| Recenzia na inscenáciu Monodrámy
O KVALITÁCH CITOVÉHO ŽIVOTA
Bratislavské neštátne divadlo Stoka už dva roky nemalo premiéru. Jeho riaditeľ a režisér Blahoslav Uhlár nerežíroval ešte dlhšie - v poslednej inscenácii Komora ho zastúpil jeden z najvýznamnejších súčasných českých režisérov J.A.Pitínský. Celý ten čas Uhlárovi vypĺňala prestavba divadla, zničujúce úradničenie, početné domáce i zahraničné cesty, ale aj skúšanie skúšania, odkladanie termínu premiéry a pochybnosti o zmysle celého úsilia aj o sebe samom. Stoka v medzinárodných súvislostiach Stoka je dnes divadlo, ktoré má meno. V deväťdesiatom piatom ju napríklad s inscenáciou Eo ipso vybral jeden z najvýznamnejších súčasných svetových dramatikov Tankred Dorst na nemecký festival súčasnej európskej drámy Bonner Bienale. V poslednom čase som sa so Stokou prekvapivo stretla aj na berlínskej slavistickej konferencii v októbri tohto roku, keď ju mladý mníchovský teoretik Dietmar Wiewiora zaradil medzi najpozoruhodnejšie prejavy európskeho akčného umenia. Slávna inscenácia Murx den Europäer!, ktorú sme s teatrologičkou Soňou Šimkovou nedávno videli v berlínskom divadle Volksbühne v réžii Švajčiara Christopha Marthalera, nám výrazne pripomínala poetiku Stoky, konkrétne inscenáciu Nox - čitateľnou metódou kolektívnej tvorby, muzikálnosťou, postsocialistickou a post-postmodernou sivosťou a vykorenenosťou. A ešte jeden aktuálny superlatív - o Koncerte spevohry Stoka, ktorý sa konal v septembri v Brne v rámci Medzinárodného hudobného festivalu v Huse na provázku, sa renomovaný pražský hudobný a divadelný kritik Josef Herman v českom časopise Týden vyjadril ako o udalosti mesiaca. V článku, ktorý vyjde v najbližšom čísle časopisu Svět a divadlo, zdôrazňuje okrem originality tohto telesa aj jeho mimoriadnu profesionálnu úroveň. Po troch rokoch sú partneri už zbytoční Všetky tieto zásluhy, ocenenia aj filiácie spomínam nielen preto, aby som opäť zdôraznila, že toto reprezentatívne divadlo nedostáva nijakú štátnu podporu, ale aj preto, lebo chcem akosi objektivizovať svoje spontánne prijatie poslednej, pätnástej premiéry Stoky Monodrámy, ktorá sa konala 29.11.1997. Kedysi som o Stoke napísala, že jej herci sú médiá a režisér Uhlár je čosi ako pôrodná baba /alebo šaman?/, ktorá/ý/ pomáha ich výpoveď priviesť na svet. Dramatická štruktúra monodrám výraznejšie ako doteraz ozrejmuje túto ojedinelú inscenačnú metódu. Monodrámy tematicky aj formálne nadväzujú najmä na inscenáciu Eo ipso z roku 1994. Pokračujú v mapovaní každodenného drobného úsilia o porozumenie zmyslu jestvovania, dopredu odsúdeného na neúspech. V Eo ipso dramatickú formu tvoril rad viac menej nezávislých dialógov. No dramatické postavy sa aj tak nepočúvali, ich dialógy boli vlastne monologické. V Monodrámach po troch rokoch sú partneri už zbytoční. Len v jednom z nich sa objaví aj načúvajúci /Ľubomír Burgr v Ten intenzívny pocit toho s Ingrid Hrubaničovou/. Sedí pri stole v košeli a trenírkach a jeho podieľ na dialógu je pasívna rezistencia vyjadrená iba pomalými a úspornými, presne diferencovanými pohľadmi a pohybmi. Podobne ako v Eo ipso, aj v Monodrámach pocítili inscenátori potrebu dodať "banalite" na javisku protipól v klasickej hudbe. Živé Moyzesovo kvarteto hrajúce skladby Petra Zagara v prestávkach medzi jednotlivými výstupmi nahradila reprodukovaná hudba Leoša Janáčka vo výbere Ľubomíra Burgra. Zaujímavé bolo aj využitie zvukov ako scénografických prvkov - hluk ulice lokalizuje priestor kasární aj bytu susedky, zosilnený tikot hodín vymeriava čas starnúcemu hercovi, poskytujúcemu rozhovor povrchnej novinárke /Ladislav Kerata vo výstupe Herec/ apod. Ďalej medzi oboma inscenáciami existujú napríklad aj početné motivické prepojenia - nový sólový výstup Milan osobito variuje základnú situáciu z veľmi úspešného dialógu Oneho z incenácie Eo ipso atď. Dnes nás už nezaujíma téma, zaujíma nás situácia Čosi podobné hovorí už spomínaný Ľubomír Burgr, tentoraz ako autor aj herec vo svojom výstupe s názvom Príjemné ukojenie racionality. "Filozofuje" v ňom čiastočne vážne, čiastočne s nadsádzkou nad tým, čo by tak chcel ľuďom povedať o dnešnom svete, o sebe, o zmysle života. Akýkoľvek nápad však vyústi do banálneho zjednodušenia - jediným pevným bodom je situácia výpovedi. Aby sa zafixovala, hovorí Burgr /ktorý sa popri svojom muzikantskom pôsobení v Stoke stal veľmi autentickým hercom s účinnými triezvymi výrazovými prostriedkami/ svoju výpoveď do mikrofonu a nahrává si ju. Americký filmový režisér David Lynch povedal: "Keď sa rozhodnem robiť nejaký film... väčšinou ešte neviem, aká téma by to mala byť... Ide o to veci vidieť...a potom sa riadim svojím citom pre určité situácie." Takto tvorí aj Stoka. Jej inšpirácie pochádzajú okrem modernej hudby najmä z oblasti súčasného amerického filmu - vedľa rafinovanej dekadentnej estetiky Lyncha je to pre mňa predovšetkým Jim Jarmusch a jeho neokázalý pátos najobyčajnejších hrdinov. Počas predstavenia som si uvedomila, ako rada by som si Monodrámy pozrela vo filme - vychutnala drobné gestá, polotóny, polotieňe nálad a detaily nevšedných, plastických tvárí, ktoré nie sú sprofanované, tvárí, ktoré sa na javisku zjavujú a miznú klasickými filmovými roztmievačkami a zatmievačkami. Na hranici divadelnosti Stoka používa metódu "vyvolávania duchov", akéhosi ritualizovaného dotýkania sa základných problémov existencie, ktorá v najúspešnejších prípadoch dáva jej inscenáciám hlboký ontologický rozmer. Koncentrácia na zostupy do seba samých vedie niekedy až na hranicu divadelnosti - k minimalizovaniu scénografickej zložky a javiskových efektov, k rezignácii na herectvo ako umenie pretelesňovania v klasickom zmysle slova, k rezignácii na mediálnymi praktikami presadzovaný a všeobecne akceptovaný timing čiže temporytmus inscenácie. Prvý výstup Monodrám Pamuky, kde Jozef Chmel s rádiovkou ako anižena animuž číta autentické banálne listy "obyčajných ľudí", po čase svojou dĺžkou stratil na príťažlivosti. Monodrámy majú kolísavú "mieru divadelnosti" - popri bohato štrukturovanom tvare Pamukov a Milana pôsobia ostatné použitými výrazovými prostriedkami dosť asketicky. S tým zrejme súvisia niekedy aj rozpačité reakcie časti konvenčnejšieho publika ako aj úprimná oddanosť a nadšenie mnohých "skalných" fanúškov, ktorým Stoka a okolo nej sa vytvárajúci spoločenský ruch zastupuje chýbajúci rozmer životnej i umeleckej skúsenosti. Stoka plná dramatikov Tu parafrázujem titulok z jedného starého Medzičasopisu, ktorý znel Stoka plná básnikov - takmer všetci členovia tohto divadla sú totiž nielen muzikálni, ale majú aj literárne ambície. Scenáre jednotlivých výstupov majú mimoriadnu literárnu hodnotu. Ich jazyk je poetický aj autentický, veľmi presne a citlivo zachycuje prejav outsiderov z rôznych spoločenských vrstiev a skupín /Josef Chmel - vojenský slang, Lucia Piussi - bratislavský slang spodiny, Laco Kerata - žurnalistické frázy, Zuzana Piussi - koketéria s frazeológiou tzv. ženskej literatúry, Ingrid Hrubaničová a Ľubomír Burgr - pokleslý intelektuálsky slang/. No nielen v jazyku cítime "zaručenú pravosť" inscenácie, na ktorú sa oplatilo tak dlho čakať. Hlboko sa zadiera zúfalá túžba prekonať svoju osamelosť aj za cenu spoločenských faux pas /Ingrid Hrubaničová vo výstupe Ten intenzívny pocit toho/. Mám pred očami bohato štrukturovaný výstup sentimentálnej, rozcuchanej, ale aj živočíšne uvoľnenej "susedky" vydržujúcej akéhosi alkoholika Milana /Lucia Piussi/, v pamäti mi ostane i dojímavo krehká "dáma s hranostajom či psíkom" Zuzany Piussi s malým plyšovým dalmatincom pod pazuchou. Jej zvrhlý a pritom tak detský prejav a pôvab vyniká v čiernych večerných šatách s kožušinovou pelerínkou, klobúčkom so závojíčkom a príšerne vysokých opätkoch. Volá sa Kvality citového života... Anna Grusková
Divadlo Stoka, Bratislava:
Monodrámy. Réžia Blahoslav Uhlár, výprava Zuzana Piussi, výber hudby Ľubo
Burgr s použitím diela L.Janáčka, hrajú Jozef Chmel, Ingrid Hrubaničová,
Lucia Piussi, Ľubomír Burgr, Ladislav Kerata, Zuzana Piussi. Premiéra 29.11.1997
|
