Dno alebo Bestia triumphalis

   V programe bratislavského divadla Stoka na vlaňajší december zverejnili šokujúcu informáciu: kým za posledné štyri roky súbor nedostal od štátu ani korunu, odviedol mu na daniach vyše poldruha milióna korún! „A teraz nech mi niekto povie, či je toto normálne, aby jeden žobrácky súbor alternatívneho divadla financoval samostatnú republiku,“ komentuje svoje odhalenie režisér a riaditeľ v jednej osobe Blaho Uhlár.

   Nasledujúci Uhlárov dovetok o tom, čo by sa z toho stalo Stanislavskému, nie je celkom „hochslowakisch“, no k poslednej premiére Stoky výborne pasuje. V už spomenutom programe totiž stojí, že tí diváci, ktorí „delia slová našej milovanej materčiny na pekné a tzv. škaredé“ nemajú na túto inscenáciu chodiť. Však sa aj alibisticky volá Dno. 

   Recenzia v SME chápe zahltenosť inscenácie škaredými slovami ako návrat Stoky k pôvodnému významu vulgarizmov. Som presvedčená o opaku. Všetky tie piče a kokoty sú predsa celkom vyprázdnené, sú to len presne odpozorované formulácie použité v presných, veľmi konkrétnych stereotypných situáciách. Pôsobia ako zaklínadlá vo svete rituálov, ktorý je celkom cool, celkom odcudzený. Možno práve preto celý prospekt holej scény s pár kusmi nábytku zaberá extrémne zväčšená fotografia bratislavských striech. 

S ďalekohľadom v ruke

   Stojíme teda na streche, mesto máme pekne pod sebou, zaostrujeme a pozeráme sa: tu vlečie tašku dievča, ktoré vzrušuje život v meste, no vôbec mu nerozumie. Otočíme sa inam: tam sa chichocú mladé dámy vyštafírované podľa poslednej butikovej a trhoviskovej módy. V pohode sa rozprávajú s akýmsi solídnym mužom, no v pozadí ich rozhovoru prebleskuje brutalita vyholených drogových dílerov. A za týmto oknom, vidím, že sa neodvraciate, vidíme až do lona nejakej ženy! Tá žena si to pred chvíľou čupiačky rázovala po izbe ako kačka na kľúčik. Teraz sedí a mechanicky rozťahuje nohy, ako by čosi vôbec mohlo zaplniť prázdnotu tela, prázdnotu celej jej existencie. Zaostrujeme znova: iná žena (alebo je to stále tá istá?) stojí pred imaginárnym výkladom a strašne potrebuje mačičkové pančušky, no nemôže si ich ísť kúpiť sama, lebo jej spoločníci ju zrejme nebudú čakať, hoci ju uisťujú o opaku. Shopping je doping, dáva zabudnúť, ale ako vieme, po vytriezvení sa odcudzenie ešte prehlbuje. Čo si vyberieme? Môžeme si vyberať? 

   Na javisku je tma. Mesto spí. Do rozhlasovej linky dôvery telefonuje osamelá žena, ktorá zistila, že premárnila dvadsať rokov života. Sebavedomý spíker aj ďalší poslucháči jej ponúkajú všelijaké rady a postrehy: od úplne nepoužiteľných až po zdanlivo sofistikované, no žena tvrdohlavo opakuje: stratila som dvadsať rokov života. Za týmito slovami je zase prázdnota: únik je možný opäť iba do slov: asi preto začne toporne spomínať na francúzske konverzačné frázy. 
 

Pygmalion naopak

   V posledných inscenáciách Stoky čoraz viac dominujú traja herci: Ľubomír Burgr a sestry Zuzana a Lucia Piussi. V Dne už len oni nesú ťarchu inscenácie: spolupracuje s nimi prvý raz aj tanečnica Monika Čertezni, no tá svojimi najmä pohybovými kreáciami predovšetkým decentne kompozične dolaďuje javiskový tvar. 

   Sestry Piussi aj Ľubo Burgr sú špičkové a originálne osobnosti slovenskej divadelnej scény. Ich muzikálne kvality zachytávajú viaceré priaznivo prijaté CD, no ich herectvo donedávna čerpalo najmä z ich fyzickej atraktivity a zvláštnosti. Postupom času sa však vypracovali aj technicky, pričom ešte prehĺbili svoju osobitosť. Príbeh ako z Pygmaliona: režisér Blaho Uhlár  to dokázal. Ibaže akosi naopak. 

   Kedysi chlapčenská vyholená Lucia a jej subtílna, zásadne exkluzívna sestra Zuzana v inscenácii Dno veru nie sú za dámy. Lucia zmršťuje tvár do desivých grimás, Zuzana stelesňuje neukojené a neukojiteľné dievča z ulice s presvedčivosťou, ktorá mrazí. Už nie sú len pasívnymi obeťami vyprázdneného verejného priestoru. Ich ženskosť je živočíšna, diabolská, nepremožiteľná pasca. Bestia triumphalis. Ich dvojenectvo (sú naozaj dvojičky) robí z týchto výnimočných zjavov hviezdy prvej veľkosti. (Nie som bohužiaľ filmová producentka a toto nie je Rio de Janiero - aspoň zatiaľ, vážení.) 

   Ľubo Burgr je z tých vzácnych woodyallenovských talentov, ktoré na javisku akosi len tak sú a čosi rozprávajú tak samozrejme, že nám ani len na um nepríde uvažovať o nejakej hereckej technike. A načo by aj? Veď teraz stojíme na streche a ďalekohľadom sa pozeráme na naozajstných ľudí. 

Namáhavosti rovín

   Vznik inscenácie podporilo okrem Nadácie otvorenej spoločnosti, Sorosovho centra súčasného umenia v Bratislave, Gaz de France, Globtel GSM a ďalších sponzorov prvý raz po štyroch rokoch aj slovenské Ministerstvo kultúry. Potiaľ je všetko v poriadku. A odtiaľ? 

   Niečo sa stalo. Deň pred premiérou v Stoke som bola na premiére Fidlikanta na streche v Divadle Andreja Bagara v Nitre (réžia Jozef Bednárik). Hoci išlo (bez urážky tých, čo sa zjavne poctivo nadreli, veď sa spievalo takmer bez výnimky naživo a pohybová kultúra niesla stopy tvrdého tréningu) o udalosť lokálneho významu, boli tam všetci. Iste, bol to jeden návrat jednej režisérskej legendy na „rodné javisko“. Pravdou je aj to, že Divadlo Andreja Bagara systematicky robí veľmi ústretovú politiku voči kritikom (zváža ich z Bratislavy a pozýva na recepcie) a Stoka ani neposiela pozvánky na premiéry. No tu ide o čosi iné. 

   Pred pár rokmi všetci boli na premiérach Stoky. Teraz tam stretávam zopár skalných. Kedysi Stoka bola to miesto, kde sa do rána debatovalo a tancovalo. Pri jednom okienku stával Nando a predával okrem lacných nápojov aj chlieb s masťou. Keď ste si ho niesli k umakartovému stolu, potkli ste sa o veľký hrb na dlážke z linolea. Stoka bola pupkom sveta, sídlom slobody a rezistencie, symbolom doby. Teraz má riadnu krčmu, výstavné priestory, vynovenú budovu. Ostalo dobré divadlo s dobrou návštevnosťou, ale to „šmé“, rozruch okolo nej utícha. Viacerí mi tento pocit potvrdili. 

   Doba sa zmenila, no Stoka je stále rovnaká. Len čo niečo radikálnejšie vybočí (napríklad Pitínskeho réžia Komory), zmizne to z repertoáru. Schopnosť spoľahnúť sa na seba samých, uzatvoriť sa do seba umožnila prežiť najhoršie časy. Lenže teraz už Stoku začal podporovať aj štát. Kto to len povedal? Namáhavosti pohorí sú za nami. Teraz nás čakajú namáhavosti rovín. Stoka už vyšla z módy, no má šancu stať sa dobrou klasikou.