Divadlo ako bunka? Nič originálne, vieme, že existujú divadlá jednobunečné, kde súbor, riaditeľ/ka i upratovač/ka tvoria personálnu úniu (napríklad bratislavská Stoka) a sú divadlá mnohobunečné, kde to všetko máme separátne. Napokon, dá sa to interpretovať aj ideovo: jedna bunka = jeden spoločný estetický názor. 

   Nedávno som sa v recenzii premiéry Hetstato pokúsila o škandálne odhalenie: toto avantgardné, experimentálne, nezávislé atď. jednobunečné divadlo v jadre sleduje schémy typické pre slovenskú literatúru anno dazumal: v podstate patetický, romantický prístup k realite, ktorý sa vždy končí hlbokou dezilúziou a depresiou. Napísala som však aj to, že to nie je až také jednoduché. Popri spomínanom formotvornom princípe pozorný divák badá ešte iné pohyby a tendencie. Koncom decembra 1999 prišli na svet ďalšie dve premiéry, dokonca dva dni po sebe. S priam vedeckou vášňou som sa vybrala za „svojou” bunkou. Medzičasom to však už nie je ona! 

   „Keď mikroskopom pozorujeme aktívne žijúce bunky, vidíme, že tok živej látky prepravuje z jedného konca bunky na druhý akési telieska. Po určitom čase uvidíme bunku, ktorej jadro sa nafukuje, potom akoby prasklo na dve časti, z ktorých každá sa formuje v jedno jadro a namiesto jedného jadra sú v bunke dve!” Namojdušu, teraz neflikujem medzery zo základnej školy, ešte stále rozmýšľam o divadle! Obe 

 
Lucia Piussi a Blaho Uhlár.
Foto - Ctibor Bachratý

premiéry sa totiž nelíšili len tým, že v každej hrali úplne iní herci, ale aj tým, že boli bytostne iné, hoci zjavne niesli rovnaké zárodočné gény svojho „otca”, režiséra Blaha Uhlára: slobodnú tvorivosť z vlastných zdrojov, ktorej výsledkom sú fixované improvizácie. 

   V prvej inscenácii riaditeľ divadla Uhlár, prvý raz oficiálne ako herec, s herečkou Luciou Piussi bez zábran siahajú do zdrojov najintímnejších skúseností, predvádzajú svoje takmer necenzurované túžby, pozorovania, pochybnosti i depresie. O ich autentickosti zrejme nik v hľadisku nepochybuje, aj keď sú - zámerne dosť ležérne - prekrývané rozprávkovými motívmi. Napriek deklarovanej úprimnosti pôsobí inscenácia akoby z diaľky (tak sa aj volá), ako zlý sen, niekedy nudný, niekedy fascinujúci svojou dekadentnou krásou. Najmä novopečený herec Uhlár, ktorý sa rozhodol prijať ďalšiu identitu, nezačal „veľmi sľubne”, ale rovno naplno. 

   Keď teraz rozmýšľam o tomto neošúchanom débute, vybavuje sa mi titul knihy Františka Kožíka o mímovi Debureauovi Největší z Pierotů. Nielen preto, že Uhlár je naozaj vysoký: má aj prirodzenú pohybovú kultúru veľkých gest, uvoľnené telo a tvár komika s plastickou aj drastickou mimikou i hlbokým smútkom v očiach. Romantický hrdina, no neušetrí nás ani nepoetických tajomstiev svojej šatne aj slovníka. Rovnako ambivalentná je i jeho partnerka Lucia Piussi, pôvabná aj v chudobných kostýmoch. Tu ostalo doterajšie prevládajúce smerovanie Stoky! 

   Ak je prvá premiéra kalíškom tuhej pálenky, druhú vypijete ako pohár šampanského. Volá sa Módna prehliadka alebo ponuka vytvára dopyt a šikovne balansuje na hrane očarenia opulentnou vonkajškovosťou a parodickým nadhľadom nad týmto očarením. Nijaké dušespytné monológy -  ak sa aj vyskytnú, zmetie ich príval stále sa meniacich atraktívnych kostýmov z ceruzky aj ihly Zuzany Piussi, decentný live „podmaz” Martina Burlasa či excentrický herecký štýl Ingrid Hrubaničovej či Ľubomíra Burgra. Tu sa spieva, tancuje, raduje zo života, tu sú tie telieska, ktoré behali z jedného konca bunky na druhý. Inscenácia je pestrá kostýmami, výstupmi i obsadením: s pôžitkom hrá a modely predvádza aj o generáciu skoršia teatrologička Zuzana Bakošová-Hlavenková, sexappeal na javisko prináša exoticky pôvabná Debora Ifijen, gráciu tanečníčky zas Monika Čertezni a v tigrovanom odeve sa s Jožom Chmelom rovnako šarmantne premáva aj komentátor Nového času Márius Kopcsay. 

   Žasla som nad týmto prírodným úkazom vzniku dvoch nových buniek. To, čo sa v minulosti javilo ako jednota v mnohosti, sa zrazu takmer kryštalicky oddelilo. Uzavreté a otvorené, súkromné a verejné, pesimistické a optimistické, a som v pokušení napísať aj modernistické a postmoderné. V prvej inscenácii obaja autori a zároveň aj režiséri pred vizuálnou stratégiou uprednostňujú obsah výpovede, presnejšie povedané,  udalosťou, takmer ako v psychodráme, je sama výpoveď a jej nositelia. V druhom kuse zase ide o kostýmy, farby, zvuky, líčidlá, vône, celú vzrušujúcu atmosféru atraktívnej spoločenskej udalosti, explóziu divadelnosti, pri ktorej sa zvezú aj odľahčené súkromné vyznania. Prvá inscenácia mala búrlivý aplauz priamo v Stoke a druhá v Českom centre. Ani jedna nebola dotiahnutá. Ale tak už to so stokármi býva: dozrievajú s každou reprízou, 

   Teraz by som to všetko mala syntetizovať, porovnať predpoklady a výsledky, nejako to zaradiť do kontextu vývoja Stoky, slovenského divadla, svetového divadla... Len sa mi to v tejto chvíli akosi nedarí. Dumám nad tým, či sa tá bunka Stoka zasa spojí, aby tak poprela prírodné zákonitosti. Lebo tie sú neúprosné: „Novovytvorené bunky sú menšie než pôvodná bunka, no pomaly dorastú, až budú opäť schopné delenia.”