Fakt, že Divadlo Stoka dokázalo pripraviť ďalšiu premiéru v situácii, pre ktorú sa viac než pre ktorúkoľvek inú hodí prirovnanie k Damoklovmu meču visiacemu nad hlavou, možno pochopiť, len ak sa fráza "umelecká tvorba ako poslanie" očistí od klišé a vysvitne jej pravý význam. Marcové uvedenie inscenácie Strata (23. 3. 0 20.00) je navyše naplánované na 14. výročie prvej premiéry Divadla Stoka.

Vlani Divadlo Stoka zorganizovalo 146 kultúrnych akcii - koncertov divadelných predstavení, literárnych čítačiek či spoločenských diskusií. V pozadí toho je však neistá budúcnosť vďaka hrozbe asanácie budovy a množstvu problémov, s ktorými sa musí potýkat' neštátna tvorba kultúrnych hodnôt.
Najnovšie predstavenie Strata pokračuje v objavovaní možností tvorivých princípov, ktoré koncom 80. rokov dnešný umelecký šéf Stoky Blaho Uhlár (sčasti ironicky akademicky) nazval dekompozíciou a fragmentáciou. Aj tentoraz však bola za končenú podobu Straty zodpovedná kolektívna tvorba: dialógy vzišli z nápadov a dlhých hodín improvizácie hercov aj hudobníkov. Scénické tvary, s ktorými sa na javisku Stoky možno stretnúť, miesto budovania čo najvernejšieho psychologického sveta postáv či dramatického oblúku, vyzerajú rozbité, bez logických dejových súvislostí. Jediné, s čím môže publikum Straty dopredu celkom iste rátať, je práve hra s očakávaním publika. Každý výstup útočí na pasivitu diváka a núti ho tak k skladaniu skladačky bez nároku na konečný obraz celku, ale s prísľubom zážitku, v ktorom sa dôverne známe snúbi s transcendentným. Zoči-voči zmesi svetiel, slov, pohybového divadla, živej a reprodukovanej hudby však väčšina takýchto slovných popisov predsa len pripomína niečo zaprášené, na čo - tak ako v jednej scéne zo Straty - treba použiť vysávač... 

Bohuš Dúbrava