemá spočítané, pretože každú chvíľu sa tu z herečky stane sekretárka, z kostymérky herečka, z herca hudobný skladateľ...), ktorí hrajú bez toho, že by na konci mesiaca bežali do kasy skontrolovať výplatnú pásku. Ani by sa im to nevyplatilo. Finančný kohútik tu už dávno prestal tiecť pravidelne, väčšinou nekvapká vôbec. "Kde na to berú energiu? Neviem. Naozaj netuším," hovorí o svojich hercoch impulzívny a "neučesaný" šéf divadla Blaho Uhlár. Naozaj, asi by to tu zomlelo každého, komu ide o pohodlnú existenciu a istotu. Ale Stoka hrá. Už sedem rokov a za vytrvalej ignorácie kruhmi, ktoré sa rozhodli určovať, ktoráže to kultúra bude považovaná za štátotvornú a ktorá nie. Stoka nie je štátotvorná. Leží zastrčená v bočnej bratislavskej ulici, otočená chrbtom k Malej scéne SND. Nedávno ju verejnoprávna televízia vo svojom šote predstavila ako podivnú scénu, ktorá nemá ani stovku divákov, a aj tí sú iba prívržencami miestnej krčmy... Apropos, krčma. Niečo, čo by neznieslo hociktoré divadlo. Tu sa "hviezdy" Stoky po predstavení nemajú kam stratiť. Nevzdialia sa svojim divákom do studenej šatne, ale zlejú sa s nimi do jednej masy Tvárí...

Stoka je aj rezignáciou na príbeh. Pre Bratislavčanov je synonymom "čohosi na okraji", čo ide pomimo, ale dravo a hlučne, ako stoka. Herci tohto divadla nepotrebujú veľa slov. Prvotný je pocit, asociácia, "približno". Zhluky obrazov, zvukov. Priznávajú, že hrajú seba, ale nepovažujú to za čosi ľahšie a "nižšie" ako recitovať Shakespeara.

Dnes sa Stoka dostala do súkolia dvoch magických čísel. Sedem rokov fungovania, trinásta premiéra. Tváre. Výtvarne fascinujúci, modrozelený príbeh. Hra o tom, že vlastne nie sme tým, čím sme, a už zďaleka nie tým, čím by sme chceli byť. O Tvárach zahalených aj odkrytých, v ktorých zrazu ako v zrkadle spoznávame seba. Recenzie sa dočítate inde. Toto je o ľuďoch, ktorí robia Stoku. A Tváre. Výber hercov pre rozhovory nebol demokratický. Možno sú tu aj "profesionálnejší" a "vernejší". Ale toto sú jednoducho Tváre Stoky.

TVÁR Č. 1

"Stáť na javisku - to je aj o chemických procesoch. Pocity, ktoré opisujú horolezci, že na tú horu jednoducho musia vyliezť, aj keď vedia, že možno nezlezú... je to porovnateľné. Aj na javisku máš pocity, ktoré nemôžeš zažiť, keď ideš len tak po ulici." Ľubo Burgr (1964), jeden zo služobne najstarších v tomto divadle, tvrdí, že Stoka je v určitom zmysle aj drogou. Pokušením a trápením zároveň, ťahať zo seba na javisku pred obecenstvom kúsky vlastného Ja. "Autorská výpoveď sa môže stať aj drogou. Neviem, či sme exhibicionisti, ale kým to nie je chorobný stav, prečo nie? Kus exhibicionizmu je asi podmienkou na to, aby sme na tú scénu vyšli. Aj keď by to niekto možno nazval úchylkou: niečo zažiť, a potom si to v takejto čudnej forme pripomínať pred obecenstvom, a ešte k tomu prežívať trému..." Ľubo, tak ako ostatní, si príliš nepotrpí na nálepke herca. "Herci zo štátnych divadiel nás väčšinou za kolegov ani nepovažujú: °veď to nie sú herci, oni hrajú samých seba°. No dobre, tak potom som hercom nikdy ani nechcel byť. Netúžim prežívať myšlienky, pocity, texty, ktoré mi napísal niekto iný. Aj preto vznikla Stoka. Čo ma zaujíma, je autorstvo. Som autor, nie herec." Ľubo pri odpovediach veľa premýšľa. "Nestrieľa od boku." Nie je ani veľmi urozprávaný. Väčšinou za neho hovorí hudba. Je takmer monopolným skladateľom Stoky, kde hudba zďaleka nie je len podmazom predstavení. Vťahuje dodeja, spoluvytvára to "vyššie", neopísateľné, čo Stoku drží pokope.

Ľuba naučili hrať na husliach na košickom konzervatóriu, momentálne trápi pedagógov kompozície na VŠMU. Hercom sa stal akosi mimovoľne. Tak, ako sa deje v Stoke veľa vecí. "Nikdy som nemal k Stoke ako inštitúcii definitívny vzťah. Žiadne jasné °áno° alebo °nie°. Tých pocitov bolo strašne veľa, často aj averzia. Iné to bolo so Stokou ako spôsobom života. Ten som prijal za vlastný. Mal som šťastie, že som stretol tých ľudí, ktorí so mnou v Stoke sú... Neviem, čo bybolo KEBY, ale ak to raz aj ako inštitúcia skončí, určite si budeme niesť ďalej kus tohto života, myslenia, možno aj túžby urobiť znovu nejaké divadlo." Pre Ľuba neznamená Stoka múry budovy na Pribinovej ulici. Oveľa dôležitejšie je pre neho všetko to ostatné, čo zo Stoky vzišlo: okruh ľudí, štýl, názory, možno aj určitá filozofia. A celkom určite hudba. Požoň sentimentál, Ali-Ibn Rašid, (s ktorými nahral niekoľko cédečiek). Inými slovami, divadlo a Stoka je pre neho aj "pocitom z doby". Hovorí o sebe, že je človekom, ktorý nemá predsavzatia, neplánuje. Ale to, že sa asi až do konca života bude motať okolo muziky, plánovať ani nemusí. "Hovorí sa, že človek si zvykne aj na jed alebo na elektrinu. V malých dávkach znesie veľa. Mám pocit, že tak nejako žijeme v Stoke. Čo sme urobili? Zvykli sme si."

TVÁR Č. 2

Lucia Piussi (1971) pôsobí ako jedna z najodhodlanejších, najtvrdohlavejších aj najzrastenejších s priestormi na Pribinovej ulici. Spontánna mladá žena, ktorá zjavne vie, čo robí, a prečo. Ani na chvíľu nepochybuje o tom, prečo je v Stoke, a že práve toto je jej momentálny životný priestor. Ale necíti ani potrebu o tom hovoriť, vysvetľovať, medializovať sa (vzácne spoločná črta Stoky). Najprv si rozhovorom nebola istá, potom to prijala, a nakoniec sa ho snažila eliminovať do čo najmenej slov. Lucia je v Stoke asi tou, ktorá si najochotnejšie stojí za oslovením herečka. "Našli sme si svoj spôsob práce a povýšili ho na niečo také osobné a špecifické, že dnes sa už nehanbím povedať - som herečka." Nepamätá si, tak ako nikto v Stoke, kto vymyslel divadlu meno, iba akosi intuitívne cíti, že to sedí.

Nemá rada inštitucionalizovanie, škatuľkovanie, pózy. V Stoke by na to ani nemala čas. Niekedy o sebe hovorí aj ako o upratovačke. "Samozrejme, že Stoka nie je len o herectve. To je môj spôsob života. Ráno umyjem toalety v krčme, potom upratujem divadlo, pomôžem, čo treba v kancelárii... Ale radšej budem tu umývať podlahu, akoby som v nejakom ohromnom podniku mala byť maličkým kolieskom." Lucia Piussi - mimochodom, to pekné priezvisko jej podaroval dedko talianskeho pôvodu - sa odpovediam nevyhýba. Zdá sa, akoby vás chcela presvedčiť o všetkom, čo hovorí. Zakladá si na svojej nezávislosti, slobode. Aj na tej - vyjsť večer na javisko a hovoriť o sebe. "To nie je náhoda, že ľudia majú odjakživa túžbu hrať divadlo. Človek založí divadlo, a dáva si tým šancu každý večer prekonávať samého seba. Dá to zo seba von, a potom je mu dobre..."

TVÁR Č. 3

Človeku, ktorý sa okolo Stoky obšmieta iba povrchne, sa ľahko môže stať to, čo mne na začiatku: trestuhodne nedbanlivo som si myslela, že v Stoke je iba jedna krátkovlasá blondínka so zaujímavou tvárou. Iba som si pomyslela, ako obdivuhodne dokáže meniť imidž. Až keď človek narazí na fakt, že pred menom Piussi sa v Stoke píšu dve krstné mená, plesne si po čele - "ako som mohol"... Rozprávať sa so Zuzanou je iné ako s jej dvojčaťom Luciou. Je akoby jej stíšenejšou, pokojnejšou, drobnejšou verziou. Na herečku má neuveriteľne tichučký hlas, jemné črty tváre, celá chvíľami pripomína porcelánovú bábiku. A vyžaruje aj podobnú krehkosť, ktorá človeku bráni priblížiť sa, dotknúť sa... Keď vám toto subtílne stvorenie povie, že má dcéru, na prvý raz sa vám nechce veriť. Až neskôr ste ochotný uvedomiť si, že napriek presvedčivo detskému hlasu stojí pred vami žena, ktorá už niečo preskákala.

"Som vo všetkom samouk. A nikdy som si ani len nepomyslela, že by som mohla byť herečkou. Že ja som ten ktosi, kto môže na javisku niečo dávať, hovoriť ostatným." Zuzana sa na pódiu naozaj ocitla viac-menej náhodou. Najprv na mólo posielala druhých - keď tu mala vlastnú módnu prehliadku. Dlho pre Stoku "iba" vymýšľala kostýmy, ale potom raz, keď bolo treba, bola po ruke. Dostala malú rolu, v ktorej párkrát prešla po scéne a na konci zaspievala pesničku. Stala sa súčasťou Stoky a dlho o tom nemala čas premýšľať.

"Som hanblivý človek," hovorí o sebe herečka, ktorá dokáže v Tvárach stáť 5 minút otočená chrbtom k divákovi. So stiahnutými nohavicami. "Na pódiu je to ale celkom iné ako v súkromí. Naozaj, považujem sa za plachého človeka, ale keď hrám, všetko to niekam mizne. Určite je v tom Źvždy kus prekonávania. Keď hrám napríklad svoj monológ v Monodrámach, kde máme netypicky veľa textu, ešte stále po Źočku sledujem reakcie divákov. Ale na javisku sa cítim dobre. Možno keby som v postave nehovorila to, čo si myslím, by to bolo ťažšie."

Zuzanin život sa dá v skratke vyjadriť aj triumvirátom Ź dieťa-Stoka-kostýmy. Neporozpráva vám však žiadny srdcervúci príbeh o tom, aké ťažké bolo zosúladiť si život herečky a matky. "Naopak, myslím, že som to šťastne dokázala skĺbiť. Chvíle na materskej mi veľmi spríjemňovali pocity, že mám aj Stoku. Necítila som sa izolovaná, bola som medzi ľuďmi, šťastná, že mám dieťa aj divadlo." Zuzana nie je z tých, čo s chuťou vyhlasujú, že ich dieťa vyrastalo v divadelných šatniach. Dnes trojročná Stanka si prežíva normálne detstvo. Vie, že mama je herečka, ale to neznamená, že trávi 24 hodín denne v Stoke. "Som v divadle už šesť rokov. Zvykla som si. Keby nebola Stoka? Určite by som nebola herečkou ani kostymérkou v štátnom divadle. Také nehrozí."

TVÁR Č.4

Na Mareka Piačeka (1972) sa Stoka "vyliala" skutočne náhodou. Fungovala a existovala vo vedomí Bratislavčanov už pár rokov predtým, než sa s ňou stretol. Ako divák, a neskôr aj ako účinkujúci. "Poznal som ju iba z rozprávania kamarátov. Veľa sa o nej hovorilo, mali sme ju v podvedomí ako niečo blízke, spríbuznené. V divadle bola Stoka paralelný svet s tým hudobným, v ktorom som bol aj ja - alternatívnym, neoficiálnym, niečím na okraji." Marek absolvoval hru na flaute na bratislavskomkonzervatóriu a kompozíciu na VŠMU. Dnes má 26 rokov a je maturitnou otázkou na košickom konzervatóriu. Tak ako niekoľko ďalších talentovaných bratislavských hudobníkov, vyšiel z "dielne" experimentálnej hudobnej platformy VENI ensemble. Z nej sa niekedy pred piatimi rokmi odštiepil aj Požoň sentimentál - dnes vlastne "miestny orchester" Stoky. "Za všetko môže Ľubo Burgr. On prišiel za Petrom Zagarom, že by bolo dobré, keby sme niečo pre nich urobili. Tak sme urobili. A odvtedy je tam stále čo hrať Źa skladať." Dnešnú zostavu Požoňu sentimentál pre Stoku okrem Mareka Piačeka, Ľuba Burgra a Petra Zagara dopĺňa Boris Lenko. Stali sa akýmsi prirodzeným hudobným apendixom divadla a každý z nich si vyskúšal aj to, aké je byť hercom. Marek ako najmladšia z Tvárí v poslednom predstavení. "Na prvej skúške som len tak chodil a pozeral, čo robia ostatní. Bolo to zvláštne, nevedel somŹnapríklad, ako prejsť po scéne. Ale v Stoke z takýchto nevedomostí vedia urobiť zámer. Nevie si sadnúť? Bude stáť. Je to to isté ako v hudbe. Keď vidím, že pre muzikanta by bolo drilom nacvičiť nejakú skladbu, nech necvičí. Radšej ju prepíšem, aby s ňou nemal problémy. Umenie je vymyslieť skladbu tak, aby bola dobrá bez toho, že ju krvopotne nacvičíš." Marek sa cíti byť členom Požoňu. Ten je jeho srdcovou záležitosťou. Ale hneď vedľa je Stoka. Po tom, čo sa s ňou dostal do kontaktu, začalŹnarýchlo obiehať všetky predstavenia a zistil, že sa tu cíti dobre. "Stoka? Jednoznačne životný postoj. Aj keď nie som si istý, či môj. Životný postoj veľmi sympatický, ale pre mňa niekedy trochu depresívny. Ja si život až tak depresívne nepredstavujem." Napriek tomu Marek na Stoke obdivuje jej obdivuhodnú aktivitu. Fakt, že nikdy neskĺzla do akéhosi bezuzdného nadávania, kritizovania všetkého, čo príde pod ruku, deštrukcie. "Tu tvorí dokonca aj divák. Herec niečo hodí do pľacu a je na divákovi, čo s tým urobí. O tomto by mala byť aj hudba. Neponúkať vysvetlenia, ale otázky." Marek dôverne pozná pocit divadelných vydedencov. To isté existuje aj v hudbe. Sú tu vážené orchestre, do ktorých by pár samorastov aj tak nešlo hrať. Ani Marek. "Nedávno som po dlhej dobe zašiel do opery. Slušne som sa obliekol, aj kravatu som si dal. Po prvom dejstve som sa pozrel na hodinky a otočil na kamarátku: °Počúvaj, je to fajn, ale v Stoke o chvíľu hrajú Čajku, nezmeníme repertoár?° A zmenili sme..."

TVÁR Č.5

"To je ako keď v meste prší. Zlieva sa to do kanála a tam sa to všetko stretáva, to nepríjemné, čo ľudia radšej skrývajú. To niečo °pod°. Skrátka, odpad." Tento slogan nevymyslel pre Stoku Stephen King, ale Jozef Chmel (1965). Herec, ktorého cesta do divadla bola asi najkľukatejšia. Prišiel od koľajníc. Ešte predtým však vyštudoval na SVŠT v Bratislave odbor geodézia a kartografia. "Asi pol roka som na železničnom staviteľstve meral koľajnice, hádal som sa s robotníkmi... Nebavilo ma to, ale bol som rád, že som v Bratislave a že sa popri tom môžem venovať divadlu." V rodine Chmelovcov sa už nejaké umelecké bunky miešali, takže Jozef v nej nebol žiadnou čiernou ovcou. Otec bol tiež amatérskym hercom, sestra dokonca vydala básnickú zbierku. Napriek tomu boli všetci šokovaní, keď nechal geodéziu geodéziou a začal robiť v divadle. Ktoré sa dokonca volalo Stoka. "Myslím, že všetci, čo sme zakladali Stoku, sme si naozaj pripadali ako taký odpad divadla. Aj okolie nám to párkrát dalo najavo. Keď sme niekoho požiadali o spoluprácu, väčšinou ohŕňal nosom. Dokonca aj študenti nultého ročníka VŠMU. Sám Blaho Uhlár si dal tú námahu ísť na prijímačky a osloviť ich. Jednoznačne to odmietli. Podľa mňa je to pre študenta ideálna šanca - začínať v autorskom divadle. Im sa to asi hnusilo." Jozef má už svoju rodinu, ktorú musí skĺbiť s divadlom a tvrdým režimom skúškového obdobia. Napriek tomu jeho dieťa (?) nepozná iba múry Stoky. Naopak, priznáva, že s ním z času na čas zájde aj ku konkurencii (aj keď v prípade Stoky a jej ojedinelosti slovo konkurencia nemá veľký význam), a niekedy navštívi kamenné divadlo aj on sám. "Celkom sa mi páči Astorka. Ale inak repertoár iných divadiel veľmi ani nepoznám. Človek nestíha, a potom, niekedy má dosť toho svojho divadla." Jozef si život v kamennom divadle nevie celkom dobre predstaviť. "Myslím, že by to tam pre mňa bolo oveľa ťažšie. A nejde ani tak o špecifickosť tohto divadla, ale aj o to, že sú tu takí ľudia, akí sú. Jednoducho sa s nimi dá robiť. Ja by som sa v kamennom divadle trápil." Do Stoky by sa typické divadelné intrigy, manierizmus a ohováranie ani nemali ako dostať. Museli by prejsť krčmou, kde by narazili na hercov, ktorí sa ani nemuseli dlho odmaskovávať, aby sa dostali do civilu, a ktorí tu po každom predstavení debatujú s hocikým o hocičom.

"Vyjsť na javisko - to je veľmi silný emotívny zážitok. Taký silný, že keď dohráš divadlo, nemôžeš sa vyzliecť z kostýmu a hneď bežať domov. Musí z človeka nejakým spôsobom to napätie opadnúť. Ale to pociťujú herci asi v každom divadle... Či sa dá popri Stoke robiť niečo iné? Mne sa to nepodarilo skĺbiť. Buď sa zamestnáš, ale potomŹnemôžeš skúšať. Alebo sa nezamestnáš. A prežívaš."

Alexandra Tinková pre časopis Kankán, máj 1998.